Politika medzi morálkou a záujmom

Považovalo sa za imperatív ľudskosti zachrániť všetkých ľudí, ktorí nasadli do gumových člnov sotva schopných plavby, aby sa dostali do Európy a požiadali tam o azyl. Pretože ich nemôžete nechať utopiť, však?

Samozrejme, že nie. Ale mal by byť niekto obvinený z neľudskosti, ak neurobil nič iné, len kritizoval trpké vedľajšie účinky tejto záchrany na mori v mene ľudskosti? Veď námorní záchranári na svojich lodiach podporovali obchodný model pašerákov, ktorí si nechali platiť vysoké sumy a počítali s tým, že sa niekto zľutuje nad cestujúcimi na kolísajúcich sa gumených člnoch.

Záchranné lode sú jedným z mnohých faktorov, ktoré takmer nabádajú na nelegálnu migráciu. Bolo by nielen v záujme Európy, ale aj v záujme všetkých tých, ktorí neprežili riskantnú plavbu, odstrániť všetky stimuly na migráciu cez Stredozemné more do Európy. Diskusia však už teraz predpokladá, že každý, kto chce o situácii objektívne diskutovať, je bezcitný človek.

A samozrejme, v oblasti energetickej politiky boli lacné a spoľahlivé dodávky plynu z Ruska v záujme Nemecka (a nielen jeho). Teraz Nemecko získava ruský plyn okľukou, ale za oveľa vyššiu cenu ako predtým. A aká je logika získavania frakovaného plynu z USA namiesto využívania vlastných nemeckých zdrojov v Dolnom Sasku alebo Severnom mori prostredníctvom frakovania, hoci by to bolo v záujme Nemecka?

Zdôrazňovanie záujmu však nie je v dobrej pozícii, považuje sa za morálne vzdialený egoizmus a musí sa vždy ospravedlniť. Namiesto toho sa žiadajú „hodnoty“, samozrejme, vyššie, alebo dokonca tie najvyššie. Tým sa vlastná pozícia stáva jednoduchým spôsobom nespochybniteľnou. Tí, ktorí uvádzajú „ľudí“, „klímu“ alebo dokonca „svet“ ako objekt, ktorý treba zachrániť, sa nebudú púšťať do únavných kompromisov – je to všetko, alebo nič.

Záujmy sa dajú dohodnúť

Ale práve v tom je krása záujmov, ktoré sa zdajú také holé a morálne vzdialené: možno o nich vyjednávať. Záujmy nie sú „mrzké“, ale racionálne. Záujmy sa dajú pochopiť a dohodnúť na rozdiel od absolútnych hodnôt. Tie sú „bezalternatívne“ – aby sme citovali obľúbené slovo bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej (slovo „alternativlos“ sa v Nemecku s Merkelovou spája podobne ako veta „Wir schaffen das.“, pozn. prekl.).

Nič proti morálke! Ale práve moralizovanie robí konflikty neriešiteľnými a nekonečnými. Vezmime si napríklad vojnu a propagandu, ktorá ju sprevádza.

V časoch demokracie a masových armád je ťažké presvedčiť mužskú populáciu, aby sa obetovala za niečo také chladné, ako sú racionálne záujmy. Moderná vojnová propaganda sa snaží presvedčiť obyvateľstvo, že muži idú do boja za dobrú a spravodlivú vec, že sú na správnej strane a že nepriateľ je stelesnením zla.

My sme tí dobrí, ostatní sú tí zlí, ktorých treba zničiť. Toto moralizujúce zveličovanie vlastného pohľadu však spôsobuje, že konflikty sú nezmieriteľné.

