Smerujú k drvivému víťazstvu. Aký je ekonomický program britských labouristov?

No kým Železná Lady úspech o štyri roky zopakovala, dnes je všetko naopak. Labouristi sa po prehre otriasli, odstavili tvrdého marxistu Corbyna a začali znovu rásť. Konzervatívci sa rýchlo začali topiť vo vnútrostraníckych problémoch, ako aj v ekonomickej pobrexitovo-pandemickej stagnácii.

Premiér Sunak pred pár týždňami hodil do ringu uterák a ohlásil na začiatok júla predčasné voľby. V nich konzervatívcom predvolebné prieskumy veštia prehru, akú britské ostrovy ešte nezažili. Labouristi cielia na rekordný zisk cez 40 percent hlasov a konzervatívcom hrozia rekordne nízke hodnoty, okolo 20 percent. Existuje málo pravdepodobná, ale nie nepredstaviteľná, možnosť, že ich na druhom mieste predbehne strana Reform UK „zlého chlapca“ Nigela Faragea. Niektorí dokonca predikujú de facto zánik 190 rokov starej Konzervatívnej strany.

Percentá sa ešte môžu trocha pohnúť, no labouristi so svojím novým lídrom Keirom Starmerom už smerujú k jasnému víťazstvu. Aký je ich ekonomický program? Prvý pohľad môže byť až prekvapivý. Po neúspechu „červeného“ Corbyna sa strana minimálne v ekonomických otázkach pohla viac do stredu. Nejde však o znovuobjavenie „New Labour“. Okrem Corbyna totiž pri predstavení programu v marci 2024 odmietli aj politiku Tonyho Blaira a Gordona Browna, ktorých vinia zo straty ekonomickej produktivity.

Základom novej politiky má byť „securonomics“, teda orientácia na intervencionizmus s cieľom dosiahnutia stability. V praxi to znamená ešte viac obnoviteľných zdrojov energie, lákanie niektorých typov priemyslu (výroba čipov) nazad či zvýšenie výdavkov do infraštruktúry. Do nemalej miery sa tento program podobá na „Bidenomics“, teda to, čo v USA robia demokrati za prezidenta Bidena.

Zaplatia to zvýšením daní či dlhu? Labouristi tvrdia, že nie. Dane by sa nemali dramaticky meniť a čo sa týka dlhu: „O našich fiškálnych pravidlách sa nedá vyjednávať a budú sa vzťahovať na každé rozhodnutie labouristickej vlády. To znamená, že súčasný rozpočet musí byť vyrovnaný.“

Labouristický program je ukážkou toho, ako (nielen) ekonomické programy celého spektra konvergujú k akejsi beztvarej mase bez chuti a zápachu. Chceme vyrovnaný rozpočet a dane zvyšovať len opatrne. Chceme lákať priemysel nazad, ale keďže nebudeme meniť dane, regulácie ani energetickú politiku, tak to spravíme peniazmi a príkazmi. Chceme lepšie zdravotníctvo, viac učiteľov, lepšie bývanie a lepšiu dopravu – ale jediný spôsob, ako to vieme dosiahnuť, je poliať ich peniazmi. Kde peniaze vezmeme? No predsa náš program vyvolá ekonomický rast a ten tieto výdavky zaplatí. Líška si chytí vlastný chvost.

Program konzervatívcov som si nepozrel, pretože pre tieto voľby nebude relevantný. Predpokladám, že by som mal problém ho rozoznať od toho labouristického. Pred 15 – 20 rokmi by som pri takejto labouristickej lavíne veštil Británii smutný ekonomický koniec. No dnes sa mi zdá, že je to akosi jedno. Ľavica kedysi snívala o diktatúre proletariátu, pravica o privatizácii a o kapitále voľne brázdiacom oceány. Dnes sú všetky programy nemastné-neslané a ekonomické výsledky presne také isté. Ale keďže politika sa robí na základe prieskumov, asi to tak chceme.