Stella Assangeová: Najväčším rizikom pre slobodu slova je kultúrny a generačný posun

Pri tejto príležitosti publikujeme v spolupráci s portálom Echo24 rozhovor s jeho manželkou Stellou Assangeovou, ktorá prišla do Prahy, aby hovorila o slobode slova a tlače. "Bola stvorená nová realita so svojím vlastným druhom logiky ospravedlňujúcej cenzúru a my sme do tejto reality plne ponorení," hovorí.

Čo je podľa vás hlavným rizikom pre slobodu slova? Je to legislatíva, alebo to, že ľudia chcú sami väčšiu kontrolu sociálnych médií pre hate speech a dezinformácie?

Najväčšou hrozbou je kultúra cenzúry, ktorá sa vyvinula, v ktorej sme teraz hlboko zakorenení, a pre ktorú musíte zrazu vysvetľovať, prečo by ste nemali byť cenzurovaní. A nie naopak. Tento kultúrny posun sa objavil v rovnakom čase ako zásah proti WikiLeaks a Julianovi. Existuje trajektória, povedzme, od roku 2010, čo bolo v čase, keď sloboda internetu a informácií bola na svojom vrchole a keď  server WikiLeaks zverejnil dokumenty o Afganistane a vojne proti terorizmu. Ten následný zásah proti WikiLeaks a tiež spôsob, akým „liberálna demokracia“ zasiahla, sa stal akýmsi vzorom či manuálom, ako ísť po disidentoch na Západe.

Dnes je bežné, že finančné inštitúcie blokujú svoje služby alternatívnym médiám alebo aj celkom veľkým médiám, ktoré by však mohli šíriť názory, ktoré nie sú, povedzme, konsenzuálne. A najmä sa to urýchlilo a stalo sa to mainstreamovejším počas obdobia pandémie. Ale tie mechanizmy, ktoré sa stali bežne rozšírenými v období pandémie, boli už predtým vyskúšané na Wikileaks.

Bola stvorená nová realita so svojím vlastným druhom logiky ospravedlňujúcej cenzúru, my sme do tejto reality plne ponorení a neexistuje dostatočný odpor.

Keď porovnáte Britániu a EÚ, kde je sloboda slova vo väčšom ohrození?

Nie som si istá, pretože tam nehrá rolu iba regulačný aspekt, ale práve aj tá kultúra. A v tej kultúre je EÚ dosť rôznorodá. Nedávno som hovorila s nejakými ľuďmi z nemeckej Pirátskej strany a francúzskej Pirátskej strany, ktorí sa vrátili z Dánska, kde sa stretli s politikmi a úradníkmi miestnej správy. A rozprávali mi, ako je v tejto konkrétnej oblasti všetko online, že tam ľudia už nepoužívajú hotovosť a tak ďalej. A ľudia z Pirátskej strany sa tých Dánov pýtali: „No, ale čo súkromie?“ A tí Dáni sa tomu smiali: „Súkromie? To je predsa zastaraný koncept z roku 2009!“

Tým chcem demonštrovať tú obrovskú rozmanitosť kultúr v rámci EÚ. Myslím si, že tlak na reguláciu sa asi v EÚ líši podľa konkrétnej krajiny. Vo Veľkej Británii existuje akási kultúra hrdosti na to, že sme otvorená spoločnosť so slobodou slova. Táto kultúra však, myslím si, nie je až taká zásadná v niektorých štátoch EÚ, čo je nebezpečné.

Ale vo všeobecnosti si o cenzúre myslím, že to môže byť skôr generačný problém, než len problém regulácie. Dôvera mladých ľudí v sociálne siete a ich očakávania, že nebudú cenzurovaní, to je nebezpečný generačný posun. Mladí sú zvyknutí, že ich komunikácie sú sprostredkované cez sociálne siete, ktoré oni však nemajú pod kontrolou a nemajú žiadne prostriedky, ako ich kontrolovať. Ich prejav je spojený s týmito úplne nezodpovednými korporáciami, ktoré ich môžu kedykoľvek odstrihnúť. To je nebezpečná generačná zmena. A v starších generáciách než sme my, dochádza niekedy zase k nepochopeniu celej tej technológie. A v týchto generáciách nie je motivácia bojovať s cenzúrou.

Vidíte budúcnosť v dnešných sieťach typu Facebook a X alebo sa posunieme k decentralizovaným protokolom, ktoré nemožno cenzurovať, ako je napríklad Nostr? Väčšina ľudí tomu však nerozumie a nevie, čo to je.

To je normálne. Boli doby, kedy nikto nechápal, čo je to QR kód a nikto ho nevedel používať. A dnes už každý chápe, ako QR kódy fungujú. Myslím si, že je dôležité, že projekty typu Nostr sú schopné sa vyvíjať. Niektoré sa ujmú a iné nie. A, samozrejme, technologická náročnosť môže byť niekedy príčinou toho, prečo sa niečo inak skvelé neujme.

Ale nevidím budúcnosť v sieťach Facebook alebo Twitter. Okrem nebezpečenstva cenzúry existujú aj niektoré ďalšie vážne nevýhody týchto obrích sietí. Sú na nich menšie komunity, ktoré môžu byť vlastne silnejšími a môžu mať väčší potenciál, ale aj ekosystémy ľudí, ktorí majú spoločné chápanie princípov. Hodnotou v týchto ekosystémoch nie sú technológie, ale tie princípy. Takže čím viac bude menších projektov, kde sa ich ľudia zapoja do komunity a tak ďalej, tým väčší bude ich potenciál.

