Vozičkár Jakub: Je to, akoby ste sedem rokov chodili v tých istých topánkach

Jakub Nagy (36) sa narodil predčasne, s detskou mozgovou obrnou a lekári mu dávali tri dni života. Pohybuje sa len pomocou invalidného vozíka, aj pri bežných životných činnostiach je odkázaný na pomoc svojich osobných asistentov. I tak žije šťastný a naplnený život. Vyštudoval vysokú školu, je finančný poradca a plánuje poskytovať aj sociálne poradenstvo. Ako úspešný športovec získal viacero medailí z majstrovstiev Európy, svetového pohára a je aj dvojnásobným olympionikom. 

Ako sa máte, Jakub?

Celkom fajn, ak odhliadnem od alergie na peľ, ktorá ma posledné dni výraznejšie potrápila.

Poznáme sa už asi päť rokov. Na jednom z našich prvých stretnutí ste sa mi zdôverili s tým, že žijete nadstavený čas. Prečo?

Lekári mi po predčasnom narodení dávali tri dni života. Chvalabohu, som tu aj po tridsiatich šiestich rokoch.

Osud vo vašom prípade rozdal karty tak, že ste od narodenia odkázaný na invalidný vozík a pomoc iných. Aký život žijete?

V rámci možností sa snažím s nevyhnutnou pomocou mojich šiestich osobných asistentov žiť ako každý bežný človek bez vážnejších zdravotných obmedzení. Som však plne odkázaný na pomoc asistentov, ktorí sa pri mne striedajú od ranného vstávania, vykonávania osobnej hygieny cez denné pracovné a iné povinnosti až po domáce práce a ukladanie na spánok. To, čo bežne zvládne zdravý človek, ja nedokážem. Snažím sa aspoň myslieť na tie detaily, bez ktorých by som nemohol vychádzať von. Napríklad aby som mal vždy dostatočne nabitý elektrický vozík.

Koľko asistentov máte a v akom režime pri vás fungujú?

To záleží podľa situácie a môjho denného programu. Ak je plný, čo zvyčajne pri mojom aktívnom živote aj býva, denne sa ich pri mne vystriedajú aj všetci.

Kedy v detstve ste si prvýkrát uvedomili, že ste iný, že máte vážny zdravotný problém?

Obdobie pred škôlkou si nepamätám vôbec. Vnímať realitu a život som začal až niekedy v tom čase. Práve vo veku štyroch alebo piatich rokov som sa veľmi často pýtal mojej mamy otázky o mojom narodení, najmä tú, ako sa to stalo, že nechodím. Prečo sa to stalo. Absolútne som nerozumel a nechápal, prečo moji rovesníci v škôlke chodia, a ja nie.

Napriek všetkým spomenutým zdravotným problémom ste absolvovali základnú školu, prvý stupeň dokonca v bežnej škole. Určite to muselo byť pre vás oveľa náročnejšie ako pre zdravé dieťa.

Už na základnej škole som bol odkázaný na každodennú pomoc asistenta, aj pri samoobslužných činnostiach. Vhodné podmienky na prijatie do základnej školy mi vytvoril vtedajší riaditeľ Základnej školy Mateja Bela v Šamoríne Imrich Sokol. Keďže v tom čase bola ešte povinná základná vojenská služba, priamo do triedy mi na zvládanie všetkých potrebných vecí pri výučbe pridelili asistenta, ktorý tak vykonával civilnú vojenskú službu.