Lektorka vzťahovej výchovy: Čakala som, že na cirkevných školách to nebude až také zlé

Čo ste našli na našich stredných školách?

Prednášky som spočiatku robila takmer výlučne na cirkevných školách. Išla som na ne s očakávaniami, že na cirkevných školách to nebude až také zlé, čo sa týka neschopnosti odolávať mainstreamu. No uvedomila som si, že aj keď sa v prostredí cirkevných škôl snažíme deťom odovzdávať hodnoty, aj keď majú vyučovanie náboženstva, majú k dispozícii kňaza, aj tak ich nedokážeme úplne ochrániť. Myslím si, že hlavným dôvodom je internet a sociálne siete. To je pole, kde nemáme šancu vstúpiť. Preto odporúčam rodičom v maximálnej miere používať na mobiloch ich detí rodičovskú ochranu, odkladať zakúpenie smartfónu pre dieťa na čo najneskôr a učiť ich tomu, aby informácie selektovali a kriticky vyhodnocovali.

Prečo sú podľa vás mobily pre deti tak veľkým nebezpečenstvom? 

Lebo tam na nich nemáme dosah. Manipulujú ich tam rôzni influenceri, deti sa dostávajú k takým textom, videám a obrázkom, o ktorých my dospelí ani netušíme. Sú to častokrát nechutné až perverzné videá a statusy. Keď som vo filme What is a woman videla statusy, ktoré na deti vyskakujú, došlo mi z toho fyzicky zle. A naše deti, mladí ľudia sa týmto kŕmia. Oni sú tá cieľová skupina, na ktorú sú zamerané videá a statusy týkajúce sa zmätenia identity. No a to, čo majú napozerané, sa prejavuje v ich reakciách aj na prednáškach.

Ako?

Po prvé, mnohé deti pristupujú k mojej prednáške s predsudkami. Stáva sa, že na ňu ani neprídu. Alebo prídu s dúhovými vlajkami a podobnými predmetmi. 

Na cirkevných školách?

Na cirkevných školách. Niektorí mladí ľudia sú nastavení na istý odpor, pričom sami nevedia voči čomu. Pritom záver prednášky je v podstate vždy taký, že mladí ľudia spontánne a úprimne tlieskajú. Niektorí však počas prednášky prejavujú nesúhlas tým, že majú drzé poznámky, manifestačne krútia hlavami, častokrát nereagujú na tému, len negujú, aby negovali. Napríklad ja v prednáške vôbec nepoužívam náboženskú argumentáciu, ale iba biologickú, psychologickú, vedeckú. No stalo sa mi, že v jednej triede mi pri rozprávaní o biológii človeka dieťa povedalo, že Sodoma a Gomora nepadli na homosexualite, ale na pedofílii. Alebo sa mi stalo, že mi dieťa povedalo, že aj kráľ Dávid bol homosexuál, lebo Jonatán bol jeho blízky priateľ. 

Po prvé to nie je pravda a po druhé, ja som to vôbec nespomenula. To ale ilustruje, s akými predsudkami deti prichádzajú na moju prednášku. Reagujú na niečo úplne iné. Viackrát sa mi stalo, že mi prišiel po prednáške niekto povedať, že čakal niečo úplne iné.   

Taktiež sa mi stalo, že na škole bol úplný odpor voči téme transsexualizmu. Deti boli presvedčené, že pohlavie sa dá preoperovať a je to bezproblémové, dokonca, že je to dobré, že ony poznajú šťastných transsexuálov, išli proti mne priam manifestačne. Keď som im povedala, že snáď na pôde cirkevnej školy môžem povedať aj to, že veríme v dobrého a všemohúceho Boha, ktorý tento svet stvoril a vie, aké pohlavie je pre nás najlepšie, tak na to zareagovali dosť agresívne, že „náboženstvo nám sem nepleťte“.

Čím si vysvetľujete takéto správanie?

