Lipské fiasko

Nápad týchto dvoch súdnych procesov neprišiel z ničoho nič. Dávno pred tým, ešte po prvej svetovej vojne, verejnosť víťazných krajín požadovala potrestanie nielen konkrétnych nepriateľských vojakov, ktorí spáchali vo vojne zločiny, ale aj generálov a štátnych činiteľov, zodpovedných za vypracovanie vojenských plánov a vydávanie trestných rozkazov. Nezabúdajme, že to bola krutá a dlhá vojna, kde sa používali chemické zbrane, obraz vojny pripomínali nielen tí, ktorí ležali na cintorínoch. V Británii dokonca prebehla široká kampaň „Obesíme cisára!“ – mysleli, samozrejme, na nemeckého monarchu Viliama II.

Nie každému sa však páčila myšlienka postaviť pred súd politikov a vysokých vojenských veliteľov. Americký prezident Woodrow Wilson bol proti takémuto prístupu, pretože by „súd víťazov nad porazenými“ vytvoril nebezpečný precedens (Kochavi, Arieh J.: Prelude to Nuremberg, 1998).

Nakoniec sa rozhodlo, že obžalovaných (spolu asi 900 osôb) budú súdiť v Nemecku v Lipsku za prítomnosti medzinárodných pozorovateľov. Väčšina obvinených a svedkov vrátane bývalého cisára Viliama, sa však na pojednávanie nedostavila. Nikto sa ich k tomu ani nesnažil prinútiť a takmer všetkých súd v neprítomnosti oslobodil. Len niekoľko ľudí bolo odsúdených na krátke tresty odňatia slobody, pritom niektorí z nich hneď utiekli z väzenia – asi nie bez pomoci svojich dozorcov (Ann Tusa; John Tusa: The Nuremberg Trial, 2010).

Bolo to úplné fiasko. Príčinou bol nezáujem vlád víťazných krajín, ktoré sa obávali, že proces nastolí otázku ich zodpovednosti za rozpútanie vojny a objaví fakty o zločinoch, spáchaných vojskami ich štátov. Navyše si nechceli pokaziť vzťahy s novými orgánmi povojnového Nemecka, potrebného ako spojenca v boji proti (vtedy rastúcej) komunistickej hrozbe.

Taliansky masaker

Po druhej svetovej vojne zobrali víťazi do úvahy zlyhanie Lipských procesov. Zdá sa však, že až do posledných dní, keď už bolo jasné, že víťazstvo je blízko, si aspoň niektorí z nich neboli istí, ako sa majú vyrovnať so svojimi porazenými nepriateľmi. Svedčí o tom tragický koniec, ako dopadol duce (vodca) talianskych fašistov Benito Mussolini a jeho najbližší pomocníci a príbuzní.

V apríli 1945 talianski partizáni zajali Mussoliniho a ďalších členov fašistického vedenia. Duce bol popravený skoro okamžite, spolu s ním aj jeho priateľka (ktorú nikto z ničoho ani neobvinil). Okrem nich bolo na druhý deň zastrelených šestnásť vysokopostavených fašistov a ešte desať partizáni zabili počas nasledujúcich dvoch nocí (Roncacci, Vittorio: La calma apparente del lago, 2003). A to všetko bez riadneho vyšetrovania a súdu.

Nie je úplne jasné, kto rozhodol o takejto smrti týchto ľudí. Historici si zvyčajne spomínajú na skupinu partizánskych vodcov, v ktorej hlavnú úlohu hrali komunisti. Ale existuje aj verzia, podľa ktorej ten rozkaz vydal osobne Winston Churchill, ktorý sa obával, že proces s duceom by vyvolal v Taliansku nepokoje. Okrem toho sa Churchill údajne snažil zabrániť zverejneniu svojej tajomnej korešpondencie, ktorá vraj obsahovala ponuku Mussolinimu presvedčiť Hitlera, aby sa pripojil k západným spojencom v aliancii proti ZSSR. Preto poslal svoje komandá, aby všetko zariadili pod rúškom partizánov. Pozornejší čitatelia dejín tiež vedia, že Churchill pred vojnou Mussoliniho obdivoval. Do povojnového výkladu dejín sa to však už nezmestí.