Dá sa to vyčítať z politickej rétoriky v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. Dokonca aj kedysi pacifistickí nemeckí Zelení používajú jadrné slová a ženy v súčasnej nemeckej koalícii nosia brnenie a zatínajú päste. Na druhej strane Rusko, nepochybný agresor, stelesňuje zlo, ktorému treba odrezať nohy, ako zahlásila ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková. Médiá hrajú spolu s ňou. Každý, kto pochybuje o zmysluplnosti (a uskutočniteľnosti) takýchto fantázií o zničení, kto hľadá príčiny, identifikuje konflikty záujmov, dokonca sa zaoberá zasahovaním zainteresovaných strán napríklad z USA, je morálne mimo hru. V tomto konflikte – ako apodikticky povedal nedávno jeden priateľ, bez stopy pochybností o sebe – nemôžu existovať dva názory. Takže boj do posledného Ukrajinca?

Pravidlá vojny

Možno je v tejto chvíli trochu staromódne pripomenúť stáročia starý pojem „justus hostis“, „spravodlivý nepriateľ“. Inými slovami, je rovnako legitímny na to, aby sa chopil zbrane, ako je legitímna jeho vlastná strana – a v zákopoch je v konečnom dôsledku rovnako úbohým ľudským tvorom. Dokonca aj v prvej svetovej vojne vojakom prekážalo, keď sa nepriateľovi vysmievalo civilné obyvateľstvo. Veď tí, ktorí si nevážili nepriateľa, znevažovali aj vlastných vojakov. Len v boji proti hrdinom je víťaz hrdinom. A ak je niekto v boji porazený, jeho vec sa nestala nespravodlivou. Vojnové šťastie nepodlieha morálnym kritériám.

Myšlienka justus hostis je vo vlastnom záujme: len ak sa človek správa k druhému podľa zákonov umiernenosti, napríklad tým, že zastaví všetky bojové operácie, keď protivník naznačí, že sa chce vzdať, môže si byť istý rovnakým zaobchádzaním. Ak však nie, neexistuje žiadne ospravedlnenie, bojovníci a vojaci pokračujú v boji do záhuby so zúfalstvom a radikálnosťou odsúdencov. O šťastí vo vojne nerozhoduje morálka. Vojna nevytvára spravodlivosť, ale vytvára rozhodnutie, a to môže dopadnúť oboma smermi.

Od čias Woodrowa Wilsona, amerického prezidenta počas prvej svetovej vojny, sa stalo zvykom pripisovať konfrontácii vyšší význam s propagandistickou prepiatosťou: „Aby bol svet bezpečný pre demokraciu“ – tak zdôvodnil vstup USA do vojny.

Takže vojna ako morálne poslanie pre všetko dobré a správne? Stalo sa zvykom, že USA ospravedlňujú svoje vojenské operácie morálnymi dôvodmi a predpokladajú zmenu režimu – v záujme demokracie a ľudských práv a všeobecne všetkého, čo je dobré a krásne. S takým excentrikom, akým bol Muammar Kaddáfí, autokratický vládca Líbye, sa dlhé roky udržiavali dobré kontakty a EÚ v ňom dlho videla záruku stability v regióne. V roku 2011 však proti nemu zasiahlo NATO. Výsledok: destabilizovaná Líbya – výsledok, ktorý je rovnako nepresvedčivý ako roky trvajúca a nakoniec neúspešná vojenská misia v Afganistane.

Propagácia morálneho poslania vytrháva vojny zo všetkých medzí. Chladná kategória záujmu však stojí v ceste vášnivým presvedčovacím kampaniam. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, aké sú záujmy Nemecka v konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou. Má vôbec Nemecko ešte vlastné záujmy, alebo už spolková republika nie je suverénna vo svojich rozhodnutiach? Existujú určité dôvody v prospech tohto tvrdenia. V súčasnosti sa v Nemecku neďaleko Wiesbadenu zriaďuje veliteľstvo plánovanej misie NATO, ktorá má koordinovať dodávky zbraní a výcvik pre ukrajinské ozbrojené sily.

Nemecké záujmy sa nemusia zhodovať so záujmami ukrajinského prezidenta Zelenského, ktorý nedávno v Bundestagu vyhlásil: „Čas kompromisov sa skončil.“