Deti s takýmto „protestným nastavením“ takmer vždy pochádzajú z rozbitého alebo problémového rodinného prostredia. Potvrdzujú to, čo hovorím: že na dozrievanie pohlavnej identity má obrovský vplyv rodina, spoločenské prostredie. Je mi tých detí naozaj úprimne ľúto. Sčasti ich negatívne reakcie vychádzajú aj z toho, že sú v krízovom veku. Dospievajúcim deťom sa niekedy ťažko odovzdávajú aj konsenzuálne alebo úplne nesporné informácie a vedomosti, keďže tieto deti často oponujú z princípu. Preto nečakám, že mi povedia, že mám pravdu, že sa mýlili. Musím však povedať, že reakcie sú veľmi rôzne. Od takýchto agresívnych a manifestačných cez normálne otázky, debaty až po úplné prijatie a veľkú vďačnosť. Máme také diskusie, kde je vidieť, že ich to zaujíma, že mali iné informácie a vyslovene to chcú rozdebatovať. Niekedy vidím, že nad tým začínajú uvažovať, no niekedy to vôbec neprijmú. Na niektorých školách zas študenti všetko nekriticky prijímajú. Tých, čo so všetkým súhlasia, potom provokujem. Nechcem, aby so všetkým súhlasili. Provokujem ich k tomu, aby sa zamýšľali. Aby si uvedomili a pomenovali pravdu o človeku oni samy. 

Hovorili ste, že na konci to vždy dopadne dobre, príde potlesk. Čím to je?

Možno je to aj tým, že nepoužívam náboženskú argumentáciu, lebo som videla, že keď som sa odvolala na náboženstvo, tak ich to hneď podráždilo. A to aj na cirkevných školách. Preto im v prvej časti hovorím v podstate len o biológii človeka a dávam im podnety na zamyslenie. Rozprávame sa o fungovaní hormónov, o rozdielnosti pohlaví, o psychológii, aby si žiaci uvedomili, akí sme rozdielni, ako rozdielne fungujú muž a žena, ako máme inak štruktúrovaný mozog, akú funkciu majú naše pohlavné hormóny. Hovorím im, aby sa nedali tlačiť do takzvaných rodových stereotypov: žena nemusí nosiť sukne, nemusí mať dlhé vlasy, nemusí byť iba romantická a stále to bude iba žena, pretože pohlavie je raz a navždy dané v okamihu počatia; muž nemusí byť „drsniak“, môže byť jemný, chceme predsa gentlemanov, môže byť empatický a stále to bude muž. 

O čom je druhá časť prednášky?

V druhej časti hovorím o sexualite. Tu sa rozprávame o tom, prečo sa prirodzene chlapcom páčia dievčatá a dievčatám chlapci. A potom hovoríme o tom, že sa môže stať, že v období dospievania človek nepociťuje príťažlivosť k opačnému pohlaviu a patrí to k normálnemu pohlavnému vývinu, k vývinu mozgu, k vývinu psychiky. U dievčat sa to môže dostaviť skôr, u chlapcov neskôr, lebo dievčatá dospievajú skôr. Volá sa to homoerotická prechodná fáza, ktorá súvisí s dospievaním, je dočasná a takmer u každého v období dospelosti zanikne. 

Tu si vysvetľujeme, že keď sa z dievčaťa v priebehu pár mesiacov fyzicky stane žena, ale psychicky je ešte dieťa, dochádza u nej k disproporcii medzi telom a psychikou, preto môže mať pochybnosti o sebe. Do toho príde diskomfort z menštruácie, čo dievča môže považovať za nevýhodu oproti mužom. Je preto úplne prirodzené, že môže prechádzať krízou identity, že nechce byť žena, je normálne, že sa jej budú viac páčiť dievčatá, lebo sa medzi nimi cíti istejšie, príjemnejšie, je skutočne bežné, že dievča v tomto veku na niekoľko dní, týždňov, mesiacov pociťuje krízu pohlavnej identity, je to normálna súčasť vývinu. 

U chalanov je to najtypickejšie na strednej škole. Môže pociťovať obdiv k iným chalanom, cítiť sa medzi nimi dobre. Je úplne normálne a zdravé, že dievčatá v období dospievania majú kamarátstva s dievčatami, je to potrebné pre budovanie a upevňovanie ženskej identity a pre chlapcov je normálne, ak majú to isté s chlapcami, pretože si budujú svoju mužskú identitu. Dokonca pre chlapcov sú v čase dospievania dôležité aj príležitostné aktivity so staršími mužmi, najlepšie s otcom, ak sa dá.

Deťom hovorím, že majú počkať, kým dozreje ich osobnosť. Vývin mozgu totiž končí až okolo 26. roku života. 