Treba však povedať, že táto verzia nemá priame dôkazy a preto ju mnohí výskumníci odmietajú. Je známe, že Churchill po vojne navštívil miesto Mussoliniho popravy, čo niektorí autori interpretujú ako svedectvo osobného spojenia medzi nimi. Keby to tak bolo, museli by sme konštatovať, že Mussolini naozaj mal veľmi rôznorodé kontakty.

Ide o to, že duce bol v mladosti aj osobným priateľom a obdivovateľom Vladimíra Lenina. Spoznali sa vo Švajčiarsku, kde obaja žili v exile v roku 1903. Tam trávili spolu čas, hrali šach. Lenin ho láskavo volal „náš Benituško“ a mal o ňom vysokú mienku. Už keď bol na čele sovietskeho štátu, kritizoval talianskych komunistov, že neudržali vo svojich radoch takého vynikajúceho politika, ktorý by ich určite priviedol k úspechu.

Mussolini vždy považoval Lenina za veľkého muža. Keď talianske vojská bojovali v Sovietskom zväze, nariadil, aby mu dopravili bronzovú sochu Lenina, ktorú inštaloval na svojom panstve. Zaujímavosťou je, že sochu doviezli z mesta Luhansk, ktoré si teraz často pripomíname v súvislosti s udalosťami na Ukrajine.

To by však Mussolinimu sotva pomohlo, aj keby bol súdený. Obvinenia by boli, samozrejme, závažnejšie ako krádež Leninovej sochy. No hoci bol jeho osud spečatený, mnohí boli šokovaní svojvoľnosťou a krutosťou toho, čo a ako s ním urobili.

Vlády spojencov z protihitlerovskej koalície preto zvolili iný prístup, ktorý nemal nechať priestor na pochybnosti o zákonnosti ich konania.

Vae victis!

Súd s nacistickými vodcami bol starostlivo pripravený a pripomínal dobre premyslenú vojenskú operáciu. Aj okupovaný Norimberg vyzeral ako jeden veľký armádny tábor. Všetky služby vrátane rekonštrukcie Justičného paláca, zničeného bombardovaním, a ďalších priestorov, zabezpečenia komunikácie a dopravy, ako aj bezpečnosti právnikov a stráženia obvinených, všetko zabezpečovala americká armáda.

To podčiarklo staršiu obavu spomenutého Woodrowa Wilsona: víťazi súdili porazených. Ak by ste nepatrili k víťazom vojny, naozaj je ťažké predstaviť si takýto súd ako objektívny a nezaujatý. Je nepravdepodobné, že by bola konkurencia medzi obžalobou a obhajobou v tomto prípade rovnoprávna.

Vae victis, teda „beda porazeným“, alebo – ako spieva ABBA,– The Winner Takes It All, víťaz berie všetko. Sú to vraj slová keltského náčelníka Brennusa, keď dobyl v roku 387 pred Kristom Rím, píše o tom Titus Livius(„Ab urbe condita“, V.), ktoré znamenali, že porazení nemajú právo na spravodlivosť. História, žiaľ, pozná mnoho podôb a uplatnení tohto princípu. Niektorí súčasníci, ako aj moderní právnici a historici, tvrdia, že triumfoval aj v Norimbergu.

Podľa nich boli verdikty procesov vopred určené a napísané nie na tribunáli, ale v Londýne, Washingtone a Moskve, a nie sudcami, ale najvyššími činiteľmi víťazných štátov. Preto vraj boli súdne konania len divadlom a propagandistickou akciou.

Vzhľadom na všetky okolnosti je takáto kritika celkom pochopiteľná. Jedným z hlavných problémov v pozadí je, že tribunál ignoroval nielen viaceré mimoriadne kruté činy, ktoré spáchali vojská víťazných krajín (napríklad „kobercové bombardovanie“ nemeckých miest, masové násilie nad ženami atď.), ale aj otázku zodpovednosti ich vedenia, ktoré v určitej fáze viac-menej podporovalo nacistické Nemecko a dokonca pomáhalo vytvárať jeho vojenskú mašinériu. Napríklad Mníchovská dohoda ani pakt Molotov-Ribbentrop neboli ani spomenuté.

Porazení museli byť potrestaní – žiadali to nielen politici, ale aj celé národy, ktoré utrpeli nespočetné a neodvolateľné straty, z ktorých vinili Hitlera a jeho prisluhovačov. Aj Nemci a ich spojenci už vtedy začínali chápať, že ich bývalí vodcovia ich viedli nesprávnou cestou – priamo do pekla.

