Keď vojna deliaca svet bola ešte studená

"Čas, ktorý nastáva, je leto, s prázdninami a dovolenkami, keď sa nám podľa starého zvyku bude chcieť všetko nechať tak. Stavme sa však, že naši milí odporcovia si nedoprajú letný oddych, budú mobilizovať svojich zaviazaných ľudí a budú si už teraz chcieť zariadiť pokojné vianočné sviatky!" napísal takto koncom júna 1968 Ludvík Vaculík a jeho zlá predtucha sa čoskoro naplnila.

Odkedy Ludvík Vaculík pred deviatimi rokmi odišiel, svet sa veľmi zmenil k horšiemu. Čo sa nezmenilo, sú naši milí odporcovia, ktorí si nedoprajú letný oddych. Napadlo mi, že možno Ludvík opäť niečo tuší, a keďže má na náhrobku napísané: "Bol som tu a možno zas prídem," prehovoril som svoju ženu, aby sme 6. júna vyrazili do Brumova. Za slnečného dňa bol od hrobu číslo 55 pekný výhľad do krajiny, ako o tom Vaculík písal vo svojom poslednom Poslednom slove. Keďže sme sa vopred neohlásili, s Ludvíkom, ktorý si práve niekam odskočil, sme sa minuli.

Viem, že nie je slušné hovoriť za neprítomných. A pri Ludvíkovi Vaculíkovi, ktorý bol slobodne, a teda nevyspytateľne, svoj, by šlo o osobitnú trúfalosť povedať: "Keby tu bol, povedal by..." Veď práve pre tú nevyspytateľnosť, s ktorou spísal osudových 2000 slov, mu potom v novembri 1989 jeho priatelia, zamatoví rebeli, nedovolili prehovoriť z revolučných tribún. Snáď aby opäť nepovedal, že "pravda nezvíťazí, pravda prosto zostáva, keď sa všetko ostatné prehajdáka! Niet preto dôvodu na národnú víťazoslávu, je len dôvod na novú nádej".

Ludvík Vaculík bol prvý, kto po novembri 89 verejne konštatoval, že komunizmus bol porazený, ale dôvody, pre ktoré vznikol, sú tu späť. Pre tých, ktorí si robia ilúzie o zmenách režimu, platí i dnes Vaculíkove: "Zatiaľ čo sa mnohí pracujúci domnievali, že vládnu, vládla v ich mene osobitne vychovaná vrstva funkcionárov straníckeho a štátneho aparátu. Tí fakticky zaujali miesto zvrhnutej triedy a sami sa stali novou vrchnosťou."

V narážke na našich milých odporcov potom medzi dvoma tisícami slov čítame: "Trvalo niekoľko mesiacov, kým mnohí z nás uverili, že môžu prehovoriť, mnohí však neveria ani teraz. Ale prehovorili sme už tak a natoľko sa odkryli, že svoj úmysel poľudštiť tento režim musíme jedine dokončiť. Inak by odplata starých síl bola krutá." A preto okrem iného vyzýva: “Zakladajme iné noviny. Ustanovme výbory na obranu slobody slova".

Čo s novou vrchnosťou, ktorá zaujala miesto po zvrhnutej triede? "Žiadajme odchod ľudí, ktorí zneužili svoju moc, poškodili verejný majetok, konali nečestne alebo kruto," nalieha Vaculík. "Je potrebné vynachádzať spôsoby, ako ich primäť k odchodu. Napríklad: verejná kritika, rezolúcie, demonštrácie, zbierka na dary pre nich do dôchodku..."

Zájsť do Brumova som sa rozhodol už vlani v novembri. Strávil som s Vaculíkom vďaka jeho fejtónom veľa týždňov na pľúcnej JIS-ke a predsavzal som si, že keď na to budem mať dych, pridám k jeho dvom tisícom slov tritisíc znakov s medzerami. Takto koncom júna sa hodí zopakovať, že "veľké znepokojenie v poslednej dobe pochádza z možnosti, že by do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily. Zoči voči všetkým presilám môžeme iba trvať slušne na svojom mieste a nezačínať si.... Rovnoprávne vzťahy si aj tak môžeme zabezpečiť iba tým, že skvalitníme svoje vnútorné pomery".

Manifest 2000 slov, ktorý podpísalo viac ako sto tisíc občanov, končil veľmi obyčajne: "Táto jar sa práve skončila, a už sa nevráti. V zime sa všetko dozvieme."

Vaculík mal štyridsaťdva rokov, ešte len mal napísať "Jaro je tady", založiť samizdatovú edíciu Petlice alebo vydať Český snár. To všetko vďaka tomu, že vojna, ktorá rozdeľovala svet, bola studená. "Mali ste vlastne šťastie v nešťastí", chystal som sa povedať Ludvíkovi Vaculíkovi, keby som ho v Brumove zastihol.

Svoj opätovný možný príchod by nemal odkladať. V zime sa možno vrátiť nebude kam.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.