Prezident Macron reagoval na debakel svojej strany v európskych voľbách vyhlásením predčasných parlamentných volieb. Poslednú júnovú nedeľu čaká Francúzsko prvé kolo a o týždeň na to druhé. O tri týždne neskôr sa začínajú v Paríži olympijské hry. Ich bezpečnosť bude vyžadovať mimoriadnu politickú pozornosť, tú však pravdepodobne budú pohlcovať povolebné vyjednávania.
Nebudú jednoduché, keďže podľa prieskumov sa nijaká vládna väčšina v novom parlamente nerysuje. Najsilnejšie Národné združenie Marine Le Penovej očakáva niečo vyše tretiny hlasov, ľavicová koalícia Nový ľudový front môže počítať s minimálne štvrtinou a menej ako pätina čaká na Macronovu stranu. Koalícia medzi týmito tromi blokmi je ťažko predstaviteľná, hrozí chaos. Môže sa však stať, že všetku moc prevezme Macron.
Republikáni ilustrujú prebiehajúcu ideologickú bitku
Na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, prečo by absencia jasnej vládnej väčšiny mala prinášať nejaké väčšie problémy. Koniec koncov, Macron od svojho druhého zvolenia nijakú väčšinu nemá. Jeho koalícia má síce najviac kresiel, ale ak potrebuje niečo presadiť, musí hľadať spojenectvá, často s umiernenými republikánmi. Od júla sa však rysuje iná situácia. Macronova koalícia už nebude najväčším z troch politických blokov, ale najmenším, bez šance dosiahnuť väčšinu spojením s republikánmi alebo inou menšou stranou. Republikáni sa v posledných týždňoch rozpadli. Keď ich predseda Eric Ciotti začal vyjednávať o predvolebnej spolupráci s Marine Le Penovou, vedenie ho vylúčilo. Ciotti sa však obrátil na súd a ten vylúčenie zrušil.
Strana sa rozdelila: 62 republikánskych kandidátov ide do volieb s podporou lepenistov, zatiaľ čo štyri stovky spojenectvo s Národným združením odmietajú. Tí prví majú na kreslo nepomerne väčšiu šancu ako tí druhí. Voľby ukážu, čo zostane z tejto kedysi mocnej strany spojenej s De Gaullom, Pompidouom a Chiracom. Ale ani najväčší mysliteľný úspech ju nevytiahne z druhoradosti.
Na osude republikánov je viditeľná obrovská ideologická bitka, ktorá Francúzsko zachvátila. Čím sú pozície Národného združenia bližšie k mainstreamu, tým zarytejšia je snaha oponentov vykresliť stranu ako fašistickú a rasistickú.
Čím viac je Le Penová mainstream, tým viac vraj hrozí fašizmus
Táto kampaň živená Macronom sa neobmedzuje len na politikov. Médiá, umelci, športovci varujú pred ohrozením demokracie. Špičky štátnych inštitúcií uisťujú, že sú pripravené francúzsku demokraciu pred lepenistami zachrániť. Napodiv im uniká paradox, že chcú chrániť demokraciu pred výsledkom demokratických volieb.
Pritom Národné združenie nič skutočne radikálne nenavrhuje, nechce vystúpiť z EÚ, ani eurozóny a s výhradou vyslania francúzskych vojakov ani z vojny na Ukrajine. Trochu radikálnejšie je len v migrácii a bezpečnosti. Prostredníctvom ústavných zmien chce zastaviť nielen nelegálnu migráciu, ale tiež zastaviť státisíce legálnych migrantov z Afriky, ktorí na základe zlučovania rodín každoročne smerujú do Francúzska. Chce tiež trestať rodičov mladistvých delikventov, ktorí sa stávajú čoraz častejšie páchateľmi závažnej trestnej činnosti.
Zdá sa, že lepenisti sa inšpirovali kedysi radikálnou a dnes takmer mainstreamovou spolupútničkou, talianskou premiérkou Giorgiou Meloniovou. Napokon, v otázkach migrácie a bezpečnosti hovoria zo srdca mlčiacej väčšine Francúzov. Tíá síce má v tejto veci jasno, ale z obavy pred problémami v zamestnaní alebo sociálnou izoláciou si svoje názory radšej necháva pre seba.