To vytváralo obrovský tlak na sudcov. Nezabúdajme, že Norimberský tribunál bol vojenský, čo znamená, že jeho účastníci patrili k armáde a podliehali vojenskej disciplíne. Hoci neprechovávam ani štipku súcitu s nacistickými pohlavármi, som nútený poznamenať, že tí nemali žiadnu šancu na nestranný a nezávislý súdny proces.

Stopy v histórii

Napriek istej kritike zanechali Norimberské procesy hlbokú stopu v histórii. Ale nielen tým, že potrestali konkrétnych zločincov – odsúdili aj fašizmus ako fenomén.

Toto odsúdenie sa ukázalo byť natoľko účinné, že hodnotenie fašizmu ako absolútneho zla sa uložilo v mysliach ďalších generácií. Aj naši mladí súčasníci, ktorí už nie úplné chápu podstatu tohto fenoménu, sú väčšinou presvedčení, že v ňom nie je a nemôže byť nič dobré. Je tu však aj opačná strana: pojem „fašizmus“ postupne stráca špecifický obsah a mení sa na obyčajnú kliatbu, čo devalvuje jeho význam. 

Spomenuté procesy sa stali východiskovým bodom pre moderné medzinárodné právo, a špeciálne aj také koncepty, ako genocída a ľudské práva. Už v roku 1946 Valné zhromaždenie OSN jednomyseľne prijalo rezolúciu 95(1), ktorá potvrdila, že „princípy medzinárodného práva, uznané štatútom Norimberského tribunálu a vyjadrené v rozhodnutí tohto tribunálu“ majú univerzálny význam.

V roku 1950 Komisia OSN pre medzinárodné právo prijala vyhlásenie, v ktorom boli sformulované „Norimberské princípy“. Okrem toho OSN v roku 1948 schválila Dohovor o genocíde a o dva roky neskôr Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nie je náhoda, že po roku 1946 až doteraz takmer každý pokus o uplatnenie medzinárodného trestného práva sprevádzajú odkazy na Norimberské procesy.

Tieto procesy sa stali posledným aktom vojenskej spolupráce medzi spojeneckými mocnosťami. Ale aj v najakútnejšom období „studenej vojny“ mohla pripomienka tejto témy dočasne utíšiť vášne. Inšpiratívnym príkladom a dôkazom možnosti vzájomného porozumenia bola skutočnosť, že predstavitelia protichodných ideologických a spoločenských táborov a zásadne odlišných justičných systémov sa dokázali zhodnúť a vyriešili spoločný problém. Nie je prekvapujúce, že neskôr vznikli nové pokusy využiť túto skúsenosť.

Balkánske epigónstvo

Dovolím si ešte raz pripomenúť, že prezident Wilson sa po prvej svetovej vojne obával súdu s nemeckými vojenskými vodcami aj preto, že by to vytvorilo nežiaduci precedens. Myslím si, že mal pravdu. Norimberský algoritmus bol neskôr opäť žiadaný. A nie každý si myslí, že bolo toto epigónstvo správne a úspešné.

Počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii bojujúce strany často konali s neopodstatnenou krutosťou, a to aj voči civilistom. Komisia Bezpečnostnej rady OSN preskúmala 65-tisíc materiálov, získaných z rôznych zdrojov, a dospela k záveru, že by mal byť vytvorený súdny orgán na vyšetrovanie a trestanie vojnových zločinov. V roku 1993 v Haagu začal pracovať Medzinárodný tribunál pre stíhanie osôb, zodpovedných za vážne porušenia medzinárodného humanitárneho práva, páchané na území bývalej Juhoslávie od roku 1991 (viac tu).

Predpokladalo sa, že zásadný rozdiel medzi týmto a norimberským tribunálom je v tom, že v tomto prípade to neboli víťazi, ktorí súdili porazených, ale medzinárodné spoločenstvo sa postavilo proti všetkým porušovateľom zákona, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrili. Bohužiaľ, tento koncept nebol plne realizovaný. Ako vieme, západné štáty bojovali proti Srbsku a jeho postkomunistickému vedeniu. Preto táto krajina bola vnímaná ako porazená strana, čo jednoznačne ovplyvnilo výsledky súdu.

