Komisár pre deti: Až 80 percent ukrajinských detí trpí posttraumatickým syndrómom

Nedávno ste sa stretli s ukrajinským ombudsmanom pre ľudské práva Dmytrom Lubincom, s ktorým ste rozoberali práva detí na Ukrajine aj možnosti spolupráce na pomoc tým z nich, ktoré museli opustiť svoju krajinu a nachádzajú sa na území Slovenska. Takéto rokovanie, ak sa nemýlim, bolo prvé svojho druhu. K čomu ste teda dospeli?

Na stretnutí s ukrajinským ombudsmanom sme preberali viacero tém. Ako pomôcť deťom na našom území, ktoré utiekli pred vojnou, ako pomôcť deťom, ktoré sa nachádzajú v prihraničnej oblasti, aby neboli nútené odísť zo svojej krajiny, ak v nej chcú zostať. Samozrejme, mapujeme tiež situáciu na Ukrajine, aby sme boli pripravení, ak by mala prísť v prípade rozšírenia konfliktu nejaká ďalšia utečenecká vlna. Bolo to veľmi podnetné stretnutie.

Diskusia o dlhodobej spolupráci by sa mala formálne potvrdiť podpísaním memoranda o spolupráci v priebehu nasledujúcich mesiacov. V akom štádiu je aktuálne táto diskusia s ukrajinským komisárom?

Nachádzame sa v štádiu rokovaní, ktorým predchádzalo prvé spoločné pracovné stretnutie priamo v teréne. Podstatné je, že obe strany prejavili veľký záujem o vytvorenie partnerstva, ktoré bude prospešné pre všetky zúčastnené strany. Treba povedať, že my nedokážeme ukončiť vojnu. Naše snahy smerujú na pomoc nevinným deťom. Túto problematiku riešime na Slovensku aj s organizáciou UNICEF, kde
sme diskutovali s odbornými partnermi z rôznych rezortov a mimovládnych organizácií o problémoch a možných riešeniach situácie s deťmi, ktoré sa u nás zrazu ocitli a nikto netuší, na ako dlho.

Budete konkrétnejší?

Budem rád, ak finálnu verziu memoranda vytvoríme v priebehu najbližších týždňov a verím, že formálne potvrdenie tejto spolupráce jeho podpisom sa uskutoční v najbližších mesiacoch. Prvé stretnutie bolo naozaj mapovacie a nieslo sa najmä v rovine úvah, ako by sme mohli pomôcť sirotám a deťom postihnutým vojnou.

Napríklad?

Napríklad že by na Slovensku mohlo vzniknúť rehabilitačné centrum pre tieto spomínané skupiny. Takéto centrá by podľa našich informácií mali vzniknúť aj na Ukrajine. O organizačno-technických možnostiach takéhoto projektu komunikujeme aj s kompetentnými osobami a postupne zisťujeme možnosti aj na ministerstvách.

Čo by malo byť hlavným nástrojom spolupráce?

Vyzerá to tak, že je pred nami ešte niekoľko kľúčových bodov, ktoré musíme dôkladne prerokovať a odsúhlasiť. Nás, myslím Slovenska, sa táto problematika týka, či chceme alebo nie. Utekajú k nám dospelí ľudia a deti pred vojnou. Vieme, že nie všetci chcú zo svojej krajiny odísť. Tiež vieme, že mnohí sa chcú vrátiť. A mnohí len posielajú deti “do bezpečia”.

My tu tieto deti nemôžeme nechať len tak napospas osudu. Takže budeme rokovať v rámci kompetencií Úradu komisára pre deti a snažiť sa im zabezpečiť dodržiavanie ich práv rovnako ako slovenským deťom. Som presvedčený, že spolupráca bude veľmi konštruktívna a prospešná pre obe krajiny, na takú dlhú dobu, na akú to bude potrebné.

Prvé deti už takto rehabilitujú v susednom Česku. Budete sa systémom u susedov inšpirovať alebo ste spolu ešte nekomunikovali?

Ešte sme s nimi o tom nekomunikovali.

A máte to v pláne?

Áno, určite mám záujem stretnúť sa s kompetentnými z Českej republiky a prediskutovať, ako takéto programy realizujú. Podobné pobyty sme mali možnosť vidieť aj v Užhorode. Ide o jednorazové pobyty, po ktorých sa deti vracajú naspäť.

V prípade Slovenska by malo ísť o systémovejšie rehabilitačné centrum? Vysvetlime si laicky, čo by to v praxi znamenalo pre ukrajinské deti.

Je ešte veľmi predčasné hovoriť o tom, ako by to malo vyzerať a čo všetko by sa tam dalo riešiť. To je vlastne až to “B”. Určite by bolo určené pre deti, ktoré sa nachádzajú na Slovensku a sú posttraumaticky poznačené vojnou. Cieľom by malo byť pomôcť im zaradiť sa do bežného života. Išlo by o spoluprácu s vysokokvalifikovanými odborníkmi, ktorí by pomohli pripraviť program, ktorý deťom pomôže prekonať posttraumatické syndrómy.