Ako zvládate každodenný život? Okrem starostlivosti o deti a dochádzania do väzenia za manželom pracujete vlastne na plný úväzok ako bojovníčka za oslobodenie Juliana a za slobodu slova.

V podstate to zvládam zo dňa na deň. Problém je v tej neistote. V tom, že neviete, kedy bude Julian prepustený. Ja naozaj verím, že Julian bude oslobodený. Ale tá neistota ovplyvňuje každý aspekt nášho života. Napríklad ja a deti chodíme za Julianom, keď má povolené návštevy. Nemôžeme preto plánovať veľmi dopredu, pretože väznica zverejňuje termíny návštev len asi desať dní vopred. Deti trávia naozaj veľa času vnútri tejto väznice s vysokým stupňom stráženia. A nie je možné robiť žiadne dlhodobé ani strednodobé plány – normálne veci, ktoré by rodina inak plánovala na dva-tri roky dopredu. Nič také nemôžeme robiť, pretože jednoducho žijeme zo dňa na deň a od jedného súdneho vypočutia k ďalšiemu.

Napríklad 20. februára sme mali tzv. Deň X – deň vypočutia, v ktorom keby sa rozhodlo v neprospech Juliana, mohla by ho Veľká Británia do dvadsaťštyri hodín posadiť do lietadla a vydať do USA. A my by sme sa pokúsili obrátiť na Európsky súd. Takže ráno idete na také vypočutie a neviete, čo sa stane, aký bude váš život o päť rokov. Neviete ani, čo sa bude diať o päť hodín, nie ešte o päť rokov.

A my sme boli pripravení riešiť akúkoľvek potenciálnu situáciu. Výhru, prehru… to, že bude Julian vydaný a my budeme musieť ísť na Európsky súd pre ľudské práva. Všetko to sa mohlo stať v tých dvadsaťštyri hodinách. A to je, samozrejme, ťažké a stresujúce. Ale najťažšie a najviac stresujúce je to pre Juliana, pretože sa s tým všetkým musí vyrovnať sám v malej cele, izolovaný, bez prístupu k internetu, bez možnosti sledovať svoj vlastný prípad a to všetko za úplnej neistoty, čo sa stane.

To je mi veľmi ľúto a veľmi ma to všetko mrzí. Teraz sme spolu na najväčšej bitcoinovej konferencii v Európe, kde ste mali možnosť prezentovať svoje názory v diskusnom paneli pred naozaj veľkým publikom. Čo si myslíte o bitcoine v súvislosti so slobodou prejavu?

Bitcoin v podstate umožnil projektu WikiLeaks byť naďalej životaschopným. V nedávnom vlákne Petea Rizza na X, ktoré sa volá „Prečo je Julian Assange bitcoinovou legendou“, je to podrobne vysvetlené a ten text to všetko dáva do súvislostí.

Myslím si, že sloboda finančných transakcií je kľúčová vec v čase, keď sa bankový systém čoraz viac pre disidentov zatvára a štátne špehovanie a kontrola toho, čo človek robí s vlastnými peniazmi, sa v podstate stali bežným športom.

Bitcoin je protilátka na tento druh kontroly. Ale je tu aj komunita okolo neho. Niektorí ľudia majú záujem o bitcoin len kvôli investičnému potenciálu a tak ďalej, ale je tu aj veľmi silný politický prvok niektorých veľkých postáv vnútri bitcoinu. A ten je naozaj dôležitý, pretože vychádza z ideológie, ktorá chápe, že je dôležité byť schopný existovať mimo štátnej štruktúry, pretože štát sa môže stať utláčateľom. Aj keď ním napríklad nie je práve teraz, môže sa ním stať v budúcnosti.

A keď človek sleduje ten tlak na reguláciu, všíma si, že niekedy tento tlak ani nie je zámerne utláčateľský. Je to len zdanlivo neškodná prevencia prania špinavých peňazí, prevencia šírenia detskej pornografie a podobne. Ale v dôsledku toho to budú potom aktivisti, disidenti a nezávislí novinári, kto na to doplatí.

A to, samozrejme, ovplyvní celé politické a kultúrne prostredie. Takže áno, politická ideológia okolo bitcoinu je možno dôležitejšia ako jeho hodnota v dolároch, pretože ľudí vzdeláva a vysvetľuje, čo máme s tradičnými štátmi kontrolovanými centrálnymi bankami za problém.

Sledovala som vašu prednášku o slobode slova a Twitter Files na bitcoinovej konferencii v Amsterdame. Keď porovnáte Amsterdam s pražskou akciou, na ktorej sme dnes, BTC Prague, je to u nás v Česku rovnaké, alebo tu máme inú atmosféru?

To je zákerná otázka. Amsterdam bol skvelý. Veľmi honosný. Praha má inú atmosféru. Zdá sa mi, že ľudia sú tu tak nejako prístupnejší. Ale súčasne je celá tá konferencia väčšia. Zatiaľ som nemala možnosť vidieť ostatných rečníkov tu, pretože som jednoducho ešte nemala čas. Celkom ma to mrzí.

Rozhovor pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.