Lektorka vzťahovej výchovy: Čakala som, že na cirkevných školách to nebude až také zlé

Deti chodia na prednášky s predsudkami, dúhovými vlajočkami, niektorí neprídu vôbec, sú alergické na náboženskú argumentáciu. „V každom pedagogickom zbore, na každej cirkevnej škole, kde som bola, boli dvaja-traja učitelia, ktorí so mnou nesúhlasili,“ hovorí v rozhovore Renáta Ocilková, ktorá uplynulý školský rok prednášala o sexualite a identite muža a ženy tisíckam žiakov a učiteľov.

Uplynulý školský rok ste navštívili množstvo stredných škôl po celom Slovensku. Prednášky vychádzali z vašej knihy Mladým pravdu, kde sa venujete téme identity muža a ženy. Aká je vaša skúsenosť s našimi stredoškolákmi?

Celé to začalo už v roku 2011, keď som sa stala členkou Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády SR. O dva roky neskôr, keď bola prijatá stratégia rodovej rovnosti a stratégia ľudských práv, ma začali volať do farností a pastoračných centier, aby som prišla vysvetliť túto agendu. Z toho potom vznikli pozvania do škôl alebo k animátorom aj k témam v oblasti vzťahov a prípravy na manželstvo a rodičovstvo.  

Takže chodíte po školách už desať rokov. 

Áno. Často sa mi stávalo, že ma po prednáške oslovili učiteľky s tým, či by som im mohla zdieľať svoje poznámky. Tak som začala písať poznámky pre učiteľov, pričom som netušila, že po troch či štyroch rokoch z toho vznikne kniha. Asi pred štyrmi rokmi ma učitelia začali prosiť, či by som okrem témy vzťahov medzi mužom a ženou mohla niečo povedať aj k LGBT témam, lebo deti už riešia aj tému homosexuality a transsexualizmu. Pôvodne som si myslela, že keď vydám knižku, tak už nebudem musieť chodiť na škôl, efekt bol však opačný. Začali ma volať učitelia, katechéti, kňazi. Za tento školský rok som sa tak stretla s viac ako tritisíc učiteľmi, katechétmi a kňazmi a s približne dva a pol tisíc študentmi.

Čo ste našli na našich stredných školách?

Prednášky som spočiatku robila takmer výlučne na cirkevných školách. Išla som na ne s očakávaniami, že na cirkevných školách to nebude až také zlé, čo sa týka neschopnosti odolávať mainstreamu. No uvedomila som si, že aj keď sa v prostredí cirkevných škôl snažíme deťom odovzdávať hodnoty, aj keď majú vyučovanie náboženstva, majú k dispozícii kňaza, aj tak ich nedokážeme úplne ochrániť. Myslím si, že hlavným dôvodom je internet a sociálne siete. To je pole, kde nemáme šancu vstúpiť. Preto odporúčam rodičom v maximálnej miere používať na mobiloch ich detí rodičovskú ochranu, odkladať zakúpenie smartfónu pre dieťa na čo najneskôr a učiť ich tomu, aby informácie selektovali a kriticky vyhodnocovali.

Prečo sú podľa vás mobily pre deti tak veľkým nebezpečenstvom? 

Lebo tam na nich nemáme dosah. Manipulujú ich tam rôzni influenceri, deti sa dostávajú k takým textom, videám a obrázkom, o ktorých my dospelí ani netušíme. Sú to častokrát nechutné až perverzné videá a statusy. Keď som vo filme What is a woman videla statusy, ktoré na deti vyskakujú, došlo mi z toho fyzicky zle. A naše deti, mladí ľudia sa týmto kŕmia. Oni sú tá cieľová skupina, na ktorú sú zamerané videá a statusy týkajúce sa zmätenia identity. No a to, čo majú napozerané, sa prejavuje v ich reakciách aj na prednáškach.

Ako?

Po prvé, mnohé deti pristupujú k mojej prednáške s predsudkami. Stáva sa, že na ňu ani neprídu. Alebo prídu s dúhovými vlajkami a podobnými predmetmi. 

Na cirkevných školách?

Na cirkevných školách. Niektorí mladí ľudia sú nastavení na istý odpor, pričom sami nevedia voči čomu. Pritom záver prednášky je v podstate vždy taký, že mladí ľudia spontánne a úprimne tlieskajú. Niektorí však počas prednášky prejavujú nesúhlas tým, že majú drzé poznámky, manifestačne krútia hlavami, častokrát nereagujú na tému, len negujú, aby negovali. Napríklad ja v prednáške vôbec nepoužívam náboženskú argumentáciu, ale iba biologickú, psychologickú, vedeckú. No stalo sa mi, že v jednej triede mi pri rozprávaní o biológii človeka dieťa povedalo, že Sodoma a Gomora nepadli na homosexualite, ale na pedofílii. Alebo sa mi stalo, že mi dieťa povedalo, že aj kráľ Dávid bol homosexuál, lebo Jonatán bol jeho blízky priateľ. 

Po prvé to nie je pravda a po druhé, ja som to vôbec nespomenula. To ale ilustruje, s akými predsudkami deti prichádzajú na moju prednášku. Reagujú na niečo úplne iné. Viackrát sa mi stalo, že mi prišiel po prednáške niekto povedať, že čakal niečo úplne iné.   

Taktiež sa mi stalo, že na škole bol úplný odpor voči téme transsexualizmu. Deti boli presvedčené, že pohlavie sa dá preoperovať a je to bezproblémové, dokonca, že je to dobré, že ony poznajú šťastných transsexuálov, išli proti mne priam manifestačne. Keď som im povedala, že snáď na pôde cirkevnej školy môžem povedať aj to, že veríme v dobrého a všemohúceho Boha, ktorý tento svet stvoril a vie, aké pohlavie je pre nás najlepšie, tak na to zareagovali dosť agresívne, že „náboženstvo nám sem nepleťte“.

Čím si vysvetľujete takéto správanie?

Deti s takýmto „protestným nastavením“ takmer vždy pochádzajú z rozbitého alebo problémového rodinného prostredia. Potvrdzujú to, čo hovorím: že na dozrievanie pohlavnej identity má obrovský vplyv rodina, spoločenské prostredie. Je mi tých detí naozaj úprimne ľúto. Sčasti ich negatívne reakcie vychádzajú aj z toho, že sú v krízovom veku. Dospievajúcim deťom sa niekedy ťažko odovzdávajú aj konsenzuálne alebo úplne nesporné informácie a vedomosti, keďže tieto deti často oponujú z princípu. Preto nečakám, že mi povedia, že mám pravdu, že sa mýlili. Musím však povedať, že reakcie sú veľmi rôzne. Od takýchto agresívnych a manifestačných cez normálne otázky, debaty až po úplné prijatie a veľkú vďačnosť. Máme také diskusie, kde je vidieť, že ich to zaujíma, že mali iné informácie a vyslovene to chcú rozdebatovať. Niekedy vidím, že nad tým začínajú uvažovať, no niekedy to vôbec neprijmú. Na niektorých školách zas študenti všetko nekriticky prijímajú. Tých, čo so všetkým súhlasia, potom provokujem. Nechcem, aby so všetkým súhlasili. Provokujem ich k tomu, aby sa zamýšľali. Aby si uvedomili a pomenovali pravdu o človeku oni samy. 

Hovorili ste, že na konci to vždy dopadne dobre, príde potlesk. Čím to je?