A čo je potom to "A"?

To “A” je fakt, že nimi trpí až 80 percent detí, ktoré k nám utiekli z oblastí, kde sa najviac bojuje. Dospelí ľudia, ktorí utrpeli nejakú silnú traumu, napríklad vojaci v rôznych bojových misiách, mávajú posttraumatické syndrómy a nedokážu sa normálne zaradiť do života, nie to ešte malé deti, ktoré nedokážu pochopiť, prečo nemôžu ísť domov a že vlastne už domov nemajú.

Situáciu im sťažuje aj fakt, že sa odrazu nachádzajú kdesi v inej krajine, kde nikomu nerozumejú, a viac sa uzatvárajú do seba. Verím, že ozdravovacie procesy, na ktoré by sa takéto rehabilitačné centrum špecializovalo, ich môžu pozitívne naštartovať. Prinajmenšom im poskytnúť bezpečné prostredie. Deti nemôžu byť neustále vystavené stresu. Reagujú naň horšie ako dospelí. Takže pre túto realizáciu aktuálne hľadáme podporu.

Máte už v prípade vzniku centra aj predstavu o jeho kapacite?

Je náročné to presne určiť, predpokladáme však, že môže ísť o kapacitu približne 50 detí. Pozrite, už dva roky dúfame, že sa tá vojna skončí. Dva roky. Potrebujeme dostať deti do škôl, zabezpečiť im povinnú školskú dochádzku a adaptovanie sa na nové podmienky. Slovensko by im malo pomôcť budovať si novú budúcnosť. Či sa už bude odohrávať v ich vlastnej krajine, alebo sa ich novou domácou krajinou stane Slovensko. Pomáhame im, pretože ony za nič nemôžu. Podporujeme aj rodičov na Slovensku, ak nám to kapacity dovolia.

V spolupráci s mimovládnymi organizáciami pomáhame aj tým, ktorí sú v Zakarpatsku a iných bezpečných zónach, aby tam mohli v bezpečí zostať a aby sa tam deti mohli rozvíjať. Rád by som zdôraznil, že ľudia, jednotlivci, rodiny aj deti, ktorí z Ukrajiny ušli pred vojnou k nám, sa musia integrovať. Ak sa ľudia nezačlenia a budú len pasívne čakať na koniec vojny, budú odkázaní na pomoc, a to je to najhoršie, čo sa môže stať. Ako susedná krajina máme aj historickú úlohu byť dobrým príbuzným. Nechceme podporovať vojnu, ale chceme pomôcť ukrajinským deťom.

Predmetom diskusií je ale okrem iného aj povinná školská dochádzka detí z Ukrajiny. Ak sa nemýlim, na Slovensku ich je približne 30-tisíc, z toho slovenské školy navštevuje jedna tretina z celkového počtu. Niektorí ďalší stredoškoláci študujú online na ukrajinských stredných školách. V akom štádiu je riešenie tejto otázky?

Áno, máte dobrú informáciu. Približne 10-tisíc ukrajinských detí reálne navštevuje školy. Keď sa začala vojna, ukrajinská strana odporúčala, aby deti nechodili do školy, v nádeji, že konflikt bude krátky. Inštrukcia z Ukrajiny bola, aby sa učili online. Nedávno však ukrajinská ambasáda vydala novú inštrukciu – choďte do škôl, pretože vidia, že vojna nemá konca a návrat nebude jednoduchý.

Takže musíme byť dôslední v integrácii, deti musia chodiť do škôl. Všetci naši ukrajinskí susedia sa túžia vrátiť do svojich domovov, ale mnohí z nich už nemajú kam. Alebo to bude trvať dlhé roky, pretože niektoré územia Ukrajiny sú zamínované, ich domy sú zbúrané, príbuzní mŕtvi. Ako sme zistili aj na spoločných stretnutiach s rôznymi aktérmi štátnej správy, evidencia ľudí z Ukrajiny na našom území je veľmi náročná.

Keď pokračujú vo svojej ceste ďalej a Slovenskom len prechádzali, ministerstvo vnútra o tom už vedomosť nemá alebo nemusí mať, je to tak?

Presne tak. Oni sa pri príchode na Slovensko nahlásia, ale nie je povinné sa odhlásiť, preto sa pracuje s odhadom.

A ten je aký?

Odhadujeme, že na Slovensku je okolo 100-tisíc ľudí z Ukrajiny a 30-tisíc detí.

Odkedy by mala začať platiť povinná školská dochádzka?

Povinná školská dochádzka už mala začať platiť od prvého septembra 2024. Veríme, že bude v platnosti od prvého januára 2025 a nebude sa predlžovať až do septembra ďalšieho roka. Organizovali sme k tejto téme okrúhle stoly s organizáciou UNICEF.