Mimochodom, fínska lekárka Riittakerttu Kaltiala, hlavná psychiatrička Univerzitnej nemocnice v Tampere a zakladateľka prvej fínskej gender kliniky si v roku 2015 všimla veľký nárast dievčat, ktoré prišli s krízou identity. Robila si medzi nimi prieskum a prišla na to, že to, čo mali spoločné, boli internetové stránky, ktoré navštevovali.

Ešte sa vráťme k pôvodnej otázke, ktorá bola, prečo na konci vždy zaznie potlesk?

Ako som už spomenula, žiaci najčastejšie oceňujú to, že nepoužívam náboženskú argumentáciu. Chápem, že na náboženstve im rozprávajú o Bohu, čo je prirodzené aj pre mňa. Ale zistila som, žiaľ, že deti, mladí ľudia to nechcú počuť, nerozumejú tomu alebo potrebujú argumentáciu kvôli svojim neveriacim kamarátom. A preto staviam na prirodzenosti, lebo čo je Božie, je hlboko ľudské. Stalo sa mi, že som prednášala pre štátne školy, v kinosále som mala štyri stredné školy, z toho tri štátne. V druhom rade mi sedeli aj potetovaní mladí muži zo strednej chlapčenskej odbornej školy. Keď prednáška skončila, títo mladí muži sa pri mne pristavili a prišli mi poďakovať. Tu som si uvedomila, že každý človek túži po dobre, túži po pravde. 

Z toho, ako ste popísali vašu prednášku, sa mi zdá, že väčšinou sa so študentmi rozprávate o učive biológie základnej školy. 

Áno, v podstate je to biológia siedmeho ročníka základnej školy.

Ako je možné, že im to nevie odovzdať učiteľ?

Prednášku vediem ako diskusiu. Celý čas sa rozprávame, ja im kladiem otázky a oni dávajú odpovede a tak si vlastne sami uvedomujú, že to vlastne vedia a zrazu sa im to poprepája. Ak sa ich napríklad opýtam, za aké vlastnosti je zodpovedný estrogén a za aké testosterón, tak na ňu väčšinou nevedia odpovedať. Potom sa ich opýtam na materskú intuíciu a oni povedia, že je za ňu zodpovedný estrogén. Vedia to. Potom sa opýtam na dobrodružnosť a odpovedia “testosterón“. Vedia to, len si to možno zatiaľ takto nepomenovali. Ja si s nimi len logicky pospájam informácie, ktoré vedia.  

Taktiež ich provokujem k tomu, aby sa zamýšľali. Vyzvem, aby sa postavili tie dievčatá, ktoré sú ochotné riskovať pre dobrodružstvo, čo je typická mužská vlastnosť. Ony si možno myslia, že ich to predurčuje na homosexualitu alebo si majú nebodaj preoperovať pohlavie. Ja im hovorím, že majú túto vlastnosť preto, že sú stvorené na veľké výzvy. Dnes sa v ich veku vyšší testosterón prejavuje tak, že chcú ísť stanovať do lesa alebo skákať bungee jumping. A keď budú dospelé, možno budú pozvané k veľkým výzvam v zápase za dobro spoločnosti, možno budú dobré šéfky a tak ďalej. Jednoducho sú to veci, ktoré vedia a my si ich pomenujeme, aby to pochopili. 

Tým však znova ukazujete, že to, o čom sa s nimi rozprávate, by sa mali naučiť na biológii, občianskej náuke, náboženstve, etike a ďalších školských predmetoch. Skrátka, malo by to byť niečo, čo by už mali vedieť. Ako je možné, že im to škola nedá a vy ju musíte suplovať?

Dávala som robiť učiteľom dotazník spätnej väzby, kde ďakovali práve za to, že som poprepájala informácie, ktoré mali, a pomohlo im to pochopiť podstatu človeka. Je to teda tak, ako hovoríte. Treba však povedať, že problematickejšia je druhá časť, ktorá sa venuje sexualite. Tú prvú by, myslím si, zvládol každý učiteľ. Rešpekt majú skôr pred časťou venovanej sexualite, najmä pred tou, kde hovorím o homosexualite a transsexualizme. Niektoré témy sa asi naozaj ťažko komunikujú a nie každý má vedomosti v tejto oblasti.

