V nedeľu večer okolo 18:00 moskovského času sa v ruských médiách a na sociálnych sieťach začali objavovať informácie o prebiehajúcom teroristickom útoku v Dagestane. Na prvých videách bolo vidieť dym z podpáleného chrámu a horiacej synagógy. V pozadí zneli zvuky streľby a výbuchov.
Islamisti z nomenklatúrnych rodín
Z neskorších správ vyplynulo, že v tejto severokaukazskej republike došlo ku koordinovanému útoku hneď na dvoch miestach. V hlavnom meste, Machačkale, zaútočila skupinka teroristov na post Služby diaľničnej stráže (DPS) a pokúsila sa napadnúť aj miestny pravoslávny chrám. V Derbente, starodávnom meste na juhu Dagestanu, medzitým iná skupinka militantov podpálila miestnu synagógu a následne v miestnom pravoslávnom chráme zavraždila dve osoby
Čoskoro sa na internete objavili nové zábery dvoch teroristov. Tí sa premiestňovali po jednej z ulíc Machačkaly, krátko po tom, ako zaútočili na príslušníkov miestnej polície. Podľa ruského denníka Kommersant mal jeden z útočníkov v rukách americkú útočnú pušku AR-15 s optikou. Ako sa neskôr ukázalo, teroristi Osman a Adil Omarovi pochádzali z dobre situovanej nomenklatúrnej rodiny.
Išlo o synov hlavy etnicky prevažne darginského Sergokalinského okresu – Magomeda Omarova. Práve Adil a Osman boli prvými útočníkmi, ktorých sa ruským bezpečnostným zložkám podarilo lokalizovať a zlikvidovať. Po identifikácii tiel sa policajti vydali k domu činovníka. Cestou sa však stali terčom útoku, pričom jeden príslušník utrpel zranenia. Prvotné informácie o tom, že polícia po domovej prehliadke zadržala aj Magomeda Omarova, sa miestnym médiám nepodarilo potvrdiť ani vyvrátiť.
V rovnakom čase stihla druhá skupina útočníkov v Derbente podpáliť synagógu a vtrhnúť do miestneho pravoslávneho chrámu, kde najskôr zastrelili príslušníka ochranky a následne podrezali miestneho kňaza otca Nikolaja.
Krátko po zlikvidovaní Adila a Osmana Omarovcov sa druhá skupinka útočníkov v Machačkale pokúsila zaútočiť na miestny pravoslávny chrám. V sakrálnej budove sa v danom čase vzhľadom na pravoslávny sviatok (Sviatosť Zoslania Ducha Svätého) údajne nachádzalo väčšie množstvo veriacich. Krvipreliatiu v chráme zabránil včasný príchod príslušníkov ozbrojených zložiek. Prestrelka v blízkosti chrámu trvala až do neskorých večerných hodín. Útočníci sa nakoniec skryli v neďalekom rodinnom dome, ktorý v neskorých nočných hodinách pohltili plamene.
V Derbente zvolili teroristi rovnakú taktiku a skryli sa v rodinnom dome s reštauráciou „Chajal“. Počas bojov, ktoré trvali do neskorej noci, podľa miestnych médií padol aj šéf policajného oddelenia v meste Dagestanskie Ogni, Mavludin Chidirnabiev, ktorý prišiel na pomoc derbentským kolegom. Odpor militantov v rodinnom dome potlačili ruské bezpečnostné zložky až po nasadení ťažkej vojenskej techniky. Miestne úrady neskôr oznámili, že aktívna fáza operácie bola ukončená v pondelok ráno o 02:24 moskovského času.
Krátko po ukončení bojov sa objavila informácia, že jeden z útočníkov, Ali Zakarigaiev, bol ešte donedávna hlavou regionálneho oddelenia politickej strany Spravodlivé Rusko-Patrioti-Za pravdu v Sergokalinskom okrese. Zakarigaiev, ktorý bol bratrancom Magomeda Omarova, svoj post opustil pred dvoma rokmi, pričom aj naďalej ostával radovým členom strany.
Medzi telami zabitých militantov ruská polícia objavila aj Gadžimurada Kagirova – zápasníka MMA z klubu šampióna UFC Chabiba Nurmagomedova. Zapojenie sa Kagirova, ktorý bol nie len úspešným športovcom, ale aj držiteľom štátneho čestného titulu „majster športu“ do teroristického útoku indikuje nárast vplyvu radikálnych islamistov v prostredí dagestanských športovcov.
"Dagestanskí športovci upadajú pod vplyv extrémistov v tréningových táboroch, keď sa chodia modliť," uviedol v tejto súvislosti námestník ministra športu Dagestanu Zainal Salautdinov. Podľa portálu Sports Politika je iróniou, že niekdajším trénerom Kagirova bol otec Chabiba Nurmagomedova – Abdulmanap Nurmagomedov. Ten bol známy ako popredný zástanca aktívneho využívania bojových umení v boji s islamským extrémizmom. Abdulmanap zasvätil svoj život tréningu miestnej mládeže, ako nástroju proti ich radikalizácii.