Druhou dôležitou oblasťou je zdravotná starostlivosť. To boli dve záležitosti, ktoré nás najviac trápili, a výrazne v nich vidíme posun dopredu. Ono to totiž nie je také automatické, že tu máme dieťa a zaradíme ho do nejakej základnej školy. Tie deti napríklad nemajú urobenú základnú lekársku prehliadku, čo je na Slovensku jedna z podmienok nástupu do základnej školy. Mnohé nevideli lekára niekoľko rokov. My sme iná krajina, máme inú legislatívu a zvyklosti. Takže teraz bojujeme s týmito odlišnosťami a prejavujú sa aj pri povinnej školskej dochádzke.

A čo vysokoškoláci?

Máme tu 16- či 17-ročných tínedžerov, ktorí sú už podľa ukrajinského vzdelávacieho systému dospelí, ale u nás ešte nemajú právnu subjektivitu. Nie sú plnoletí, nemôžu podpisovať pracovné zmluvy, mnohí nemajú zákonného zástupcu. A u nás na vysokú školu môžu nastúpiť až ako 18-roční. Čerešničkou na torte je už potom len neznalosť nášho jazyka, ktorá spôsobí, že skončia skôr, ako začnú. Je to začarovaný kruh a diskutovali sme o tom aj so zástupcami slovenských univerzít.

Problém je v ukrajinskej legislatíve?

Áno, problém spočíva v tom, že podľa ukrajinskej legislatívy sú 16-ročné deti považované za dospelé. Teda môžu konať samostatne, cestovať, ísť na poštu, k lekárovi, zastupovať sa a podobne. Tieto deti prišli na Slovensko, kde je však iný systém. V niektorých prípadoch skončili v detskom domove, pretože na Slovensku sa klasifikujú ako "maloletí bez sprievodu". Ocitli sa takpovediac v právnom vákuu.

Koľko je aktuálne na Slovensku ukrajinských detí v detských domovoch, teda podľa novej terminológie v centrách pre deti a rodiny?

Asi šesťdesiat.

To ale už z celkového počtu nie je veľké číslo.

Áno, už je ich tam málo, väčšina našla útočisko u svojich blízkych alebo vzdialených príbuzných. Hlavná téza je, že Slovensko sa nachádza na križovatke. Buď integrujeme ukrajinských obyvateľov, pomôžeme im naučiť sa jazyk, poskytneme im možnosti štúdia a práce, aby sa stali cennými členmi spoločnosti, ktorí tu budú odvádzať dane a prispievať do sociálneho systému, alebo túto situáciu nezvládneme a prinesie to problémy v budúcnosti. Vidím mladých ľudí, ktorí sa zoskupujú do uzavretých skupín a hovoria len po ukrajinsky, čo tiež spôsobuje ďalšie problémy. Zamyslime sa. Potrebujeme tu veľa profesií.

Ako hodnotíte aktuálnu situáciu na Slovensku?

Dieťa, ktoré je na našom území a nenaučí sa po slovensky, bude mať ťažkosti s integráciou a fungovaním v našej spoločnosti. Môže skončiť v určitých izolovaných skupinách. Časť rodičov má obavy, a preto nechce posielať deti do školy, čím ich taktiež udržiavajú v izolácii. Najhoršie čo môže byť a ukazuje to aj zahraničná prax, je vytváranie akýchsi uzavretých komunít, ktoré medzi seba nikoho nepustia a postupne to vyzerá tak, ako keby pre nich pravidlá ani neplatili. Asi nemusím hovoriť o tom, že tam už zdravý a bezpečný vývoj dieťaťa a dodržiavanie jeho práv neustriehneme.

Zatiaľ tú možnosť majú, potenciálne od januára by bolo už ich povinnosťou dieťa do školy dať, áno?

Áno. Takto to vidí aj ministerstvo školstva a takto je to správne. Občas sa ale vyskytuje problém s voľnými miestami v školách. Najmä na západe Slovenska. Takže reálny problém vzniká, keď sa deti hlásia na školy, ale pre obmedzené možnosti ich nie je možné prijať. Úrad komisára pre deti sa intenzívne snaží pomôcť. Tím našej kolegyne Alony Kurotovej napríklad organizuje kurzy slovenského jazyka pre ukrajinské deti. Dokonca je autorkou učebníc. Pomáhame organizovať aj predškolské zdravotné prehliadky pre ukrajinské deti, aby sme im pomohli po zdravotnej stránke a uľahčili cestu k povinnej školskej dochádzke.

Keď sa povinná dochádzka schváli, je vyriešená otázka kapacít?

Toto spadá do gescie rezortu školstva a ono to veľmi intenzívne rieši. Komunikujeme s nimi a rozumieme, že stoja pred veľmi zložitou situáciou, akú historicky nikdy predtým nemuselo riešiť. Sme vďační za každé dieťa, ktoré navštevuje materskú alebo základnú školu a vďaka nej sa úspešne integruje do našej spoločnosti.