Vy ste však hovorili, že väčšinou chodíte na cirkevné školy a tam by to učitelia predsa mali vedieť. Nehovorím, že všetci, je normálne, že to nemusí vedieť matematikár, ale na každej cirkevnej škole by mal byť učiteľ náboženstva, občianskej náuky, prierezovej témy výchova k manželstvu a rodičovstvu, ktorý by mal vedieť komunikovať aj takéto veci. Ak vaša skúsenosť ukazuje, že to tak nie je, znamená to, že zlyhala príprava učiteľov?

Podľa mňa nie, lebo ak hovoríme o homosexualite a transsexualizme, tak toto je nová téma. 

V úvode ste povedali, že na školy chodíte už desať rokov. Homosexualita tiež nie je nový fenomén.

Áno, ale transsexualizmus je na školách nový fenomén, prítomný možno tri, štyri roky.

Mne sa zdá, že z toho, čo hovoríte, vyplýva, že na cirkevných školách sa snažia zachytiť nové trendy vo výučbe matematiky a informatiky, priniesť stále novú techniku na vyučovanie, ale toto je oblasť, ktorú neriešia. Je toto dôvod, prečo tam je takáto atmosféra? Platí pre cirkevné školy, že zabudli na výchovu človeka a produkujú len ekonomické jednotky, rovnako ako štátne školy?

Školy k tomu nemajú materiály, to je aj jeden z dôvodov, prečo som napísala moju knižku Mladým pravdu. Sú v nej aj podnety do diskusie na vyučovacie hodiny, takže sa to dá použiť aj ako učebná pomôcka. Dôvod, prečo ma pozývajú, je aj ten, že sa tejto oblasti venujem hĺbkovo, a preto si vždy načítam najnovšie štúdie alebo poznatky v danom odbore. Chápem, že učiteľ na to nemusí mať kapacitu. Na druhej strane priznávam, že základné nastavenie by učitelia mali mať. A myslím si, že mnohí ho aj majú.

Základné posolstvo, ktoré deťom odovzdávam, je: počkaj! Teraz hlavne nič nerieš, si v turbulentnom období, môžu ti napadnúť akékoľvek nezvyčajné myšlienky, môžeš prechádzať krízou identity, krízou sexuality, nerob teraz žiadne uzávery, nepokaz si život. Myslím, že toto im učitelia odovzdávajú. Ja im však na hodine predkladám výskum za výskumom, štatistiku za štatistikou, viem povedať, že aj vedci hovoria „neurob túto chybu“, odkladaj coming out na čo najneskôr, nechoď za psychológom, ktorý robí afirmatívnu terapiu, a tak ďalej — toto učitelia nemusia vedieť.

Stretávate sa s negatívnymi reakciami aj od učiteľov?

Pokiaľ mám prednášku pre študentov, vždy žiadam, aby tam sedel aj učiteľ. Od takéhoto učiteľa, ktorý sedel so žiakmi na hodine, som mala vždy kladnú spätnú väzbu. Ale keď som prednášala pre všetkých učiteľov školy, stretla som sa aj s negatívnymi reakciami. V podstate sa dá povedať, že v každom pedagogickom zbore, na každej cirkevnej škole, kde som bola, boli dvaja-traja učitelia, ktorí so mnou nesúhlasili.

Ako sa to prejavovalo?

Napríklad manifestačne krútili hlavou, v jednej zborovni dokonca učiteľka odišla z prednášky preč.

Čo takýmto učiteľom prekáža?

Je zaujímavé, že oni ani nekladú otázky. Väčšinou len krútia hlavou. Takže sa to v podstate nedozviem. Vysvetľujem im, že máme podržať deti v turbulentnom období dospievania. Neviem, čo by proti tomu mohli namietať. Možno myslia na dospelých. Niekde sa na to aj úprimne pýtajú. A rozprávame sa o tom. Čo sa týka homosexuality u dospelého človeka, pred touto témou mám rešpekt. Jedna stránka sprevádzania týchto ľudí je duchovná pomoc, modlitba, priateľstvo. Druhý pilier je odborné sprevádzanie. Poctivé, vysoko odborné systematické sprevádzanie odborníkom. To je môj postoj k homosexualite u dospelých. Mám pred ňou rešpekt.

