Odtrhnutosť od reality (a ešte aj smiešnosť) sa dala rozpoznať dávno pred začiatkom mierového samitu, keď bolo rozhodnuté, že Rusko naň nebude pozvané.

Odtrhnutosť od reality sa zračila aj v ďalších aspektoch. V záverečnom komuniké niet ani slova zmienky o koreňoch vojny na Ukrajine. Na tieto korene nie je ani len nepriama narážka.

Máme na mysli pochod, kedysi slávnostný, ktorý začal na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 bohorovným vyhlásením, že Ukrajina bude v NATO.

Pripomeňme, že v tom čase prieskumy verejnej mienky hlásili, že podpora ukrajinských občanov pre členstvo bola úboho nízka.

Vladimir Putin deň pred švajčiarskym mierovým samitom o Ukrajine uviedol po desiaty či päťdesiaty, skrátka po ikstýkrát za ostatných šestnásť rokov, že podmienkou pre skončenie vojny je neutrálny štatút Ukrajiny, teda žiadne NATO na Ukrajine.

O tom na mierovom samite vo Švajčiarsku nepadlo ani slovo. Ani slovo o potrebe nejakého európskeho bezpečnostného systému, ktorý bude zahŕňať aj Rusko. Keď vojna vo februári 2022 ešte len mala začať, Emmanuel Macron spomínal potrebu takého systému.

A tak k mieru nie sme ani o krok bližšie.

Ale vlastne toto sme očakávali.

Slabučký jazyk komuniké

V niečom sme sa prekvapenia dočkali. Tragika vojny a utrpenie ľudí bola pravdivo pomenovaná hneď v prvej vete komuniké. Vojna bola pomenovaná ako „pokračujúca vojna Ruskej federácie proti Ukrajine“. Tým bolo Rusko pomenované ako vinník.

Bolo to však nepriame a umiernené pomenovanie. Po tom všetkom, čo sme zvykli počúvať, sa dala očakávať formulácia obsahujúca tvrdšie priame slová odsúdenia. Akokoľvek píšem o spoluzodpovednosti západnej politiky za vznik vojny, spravidla nezabudnem zdôrazniť, že horúcu fázu vojny začalo Rusko a že je to odsúdeniahodné.

Slovo „odsudzujeme“ však v komuniké nezaznelo a nezaznela ani priama výzva na odchod ruských vojsk z ukrajinských území.

Komuniké obsahovalo záväzok signatárov rešpektovať princíp teritoriálnej integrity Ukrajiny, ale i tento princíp bol najprv formulovaný všeobecne, teda týkajúci sa každej krajiny sveta, a potom bola dodaná formulácia „vrátane Ukrajiny“. Človeku ľahko mohlo napadnúť, že rovnako sa to týka trebárs Srbska vo vzťahu ku Kosovu.

Troška vecnosti

Komuniké obsahovalo i niektoré vecné momenty, ako napríklad výzvy na výmenu vojnových zajatcov, návrat ukrajinských detí zadržiavaných v Rusku, odmietnutie hrozieb použitia jadrových zbraní, výzva k bezpečnému transportu ukrajinských poľnohospodárskych produktov do tretích krajín a podobne.

Kto by namietal? Len človek má pocit, že to je v komuniké preto, aby tam bolo aspoň čosi vecné.

A teraz príde prekvapenie.

Vraj treba rokovať s Ruskom

Potom v komuniké zaujme jeden zaujímavý bod, ktorý možno chápať ako opatrný, váhavý krok smerom k realite. Komuniké hovorí o potrebe rokovaní s Ruskom. 

Keďže politika býva i smiešna, i tu je smiešnosť. Rusko nie je menované. V komuniké sa píše, že „dosiahnutie mieru si vyžaduje dialóg medzi všetkými stranami“. Rusko je zrejme skryté medzi tými „všetkými stranami“.

Zároveň platí, že onen prísľub nemožno preceňovať. V komuniké je prísľub signatárov, že podniknú „konkrétne kroky vo vyššie uvedených oblastiach s ďalším zapojením predstaviteľov všetkých strán“.

Teda pozor. Ide iba o rokovania vo vyššie uvedených vecných tematických okruhoch. No ale i to je pokrok oproti doterajšej rétorike.

