Ku Dňu otcov: Otcovia na tribúnach

Nebola to zvláštna otázka? Tesne po tom, ako sa Dávid zaslúžil o víťazstvo Izraela nad Filištíncami, nepýta sa na neho. Nezaujíma ho, odkiaľ vzal tento pastierik odvahu postaviť sa obrovi, kde nadobudol silu, ako mohol mať takú vieru, že Boh mu vydá Goliášov život do rúk. Pýtal sa na jeho otca. 

Vedel, že za úspešným synom v pozadí stojí otec. 

Otcovia na tribúnach majú moc ovplyvniť životy svojich detí

Raz sa pýtali mladých chlapcov z futbalového klubu, či sa niekedy počas hry na trávniku pozrú na tribúnu. Všetci povedali áno. Na otázku prečo, či tam hľadajú niekoho konkrétneho a koho, odpoveď znela - otca.

Otec na tribúne nie je len tak hocikto. Je to ten jediný, na ktorého názore najviac záleží, ktorý má moc ovplyvniť a nasmerovať život svojho syna či dcéry. A robí to, aj keď si to možno sám neuvedomuje. Dokonca aj vtedy, ak sa na tej tribúne nenachádza. (Na väčšine tribún dnes, ak vôbec, sedia matky.)

A veľmi záleží aj na tom, či otec na tribúne ukazuje palec dolu alebo palec hore. 

Každé dieťa na svete chce byť prijaté a milované otcom a mať zodpovedanú otázku – čo si o mne môj otec naozaj myslí, ako ma vidí, kým pre neho som? Verí mi? Nemení sa jeho názor na mňa v závislosti od toho, čo som dokázal, či napĺňam jeho predstavy o mojom živote? Mám pre neho hodnotu, aj keď zlyhávam?

A nejde pritom o šport ani o profesionálnu kariéru, ale celkovo o životy synov a dcér, pre ktorých je otec kľúčovou postavou ich životného príbehu.

Môžeme sa na svojich otcov hnevať, môžeme ich nenávidieť, môžeme ich popierať. Môžeme tvrdiť, že nám nikdy nechýbali a že nemajú miesto v našich životoch. Ale pravda je taká, že čím viac horkosti voči nim ako dospelí cítime, čím viac ich úlohu popierame, tým je zrejmejšie, ako veľmi nám v detstve chýbali.

A žiaľ, často sa stáva, že z chlapca je dávno muž a z dievčaťa žena, ale stále hľadajú na tribúne otca, na ktorého názore im vždy najviac záležalo. 

Nedávno mi priateľka, inteligentná vzdelaná päťdesiatnička s rodinou a úspešnou kariérou povedala: „Minule sa ma manžel pýtal, za čím sa stále ženiem, prečo mi nestačí, čo som dosiahla, akoby som stále nemala dosť. A keď som nad tým začala úprimne rozmýšľať, uvedomila som si, že to robím kvôli mŕtvemu otcovi. Aby som mu dokázala, že som hodná jeho uznania a prijatia.“

Otec pod tribúnou

Niektorí si možno pamätajú na OH 1992 v Barcelone, keď sa britskému šprintérovi Derekovi Anthonymu Redmondovi na trati natrhol stehenný sval, asi 250 metrov pred cieľom. Zastavil sa, potom v bolestiach spadol na zem. Lekári sa k nemu rýchlo dostali s nosidlami na trať, ale Redmond ich poslal preč, chcel preteky dokončiť.

Začal skackať na jednej nohe a o chvíľu zišiel k nemu z tribúny jeho otec Jim Redmond. Predral sa cez organizátorov, ktorí mu bránili ísť na trať, a dostal sa k synovi. „Derek, nemusíš to robiť,“ povedal mu otec, ale na Derekovo naliehanie, že to dokončiť chce, dodal: „Dobre teda, začali sme to spolu a teraz to spolu aj dokončíme.“ 

Derek, opierajúc sa o otcovo rameno, s bolesťou pomaly dokríval za cieľovú čiaru, kde im v stoji tlieskalo 65-tisíc divákov. Otec mu celou cestou na trati opakoval: „Si šampión, nemusíš nič dokazovať.“ 

Otec, ktorý zišiel z tribúny, aby syna aj v jeho najťažšej chvíli uistil, čo pre neho znamená.