Aj radikálna ľavica je nočnou morou väčšiny
Ale silnejú aj hlasy varujúce pred nástupom progresivistov. Podarilo sa im vytvoriť širokú koalíciu Nového ľudového frontu, ktorej názov odkazuje na protifašistické ľavicové spojenectvo z roku 1936 vedené Leonom Blumom. Zahŕňa kedysi vládnych socialistov, komunistov, Melenchonových radikálov, zelených a radikálnych antikapitalistov. Nový ľudový front úprimne desí podnikateľov programom tvrdého zdanenia a regulácií cien základných produktov. Vydesení však nie sú len podnikatelia. Väčšinu Francúzov odradí snaha uľahčiť migráciu a legalizovať nelegálnych migrantov.
Na kandidátke Ľudového frontu sa objavujú aj extrémisti, ktorí by kdekoľvek inde vyvolali najostrejšie odsúdenie. Napríklad Raphael Arnaut kandidujúci v Avignone sa zapája do pouličných násilností a vyhrážal sa guľkou do hlavy feministickej aktivistke, ktorá varuje pred islamistickým násilím.
Obhajoba Palestínčanov v prebiehajúcom konflikte vedie niektorých progresivistických aktivistov k obhajobe protiizraelského terorizmu a v tejto atmosfére rastú útoky na francúzskych Židov. Jedným z najodpornejších bolo nedávne znásilnenie 12-ročného židovského dievčatka jej rovesníkmi, pravdepodobne pochádzajúcimi z migračného prostredia. Židia sa v dnešnom Francúzsku skutočne majú čoho báť. A progresivisti, ktorí sa vyžívajú v odsudzovaní ostatných, teraz sami čelia vážnym obvineniam z antisemitizmu.
V skutočnosti ide o prezidentské voľby
Zatiaľ čo progresivisti mobilizujú proti rasizmu, pravica burcuje proti migrácii a antisemitizmu. Ostré vymedzovanie jednotlivých blokov sa pravdepodobne nezmierni ani po voľbách. To, o čo skutočne hrá, sú prezidentské voľby, v ktorých už Macron kandidovať nebude. Horúca fáza prezidentskej kampane sa začne o dva roky, ale pozície sa definujú už dnes, a to nie racionálne, ale mobilizáciou nenávisti.
Macronov stred to povzbudzuje, emocionálna mobilizácia proti rasizmu a antisemitizmu odvádza pozornosť od nenávisti, ktorú rastúca časť Francúzov pociťuje k Macronovi. Napriek tomu sa v tomto súboji sám stráca, Macronov stred podľa všetkých prieskumov prehráva voči zvyšným dvom.
Zdanlivo Macron nemôže predčasnými voľbami nič získať. V parlamente stratí desiatky kresiel, a aj keď sa nejakú vládu nakoniec podarí zostaviť, budú v nej jeho politickí oponenti, ktorí mu budú komplikovať vládnutie. Môže však dúfať, že v nadchádzajúcom chaose v ňom Francúzi napriek všetkému odporu nakoniec uvidia bod stability.
Macron na ceste od demokracie k liberálnej diktatúre
Ak by k tomu samotní Francúzi predsa len nedospeli, ostáva ešte možnosť článku 16 francúzskej ústavy. Dáva prezidentovi možnosť uchopiť všetku štátnu moc v prípade vonkajšieho ohrozenia Francúzska či domáceho ohrozenia výkonu verejnej moci. O tomto kroku rozhoduje prezident sám, nepodlieha schváleniu nikoho ďalšieho.
Aj toto rozhodnutie, ako akékoľvek iné, by za určitých okolností mohla zrušiť Štátna rada alebo Ústavný súd. No tie sú dnes obsadené činiteľmi Macronovho strihu, ktorí by mu zrejme nebránili v dočasnej diktatúre zdôvodnenej hrozbou fašizmu. Dĺžka takejto dočasnosti by potom bola vecou politicko-ústavnej interpretácie, v ktorej by mal hlavné slovo opäť Macron.
Je možné, že si filozoficky vzdelaný Macron spomenul na Aristotela. Tvrdil, že nevyhnutný úpadok demokracie vedie k monarchii definovanej ako cnostná vláda jedného. V Macronovom poňatí by mohla nadobudnúť podobu liberálnej diktatúry.