Kritici tribunálu mu vyčítajú zaujatosť, ktorá má za následok oveľa vyšší počet odsúdených Srbov a prísnejšie tresty pre nich ako pre Chorvátov, bosnianskych moslimov a kosovských Albáncov. Až 60 percent obvinených sú Srbi a Čiernohorci. Takmer celé vojenské a civilné velenie Srbska skončilo v haagskom väzení. Chorváti tvorili len 18 percent všetkých obžalovaných a viac ako štvrtina z nich boli oslobodení. To robí dojem, že počas štvorročnej vojny páchali zločiny väčšinou Srbi, čo nie je úplná pravda.

Smrť hlavného obvineného - bývalého ​​juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča, - vo väzbe tiež nezdobila povesť tribunálu. Sudcovia mu nedovolili liečiť sa v zahraničí, čo niektorí autori prirovnávali k nepriamej poprave. Ďalším pochybným bodom v histórii tohto súdu je odmietnutie odsúdenia bombardovania juhoslovanských miest silami NATO, vinou ktorého zahynulo mnoho civilistov, a ako slovenskí či maďarskí čitatelia vedia, smerovalo aj na ciele, ktoré nemali vojenské opodstatnenie, kde žili juhoslovanskí Slováci a Maďari, ktorí Miloševiča nikdy nepodporovali.

Takže sa v Haagu opakovali niektoré nedostatky a chyby Norimbergu, no, žiaľ, bez jeho pozitívnych výsledkov. Opäť triumfoval princíp vae victis, ale súd sám osebe nezanechal dôležité novely v medzinárodnom práve, ani dlhodobé stopy v histórii. 

Späť do budúcnosti

Ako to ktosi už napísal, „Haagsky súd predstieral, že je Norimberským tribunálom, ale nebol ním“. Tribunál nedokončil svoju prácu v určenom čase. Nahradila ho nová štruktúra: „Mechanizmus pre medzinárodné trestné tribunály“ (United Nations Mechanism for International Criminal Tribunals). Podľa jej tvorcov musí vyriešiť dokonca prípady, ktoré z nejakého dôvodu nedotiahli iné medzinárodné súdy.

To „iné“ znamená, že ide vlastne o medzinárodný tribunál pre Rwandu, ktorého práca sa vyznačovala tým, že vláda krajiny, pre ktorú bol vytvorený, ho neuznávala a robila prekážky jeho činnosti. Nie je však jasné, prečo bolo potrebné zavrieť tribunály, keď nedokončili ich misiu, a vytvoriť niečo nové.

Niektorí experti vidia v tomto „mechanizme“ krok k realizácii myšlienky Jeana Paula Sartra o založení stáleho tribunálu norimberského typu na vyšetrovanie zločinov proti ľudskosti. Doteraz viaceré pokusy o medzinárodné vyšetrovanie genocídy alebo iných vojnových zločinov neboli všeobecne akceptované a zostali len verejnými iniciatívami (ako napríklad Vietnamský tribunál, zriadený Bertramom Russellom).

Medzinárodné spoločenstvo teraz vníma situáciu na Ukrajine ako hodnú vyšetrovania prípadov porušovania ľudských práv a dokonca genocídy. Je vysoká pravdepodobnosť, že víťazi tohto konfliktu budú chcieť využiť skúsenosti norimberských a haagskych tribunálov na odsúdenie porazených.

Tento príbeh osobitým spôsobom dotvára podobná snaha postaviť pred medzinárodnú spravodlivosť Benjamina Netanjahua a čelných predstaviteľov Izraela a hnutia Hamas. Ako vidíme, niektoré západné štáty na čele s USA takýto postup považujú za úplne nelegitímny.

To, čo práve sledujeme, nás učí, že takéto procesy sú veľmi nejednoznačné a plné negatívnych dôsledkov. Uspokojujú skôr túžbu po pomste ako po spravodlivosti. Preto si niektorí právnici myslia, že podobné nástroje, prevzaté z minulosti, je lepšie v budúcnosti neopakovať, ale, napríklad, zveriť preukázané fakty o trestných činoch vnútroštátnym súdnym systémom. Veď medzinárodné právo je vždy tak trochu synonymom medzinárodnej politiky.

Môžeme len dúfať, že sa ľudstvo sa trochu scivilizovalo a nepôjde do budúcnosti s hlavou, otočenou späť do minulosti, kde tak dobre fungoval princíp: „beda porazeným“.