Semafor svieti aj vláde, zatiaľ je zelený. Ale dokedy?

„Ale čo máme s ním robiť? (…) To je také krivé, také podlé voči koaličným partnerom. To je správanie ako malé decko. Dáte mu úlohu z matematiky a on vám o týždeň donesie úlohu zo slovenčiny a ešte je urazené, že mu to neuznáte.“

Dnešné slová premiéra Matoviča na adresu Richarda Sulíka.

A ešte doplnil, že Sulíka nezaujíma, koľko ľudí zomrie, že sa skrýva za deti ako za živý štít a podobne.

Na Sulíkov dnešný návrh sa dalo pozrieť rôznymi spôsobmi, jeden z nich predviedol minister Krajčí, keď povedal, že ministerstvo zdravotníctva nepredstaví vlastný návrh, zdrží ho, aby návrh SaS posúdili jednotlivé orgány. To je hľadanie konsenzu. Niečo také sa od vlády očakáva, ešte lepšie by bolo, keby sa to dialo aj bez tej rannej tlačovky SaS.

Druhý prístup predviedol premiér Matovič: „…to je také krivé, také podlé… To je správanie ako malé decko…“ atď. Čítali ste to o pár riadkov vyššie.

Verbálne ponižovanie Sulíka Matovičom vedie k otázke, dokedy to môže takto trvať, dokedy môže takáto koalícia vydržať.

Sme v situácii, kde chyby robia všetky strany. Sulíkovo opustenie rokovania pred pár týždňami, rozpor medzi vystupovaním predsedu SaS a jeho ministrami, týždeň v Dubaji, to všetko sú vážne chyby. Rovnako platí základná výhrada, že každý plán musí myslieť na nemocnice.

Lenže my tu máme dočinenia s niečím iným.

Ak Matovič robí Sulíka zodpovedným za smrť ľudí bez toho, aby čokoľvek z jeho návrhu prešlo, ak ho ponižuje odkazmi na svoju nedospelú dcéru, posmieva sa mu slovami aj farbou hlasu, tak ho tlačí do kúta. Ešte raz: Sulík nič nepresadil, aj tak je vinný. Tá otázka sa nedá nepoložiť: Dokedy taká vláda vydrží?

Najskôr malá rekapitulácia, prečo sa u nás rozpadávajú vládne koalície. Dvakrát sa rozpadla vláda, na čele ktorej stál Mečiar, raz sa rozpadla Dzurindova vláda, raz Radičovej vláda. (Pre poriadok, ani raz sa nerozpadla Ficova koalícia.)

Nás ale zaujímajú rozpady.

Mečiarove vlády sa rozpadli kvôli osobnému politickému štýlu Vladimíra Mečiara. V obidvoch prípadoch – v roku 1991 aj v roku 1994 – to viedlo k vytvoreniu novej vlády bez volieb. Situáciu spôsobil priamo premiér, až stratil kontrolu nad vývojom.

Druhá Dzurindova vláda sa rozpadla preto, že Dzurinda odmietol splniť jeden z bodov programového vyhlásenia vlády, čo viedlo k odchodu menšieho partnera. Vtedajšiemu premiérovi to vyhovovalo, pokúsil sa touto kartou mobilizovať časť stratených voličov tesne pred voľbami. Zodpovednosť niesol premiér.

Radičovej vláda sa rozpadla kvôli viacerým vnútorným sporom, poslednou kvapkou bolo hlasovanie o eurovale. V parlamente bola väčšina na schválenie eurovalu, vládna koalícia však kvôli časti vlády (na čele s SaS) sama potrebnú väčšinu nemala. Vyčerpaná premiérka rezignovala na hľadanie parlamentnej väčšiny a predviedla harakiri.

Zhrnuté: Keď sa na Slovensku rozpadávajú vlády, kľúčovú zodpovednosť nesú vždy premiéri. Niekedy sa zrazili s vlastnou stranou, inokedy s koaličným partnerom, zodpovednosť ale bola na nich.

V Mečiarovom prípade došlo ku konfliktu premiéra a jeho strany. V roku 1991 Mečiara odmietlo VPN, respektíve sa z neho vyčlenil pod značkou HZDS. V roku 1994 sa mu rozpadlo HZDS, z ktorého sa vyčlenili viaceré skupinky, ktoré sa potom nazvali DÚ. Vláda teda padla kvôli premiérovi a strane, ktorá ho nominovala.

V roku 2006 na dodržaní koaličnej dohody trvalo KDH, v roku 2011 na svojom záväzku voči voličom SaS. Vlády padli kvôli konfliktu premiéra a inej koaličnej strany.

Ešte inak: Z troch pravicových vlád sa rozpadli dve, z troch Mečiarových tiež dve. (Nerozpadali sa široké koalície a Ficove vlády.)

A teraz prejdime do roku 2020.

Igor Matovič svojím jazykom a správaním k politickému oponentovi pripomína Vladimíra Mečiara, jeho vláda je zložená zo strán, ktoré sa kedysi zvykli volať pravicou. A práve takéto vlády sa rozpadávali v minulosti najľahšie. Obávam sa, že o pravdepodobnosti udržania tejto vládnej koalície je tým povedané všetko.

Politika ale nie je hra na pravdepodobnosť, možné je všetko. Ak ale stranám na udržaní súčasnej vlády záleží, mali by čím skôr prispieť k väčšej vnútornej rovnováhe.

Pri pohľade na príklady z minulosti, by si svoju mieru zodpovednosti mali uvedomiť dve skupiny: poslanci z klubu OĽaNO, ktorých Igor Matovič nazval nezávislé osobnosti, a dve zvyšné strany koalície. Mimochodom, práve tieto dve množiny ohrozuje tento konflikt najviac, existenčne.