Vyšetrovací výbor Ruskej federácie (Sledkom) v pondelok oznámil, že útoky si celkovo vyžiadali životy 15 príslušníkov ruských bezpečnostných zložiek a štyroch civilistov. Zlikvidovať sa podarilo celkovo šesť teroristov – dvoch v Derbente a štyroch v Machačkale.
K činu sa v čase písania článku ešte nikto neprihlásil, ale v minulosti podobné útoky uskutočňovala organizácia „Vilájet Kavkaz“ patriaca pod teroristickú skupinu Islamský štát. K názoru, že za útokom stojí Vilájet Kavkaz sa s dávkou opatrnosti prikláňajú aj viacerí odborníci na región. Islamisti napojení na Islamský štát sa väčšinou k podobným útokom hlásia za pomoci vopred natočených videí. Poslanec Štátnej dumy z Dagestanu Abdulkhakim Gadžijev medzitým z útoku islamistov obvinil ukrajinské špeciálne služby a krajiny NATO.
Krvná pomsta a vzostup islamizmu v Dagestane
Islamské povstalectvo sa po skončení druhej čečenskej vojny (1999 – 2000) týkalo prevažne len Čečenska a Dagestanu. V Ingušsku ho na dlhý čas pomerne efektívne limitovala pre severný Kaukaz neobvyklá a experimentálna politika niekdajšej hlavy republiky Junus-Beka Jevkurova. Jevkurov na rozdiel od iných regionálnych lídrov preventívne nepotláčal nemilitantných saláfitov a nezatváral ich mešity. Saláfiztmus sa tak v republike šíril verejnejšie a pozvoľnejšie než inde, no v oveľa menej militantnej podobe.
Korene radikálneho a militantného saláfizmu v Dagestane sú tiež veľmi špecifické a pôvodne nesúviseli so separatizmom voči Rusku, ale s odporom voči miestnym skorumpovaným politikom a príslušníkom bezpečnostných zložiek. Keď v auguste roku 1999 spustili čečenskí militanti pod vedením Šamila Basaieva a Ibn al-Chattába (Čierny Chattáb) inváziu do Dagestanu, čakali, že v susednej republike spustia islamistické povstanie. Ich útok však (pre nich prekvapivo) zastavili aj napriek mimoriadne pomalému nasadeniu ruskej armády spontánne sformované milície miestnych, Rusku lojálnych, obyvateľov a lokálne policajné zložky.
Neprešlo ani desať rokov a Dagestan vrátane dedín, ktoré v roku 1999 odrazili Šamila a Chattába, bol hlavným centrom islamistického povstalectva voči Moskve. K tomuto prudkému vývoju prispela najmä kombinácia špecifík miestnej krvnej pomsty, tak ako ju definujú „adaty“ (kaukazské zvykové právo), v kombinácií so zlovôľou miestnych bezpečnostných zložiek.
Špecifikom krvnej pomsty na Kaukaze je, že sa nevzťahuje len na konkrétneho páchateľa zločinu, ale aj na celý jeho klan, prípadne inú skupinu, s ktorou sa identifikuje. V praxi tak podľa adatov príslušníci poškodeného klanu mohli za vraždu svojho člena, prípadne únos členky, zavraždiť o ničom netušiaceho a nevinného druhého bratranca páchateľa. Jeho rodičia a s nimi aj celý klan následne mali povinnosť pomstiť sa za neho, keďže nebol priamym páchateľom. Tak sa spúšťala špirála krvnej pomsty, ktorá mohla prerásť až do medzi klanovej vojny trvajúcej neraz celé desaťročia.
Adaty v tradičnej kaukazskej spoločnosti dávali návody, ako sa takémuto vývoju vyhnúť. Klan mohol páchateľa vyhnať, čím sa z neho stal takzvaný Abrek (človek bez klanu, žijúci v divočine a živiaci sa zbojníctvom), alebo mohli rodičom zabitého ponúknuť páchateľa na adopciu ako náhradu a nového syna. Hoci adaty v dôsledku nástupu islamského a civilného práva stratili z väčšej miery vplyv na miestnu spoločnosť, práve koncept krvnej pomsty pretrval do dnešných dní.
Po invázii do Dagestanu v roku 1999 zvýšila centrálna vláda aj v reakcii na vojnu v Čečensku zásadným spôsobom právomoci dagestanských bezpečnostných zložiek. Jej príslušníci, miestni Dagestanci, nové právomoci často chápali ako nástroj na vlastné obohatenie. Začali hromadne zadržiavať nemilitatných saláfitov, ale aj bežných obyvateľov, ktorí sa v nesprávnom čase ocitli na nesprávnom mieste. Konali tak pod zámienkou, že ide o militantov, radikálov a povstalcov. Za prepustenie takto zadržaných osôb žiadali od ich rodín vysoké úplatky.
Keďže vo väzbe boli mnohí mladí muži ponižovaní, bití a mučení, po prepustení často cítili pocit vážnej urážky na cti a poníženia. Jediným spôsobom, ako zmyť hanbu zo seba aj svojich rodín, tak bola pomsta. Hoci títo mladí muži väčšinou nepoznali konkrétnu identitu príslušníkov, ktorí ich týrali a ponižovali, na pomoc im prišili už takmer zabudnuté adaty. Tie im dali možnosť zmyť hanbu zavraždením akéhokoľvek príslušníka ruských ozbrojených zložiek.