Ale čo sa týka transsexualizmu, to je čiara, za ktorú sa nesmie prekročiť. Geneticky sa pohlavie zmeniť nedá, a preto každý pokus o takzvanú „zmenu pohlavia“ je iba mrzačenie zdravého tela. Každá bunka nášho tela nesie informáciu o tom, či sme muž alebo žena. Teda nejaký chirurgický zákrok alebo podávanie hormónov tento fakt nikdy nezmenia. Za týmto postojom stoja všetky odborné a vedecké stanoviská. Tí, čo hovoria opak, sú ideológovia. Alebo za tým môžu stáť aj ľudia s dobrým úmyslom, ktorí však ešte nemajú dostatok vedomostí v tejto oblasti. Každý, kto si to doštudoval, zmenil svoj „tolerantný postoj“ na postoj skutočnej pomoci druhému. 

Predpokladám, že ste sa stretli aj so zdravými školami. 

Tento rok som mala vyše sedemdesiat prednášok, z ktorých bola viac ako polovica na školách. Spomedzi všetkých tých štyridsiatich škôl si presne viem vybaviť, kde bolo najzdravšie prostredie. 

Ktorá škola to bola?

Je to škola Koinonie Jána Krstiteľa v Partizánskom. Tam som mala prednášku aj pre učiteľov, aj pre rodičov, aj pre žiakov. S učiteľmi som strávila celé dopoludnie, veľa sme sa rozprávali. Potom som ešte hodinu sedela so zriaďovateľmi, lebo o to mali záujem. Zároveň som cítila záujem od rodičov, ktorých tam bolo veľké množstvo, padli tam zdravé otázky. 

U žiakov sa neprejavoval žiadny extrém. Nebol tam nesúhlas len preto, aby nesúhlasili, ale ani súhlas so všetkým. Boli to deti, ktoré sa sústavne pýtali, ktoré spolupracovali, ktoré odpovedali, pýtali sa slušne, s rešpektom, dávali rozumné otázky, v ktorých prejavovali, že sa už v škole veľa naučili, že všeličo na nich na internete vyskočilo a oni sa chcú dozvedieť pravdu. Bolo tam zdravé kritické myslenie.

Musím však povedať, že som zažila zdravé prostredie aj na štátnych školách.

Čím to bolo?

V štátnych školách, o ktorých hovorím, bol veriaci riaditeľ a vedenie. Oni mi vlastne aj povedali, že sa deti aj učiteľov snažia viesť k cnostiam, v podstate ku kresťanským hodnotám, aj keď nepoužívajú kresťanskú terminológiu. Hovorili, že kladú dôraz na to, aby zo študentov vychovali dobrých ľudí, aby mali správne hodnoty, aby boli poctiví, verní, čestní. A ako hovorím, kresťanské hodnoty sú hlboko ľudské hodnoty. Na tej škole mali dokonca aj kaplnku, ktorá je prístupná pre veriacich študentov a učiteľov. A to aj napriek tomu, že je to štátna škola. 

Uvediem k tomu aj príklad. Nedávno som bola na klasickej sídliskovej štátnej škole, kde mi psychologička povedala, že majú žiaka, ktorý odrazu prestal komunikovať s učiteľmi, vôbec na nič nereagoval. Keď sa s ním rozprávala, tak z neho po istej chvíli vypadlo, že otec sa zajtra žení. Na to sa ho táto psychologička opýtala: ako ti môžeme pomôcť, čo by si chcel, a on na to povedal: aby sa otec vrátil, aby sme zasa boli všetci spolu, aby sme neboli so sestrou raz tam a raz tu, len aby sme boli znova všetci spolu. To nie je katolícka hodnota, to je túžba každého človeka. 

Z toho, čo hovoríte, mám pocit, akoby to bolo na štátnych školách lepšie ako na cirkevných.

To by som netvrdila. Spomínala som, že na každej cirkevnej škole sa našli učitelia, ktorí nesúhlasili. Je pravdou, že na štátnych školách, kde som bola, som nič také nezachytila. Žiadne kývanie hlavou, bola tam výborná diskusia, cítila som od učiteľov podporu, veľmi rozumný prístup, vedecký pohľad na problematiku s kombináciou zdravého rozumu. Veď napokon, ako hovorí Daniel Black (český mladý muž, ktorý prešiel tranzíciou, oľutoval to a teraz prechádza detranzíciou): to nemá nič spoločné s vierou; je to iba zdravý rozum.

Čím to je, že niekde je na škole dobré prostredie a inde nie? 