Spomínate si na mediálne vyčíňanie ľudí, ktorí každého, kto v prvých dvoch rokoch vojny čo len spomenul potrebu mierových rokovaní s Ruskom, obvinili zo zrady Ukrajiny? Ušlo sa i pápežovi.

Čo teda znamenal mierový samit o Ukrajine?

Víkendový mierový samit neznamenal žiaden významný krok k mieru. Bola to politika ako rituál. Politika, ktorá neuspokojila nikoho, už vôbec nie prezidenta Zelenského. Samit priniesol slabé náznaky nádeje na mierové rokovania, ale tieto sa môžu rýchlo rozplynúť.

Mierový samit o Ukrajine znamená skôr pokračovanie vojny. Ale pokračovanie také rozpačité, neisté, keď nie je zrejmé, aký výsledok, aký mier sa má dosiahnuť. Rozumej, nie aký výsledok zo sveta fantázie, ale aký realistický, dosiahnuteľný výsledok.

Putinov návrh

Komuniké z mierového samitu kontrastuje s piatkovým návrhom Putina. Ten je riadne tvrdý. Treba mu uznať, že je zakotvený v realite.

Prvou realitou je, že pomenúva koreň vojny. Putin hovorí sústavne od roku 2008, že Ukrajina v NATO, čiže NATO na Ukrajine, Rusko považuje za svoje ohrozenie.

Západní politici zvykli tieto sťažnosti Ruska ignorovať ako neopodstatnené. Profesor John Mearsheimer z Univerzity v Chicagu zvykne pripomínať, že je nepodstatné, že Západ tvrdí, že obavy Ruska sú neopodstatnené, lebo Rusko sa zachová podľa svojho videnia, nie podľa videnia Západu. A aj sa zachovalo.

A či bolo NATO na Ukrajine hrozbou pre Rusko? Rusko nebolo vo februári v akútnom nebezpečenstve. Veď preto som i ruskú inváziu vždy odsúdil. Ale vo vzdialenejšej budúcnosti NATO (najmä USA) na Ukrajine by sa hrozbou pre Rusko zrejme stalo.

Druhou realitou, o ktorú sa Rusko opiera, je situácia na fronte. Je to Rusko, ktoré postupuje, a Ukrajina, ktorá ustupuje. Postup Ruska nie je oslňujúco rýchly, nezabúdajme ale, že dávno ide o takzvanú vyčerpávajúcu vojnu. Dôležitejšie pre Rusov je vyčerpať Ukrajincov decimovaním jej armády, ako získavať jej územie.

Sibylino proroctvo

Pred pol rokom som prirovnal situáciu Ukrajiny k povesti o Sibyle, ktorá ponúkla kráľovi deväť kníh s proroctvami, ale za vysokú sumu. Kráľ odmietol. Sibyla tri knihy spálila a zvyšných šesť kráľovi ponúkla za tú istú sumu, za ktorú by bola dala všetkých deväť. Kráľ odmietol.

Sibyla spálila ďalšie tri knihy a posledné tri ponúkla kráľovi opäť za sumu, za ktorú by bola bývala dala všetkých deväť. A kráľ ich napokon kúpil.

Povesť pripomína Ukrajinu. Pred dvoma rokmi Rusko žiadalo neutralitu Ukrajiny, pričom Ukrajina by prišla nanajvýš o územia, ktoré už beztak nekontrolovala, teda Krym a časť Donbasu. 

Dnes Rusko žiada stále ukrajinskú neutralitu a chce si ponechať okrem Krymu i štyri celé oblasti, Chersonskú, Záporožskú, Doneckú a Luhanskú.

Rusko je momentálne aspoň štyrikrát ľudnatejšia krajina ako Ukrajina a svoje ľudské straty v armáde je schopné nahrádzať oveľa ľahšie ako Ukrajina.

Zdá sa, že čím neskoršie bude Ukrajina s Ruskom rokovať, tým budú ruské podmienky tvrdšie.

Ukrajina sa rozhodne

Ukrajina už dlho veľmi trpí a hrozí jej, že bude trpieť ešte viac a ešte veľmi dlho. Ukrajinci sa musia rozhodnúť sami, čo urobia. Nepotrebujú žiadnych Borisov Johnsonov, aby im radili, či už tak, alebo onak.

Slovensko však vie, že táto vojna nemusela byť. Preto Slovensko do svetovej vojny nepôjde.