Po úspešnom útoku väčšinou hľadali útočisko „v lese“ medzi saláfistickými povstalcami. Mnohí tam prišli nábožensky neradikalizovaní, pričom sa radikalizovali sa až v ich táboroch. Postupne sa tak spustila špirála, ktorá v priebehu niekoľkých rokov priviedla od série osobných konfliktov miestnej mládeže s miestnou políciou až k masovému protiruskému, islamistickému separatizmu. A to aj napriek tomu, že ruský štát bol do tohto konfliktu prostredníctvom kombinácie inštitútu krvnej pomsty a miestnej korupcie zatiahnutý až sekundárne a nepriamo.
Aj pre vrcholnú etapu tejto fázy povstalectva pritom boli charakteristické situácie, keď sa medzi separatistami z vlastnej vôle objavili deti vysokopostavených členov dagestanskej nomenklatúry a silových zložiek. Boli zaznamenané aj prípady, keď takýto mladí ľudia v snahe očistiť svoju česť v očiach rovesníkov zavraždili vlastných „kolaborantských“ otcov.
Po roku 2014 plameň povstalcov v Dagestane postupne vyhasol a región sa začal stabilizovať. Príčinou bol popri efektívnej práci ruských spravodajských služieb pri infiltrovaní a rozbíjaní povstaleckých buniek, najmä odchod miestnej radikalizovanej mládeže do Sýrie a Iraku. Tam bojovali a umierali v radoch islamského štátu.
Nová generácia povstalcov na obzore
Odborník na severný Kaukaz Harold Chambers už v roku 2021 varoval, že miestne bezpečnostné zložky aj napriek tragickým skúsenostiam z prvej dekády 21. storočia svoju taktiku nijako nezmenili. Podľa Chambersa došlo po faktickej likvidácii miestneho islamistického separatizmu okolo roku 2015 už v rokoch 2018 – 2019 k jeho opätovnému pomalému, ale vytrvalému vzostupu. Medzi zabitými povstalcami sa pritom vo zvýšenej miere začali objavovať mladšie ročníky, čo už vtedy indikovalo nástup novej generácie povstalcov po tom, ako bola staršia generácia zlikvidovaná. Chambers pripúšťa, že nedeľňajšie útoky môžu byť práve prejavom eskalácie tohto trendu.
Nástup novej generácie islamistických povstalcov v Dagestane (ale aj v Ingušsku) by pre Kremeľ v kontexte vojny na Ukrajine predstavoval vážny problém. Predpovede o páde Ruska v dôsledku explózie separatizmu na severnom Kaukaze však môžu byť predčasné. Pre Moskvu ide o scenár, ktorý sa v regióne pravidelne opakuje už vyše dve storočia.
Prvýkrát vyzval na svätú vojnu „ghazavat“ voči Rusom na severnom Kaukaze ešte na konci 18. storočia šejch Mansúr. O tridsať neskôr zasial opätovne nenávisť k ruskému impériu v Dagestane a Čečensku svojou politikou ohňa a meča generál Alexej Jermolov. Neskôr vzdoroval Rusom viac než dve desaťročia Imám Šamil.
V každom z týchto konfliktov našlo Rusko v tomto etnicky mimoriadne rozmanitom regióne zakliatych nepriateľov, ako aj spojencov. Rovnako je to aj teraz. Hoci viaceré republiky severného Kaukazu patria medzi najchudobnejšie, najmenej demokratické a najhoršie spravované regióny Ruska, nie každý si želá vzostup islamistických separatistov.
Mnohé miestne rodiny sú s islamistami v stave krvnej pomsty a opierať sa tak môžu len o štát. V dôsledku pandémie ochorenia COVID-19, ako aj invázie na Ukrajinu, stratili mnohí Rusi možnosť cestovať na dovolenku do zahraničia. Táto skutočnosť viedla k relatívne prudkému rozvoju turizmu na severnom Kaukaze vrátane Dagestanu. Turizmus je pritom jeden z tých segmentov ekonomiky, z ktorého okrem elít profitovali aj bežné miestne rodiny. Islamisti ich o tento zdroj príjmov môžu pripraviť.
Ďalšia trajektória vývoja separatizmu na severnom Kaukaze tak nebude primárne závisieť od vývoja bojov na Ukrajine, ale od postoja a stratégií, ktoré zvolí Kremeľ. Ruskej vláde sa môže podariť vypracovať opatrnú a efektívnu politiku cukru a dobre miereného biču, ktorá jej umožní v dostatočnej miere islamistických separatistov izolovať od bežného obyvateľstva.
Rovnako však môže zareagovať aj zintenzívnením využitia hrubej sily a kolektívnych trestov, čo by zasa mohlo priviesť k prudkému zhoršeniu bezpečnostnej situácie. Dlhé dejiny ruskej politiky voči regiónu poskytujú veľké množstvo precedensov pre oba tieto prístupy.