Škola v Partizánskom bola jednak fantasticky vybavená, mala pekné priestory, kaplnku aj miestnosť na relaxáciu, ale hlavný rozdiel bol podľa mňa v tom, že za nimi stojí modlitebná sila. Na tom stretnutí boli so mnou dvaja kňazi a päť zasvätených osôb. Kňazi sú v škole vždy a celý čas sú deťom k dispozícii na spovedanie, na rozhovor. Cítila som tam silné duchovné zázemie. Odporučila by som vytvoriť na každej škole modlitebnú skupinu alebo sa spojiť s rehoľou, ktorá by si modlitebne adoptovala cirkevnú školu. Treba tiež povedať, že na školách, kde to bolo ťažké, pôsobili progresívni katolíci. V škole musí pôsobiť  duchovne zdravý kňaz, ktorý vedie školu správnym smerom a dokáže formovať aj učiteľov. 

Takže je to aj personálny problém? 

Myslím si, že áno.

Ako sa dá tento problém riešiť?

Je to veľmi ťažký problém. Tým, že naši učitelia majú nízke platy, viem, že sú aj také školy, ktoré sú rady, že nejakých učiteľov vôbec majú.

To je, povedal by som, regionálny problém Bratislavy, možno veľkých miest. Nemám pocit, že by učitelia v menších mestách mali problém s platmi. Skôr naopak, je tam pretlak učiteľov, no málo miest.

Beriem. Potom je to zjavne o tom, ako sa vyberá učiteľ na školu a zrejme je chyba, že sa pri tom na cirkevných školách neprihliada aj na duchovný život, či vieru uchádzača. Profesionálni kouči hovoria, že radšej zobrať charakterného, aj keď nevzdelaného a neskúseného uchádzača, ako bezcharakterného, ale vzdelaného a skúseného, lebo skúsenosti sa dajú získať, vzdelanie sa dá doplniť, ale zmeniť charakter je omnoho ťažšie.

Kládla by som preto dôraz na osobnostný rozvoj. Aj preto dávame teraz do tlače preklady učebníc pre osobnostný rozvoj pre piaty a šiesty ročník. Je to kniha o vzťahoch blízkych tomuto veku, o kamarátskych akciách a dilemách dospievajúcich, o škriepkach a odpustení, skrátka normálne ľudské príbehy. Keby sme deti len toto naučili, tak sme im dali do života všetko. 

Jedným z výsledkov situácie, ktorú ste popísali je, že študentské voľby do europarlamentu dopadli na cirkevných školách takmer identicky ako na štátnych, keďže na obidvoch typoch škôl by získalo PS desať mandátov z pätnástich. Tu pritom nejde o stranícku politiku, ale o hodnoty, ktoré tým mladí podporujú. Viem, že táto neschopnosť cirkevných škôl odlíšiť sa od štátnych prekáža aj mnohým rodičom. Vnímajú učitelia a riaditelia na cirkevných školách, že tu zjavne máme problém?

(Ticho.) Nemyslím si. (Dlhé ticho.) 

Prečo?

Od niektorých riaditeľov viem, že pre akademickú slobodu nevstupujú do politických tém. A potom sa deti rozhodujú len na základe najlepšej reklamy, ktorá na nich pomedzi videá či hry vyskočí. Na druhej strane, riaditelia vnímajú, že teraz existuje problém identity, to je dôvod, prečo ma pozývajú. Nikdy som si nerobila žiadnu reklamu, doteraz boli všetky pozvania len na základe toho, že niekto bol na mojej prednáške a pozvali ma na ďalšie stretnutie. Ak by mal však niekto záujem o prednášku, na webe ucitelom.sk nájde veľa užitočných informácií, textov, linkov aj kontakt.  

Čo teda učitelia a riaditelia vnímajú ako hlavný problém cirkevných škôl?

To je ťažká otázka. Z tohto môjho výseku informácií mám pocit, že učitelia cirkevných škôl považujú za veľký problém krízu identity mladých ľudí. 

Renáta Ocilková

Má stredné zdravotnícke vzdelanie, vysokoškolské pedagogické a politologické. Vyštudovala náboženstvo na Katolíckej univerzite v Ružomberku, verejnú politiku na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK a ako hosťujúci študent politológiu na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Absolvovala aj akreditované kurzy Prevencia rizikového sexuálneho správania, medzinárodne uznávaný kurz Up to me, ako aj kurz duchovného sprevádzania a v Misijnej škole Karola Wojtylu kurz Sexualita v učení cirkvi. V minulosti pracovala pre Konferenciu biskupov Slovenska.