Zamestnanci mesta nemajú vystavovať náboženské symboly ani na svojich pracovných stoloch a všetky oficiálne udalosti majú mať sekulárny charakter.
Netreba ani pripomínať, že téma krížov na verejných budovách je v Poľsku obzvlášť citlivá záležitosť nabitá spomienkami na komunistický režim. S jeho pádom padol aj zákaz kresťanských symbolov na verejných budovách a vo verejných priestoroch a kríže sa objavili znova. História sa znova opakuje, a nielen v hlavnom meste Poľska.
Primátor Trzaskowski sa snažil vysvetliť, že toto nariadenie treba vnímať ako krok proti diskriminácii ostatných náboženstiev a nie ako útok proti kresťanstvu. „Poľsko je sekulárny štát a Varšava je jeho hlavné mesto. Nikto nespochybňuje práva ľudí na ich náboženské presvedčenie, ale každý, kto príde do verejného úradu, mal by cítiť, že je na neutrálnej pôde,“ dôvodil svoje rozhodnutie primátor, ktorý náboženské symboly pripustil na oslavách historických udalostí.
Predseda poslaneckého klubu strany Právo a Spravodlivosť Mariusz Błaszczak zdieľal správy o nových varšavských pravidlách na sociálnych sieťach spolu s citátom Jerzyho Popiełuszka, katolíckeho kňaza zavraždeného komunistami v 80. rokoch: „Existujú neviditeľné väzenia... systémov a režimu, ktoré neničia len telo, ale siahajú ďalej, zasahujú dušu, siahajú hlboko do skutočnej slobody.“
Súčasne s posilnením neutrality na poli náboženskom sa primátor Trzaskowski rozhodol posilniť aj práva LGBTQ komunity.
Tieto nové pravidlá sa týkajú zamestnancov mesta vrátane učiteľov. „V prípade transrodovej osoby, ktorej vzhľad sa môže líšiť od stereotypných predstáv o pohlaví, zaznamenaných v oficiálnych dokumentoch, oslovte ju menom alebo rodovými zámenami, ktoré uvádza,“ uvádzajú predpisy a spresňujú, že „nebinárnej osoby sa treba na preferované zámená opýtať.“
V súvislosti s touto správou som si spomenul na príspevok Scotta Hahna v časopise Verbum Sekularizmus je modloslužba, v ktorom rozoberá procesy v kresťanskej spoločnosti pretváranej vplyvom liberálneho sekularizmu. Podľa Hahna sa sekularizmus prítomný v liberalizme nielenže mýli, ale je to akýsi podvod a trik.
„Jednotlivec, rodina ani spoločnosť nemôžu zachovávať neutralitu medzi Bohom a Nebohom, spravodlivosťou a nespravodlivosťou, pravým náboženstvom a falošným klaňaním.“ Pre názornú ilustráciu používa Hahn obraz škôlkarskej herne s pevnými konštrukciami, uloženými hračkami a autoritou. Jedného dňa je to všetko preč a Hahn si kladie otázku, ako asi bude hra pokračovať v priestore bez pevných konštrukcií, bezpečných hračiek a autority?
Podobnú prázdnotu vytvára v priestore dneška liberálny sekularizmus s nástrojom neutrality, ktorá je len ilúziou. „Liberalizmus a sekularizmus vyprázdnili našu civilizáciu s očakávaním, že výsledkom bude sloboda. No podobne ako v škôlkarskej dielni je výsledkom zmätok a ešte väčší chaos, ako bol predtým, keďže sa každý človek, každá rodina a každé spoločenstvo sa snaží zlátať nejaký pocit zmyslu, účelu a konečného dobra z dostupných možností,“ uzatvára Stott Hahn.
Pri pohľade na šarapatiace vírusy deštruktívnych „izmov“ sa čas od času vynorí otázka, aký zmysel má ponúkať v ich záplave niečo celkom opačné? Veď nech sa každý v zmysle slobody rozhodne sám za seba. Trefnú odpoveď na tento alibizmus dali už prví Ježišovi apoštoli Peter a Ján, keď im zakazovali verejne hovoriť o Ježišovi a v jeho mene. Ich reakcia je v princípe nadčasová: „Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4,20) Človek, ktorý stretne pravdu, ktorá je Osobou, si to jednoducho nedokáže nechať iba pre seba.
Ak sa niekto rozhodne odstrániť symboly duchovnej reality z verejného priestoru, jeden z hlavných dôvodov je zrejme absencia tejto reality v osobnom vnútornom priestore. No pre človeka, ktorý má skúsenosť Božej prítomnosti, sa všetko okolo neho stáva symbolom tejto prítomnosti. Stačí si len spomenúť na slová žalmistu: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2) Práve z tejto osobnej skúsenosti sa rodí živá viera.