Jeffrey Sachs: Z ľudí, ktorí hovoria, aby sme sa nebáli jadrovej vojny, mi ide mráz po chrbte

Dostali sme sa v rusko-ukrajinskej vojne na pokraj tretej svetovej vojny alebo do veľmi veľkej konfrontácie?

Určite sme v línii neustálej eskalácie. Vojna je pre Ukrajinu zničujúca a stupňuje sa. Spojené štáty nechcú prehrať, Rusko je odhodlané neprehrať, a tak obe strany do konfliktu ďalej pumpujú výzbroj, vysoko moderné zbrane, začínajú údery, ktoré prekračujú tú či onú červenú líniu protivníka. Vojna sa rozširuje, USA do nej zapájajú svojich ázijských spojencov, ktorí zásobujú Ukrajinu materiálom či muníciou, Rusko robí to isté. Máme tu eskalujúci boj medzi dvoma najväčšími jadrovými mocnosťami. Je to absolútne riskantný vývoj, ktorý sa de facto už vymkol spod kontroly. Mimoriadne nebezpečná situácia.

Ktoré momenty vás v poslednom čase najviac vystrašili?

Jeden z nich sa stal pred niekoľkými týždňami, keď Ukrajina, zdá sa, dvakrát zaútočila na radary, ktoré sú súčasťou ruského systému včasného varovania pred jadrovým útokom. Je to systém, ktorý informuje Rusko, ak smerom k nemu letia jadrové rakety. A Ukrajina zasiahla dva z týchto radarov svojimi dronmi. 

Hneď ako sa to stalo, mi jeden z popredných amerických odborníkov na jadrovú vojnu, akademik, okamžite napísal. Neverí, že ľudia v Bielom dome alebo na ministerstve zahraničných vecí chápu, aký bezohľadný a nebezpečný je takýto krok, a preto ma žiadal, aby som materiály [texty, ktoré ukazujú závažnosť takéhoto útoku, pozn. red.] preposlal do Bieleho domu, na ministerstvo zahraničných vecí a na ďalšie miesta. Čo som, samozrejme, urobil. Myslím si, že to ilustruje zúfalstvo ukrajinskej strany. Je ochotná urobiť čokoľvek, dokonca zatiahnuť svet do jadrovej vojny. Pretože je to zúfalý režim.

Ľudia, ktorí u nás [v Česku, pozn. red.] vo všeobecnosti podporujú vo vojne Ukrajinu, buď hovoria, že Putin blafuje, takže sa vlastne nemáme čoho obávať, alebo naopak, že nemáme inú možnosť, než Rusko okamžite a čo najskôr zastaviť. Začal by som prvou hypotézou, že Putin blafuje. Faktom je, že nakreslil viac červených čiar a keď sme ich ako Západ prekročili – dodávkami tankov, dodávkami raketového systému HIMARS a tak ďalej – nič sa nestalo. Prečo by sme mali brať Putina vážne teraz, keď oznamuje najnovšiu červenú líniu?

Za posledné dva roky zahynulo 500-tisíc Ukrajincov a veľká časť východnej Ukrajiny, ktorá sa zmenila na bojisko, bola zničená.

Ako viete, že zahynulo pol milióna vojakov? Ukrajinské oficiálne čísla – 31-tisíc – sú veľmi nízke, ale tie vaše sú veľmi vysoké.

Počúvam všetky strany, ruské kanály, ukrajinské kanály, americké, britské... Nikto to nevie s istotou, ale straty sú nepochybne obrovské. Po celej Ukrajine vidíte čerstvé cintoríny. Zo svojich zdrojov, od aktérov, z e-mailov, ktoré dostávam, viem, že sa stratila celá generácia Ukrajincov. Padli, sú zranení alebo sú na úteku. Je to tragédia obrovských rozmerov. Zelenského 31-tisíc mŕtvych je však taká smutná nepravda, že je to hanba aj pre propagandu. Propagandisti by mali hovoriť veci, ktoré majú aspoň nádych dôveryhodnosti a nie šíriť absurdity. 

Žiaľ, Zelenskyj často hovorí absurdné veci, pretože si myslí, že to chcú počuť finančníci v Spojených štátoch. Z ľudí na Západe, ktorí hovoria – Nebojte sa jadrovej vojny – mi ide mráz po chrbte. Samozrejme, že by sme sa mali báť jadrovej vojny. Ako môžu títo ľudia vážne vyslovovať vety typu: svet pravdepodobne nebude zničený, neprekročíme žiadnu z Putinových červených čiar.

Títo ľudia zjavne nevedia nič o histórii alebo sú ochotní riskovať životy mojich detí a vnúčat. Myslím si, že nechápu podstatu veci. Nerozumejú vzniku tejto krízy, nevedia, ako sa vyvinula, nechápu úlohu Spojených štátov v nej. Samozrejme, že Česi milujú Ameriku, všetci poznáme históriu studenej vojny. Ale myslím si, že nerozumiete Spojeným štátom, nerozumiete tejto kríze a nerozumiete obavám Ruska.

Chápem, že po toľkých desaťročiach nadvlády Sovietskeho zväzu, čo bola strašná kapitola českých dejín, vaši ľudia nechcú o dnešnej kríze uvažovať inak ako v kategóriách dobra a zla. Ale je to trochu zložitejšie ako rozprávky, ktoré si zvyčajne rozprávame.

Tu sa dotýkame ústredného problému. Vnímajú Rusi túto vojnu ako agresívny krok zo svojej strany, alebo si myslia, že sa bránia?

Rusi sú presvedčení, že z ich strany išlo o akt obrany. A akokoľvek nezvyčajne to môže znieť pre vašich čitateľov, je nesmierne dôležité pochopiť históriu konfliktu. Predpokladom toho je vyhnúť sa lacným národným stereotypom. Predovšetkým Rusko nie je Sovietsky zväz. A nech sa v minulosti stalo čokoľvek a nech to bolo akokoľvek tragické, nikde nie je dané, že sa to musí opakovať.

Hovorili by Česi o Nemecku rovnako ako o Rusku? Ak niekedy nejaká krajina skutočne poškodila svet, tak to bolo Nemecko, a to hneď dvakrát v 20. storočí. Ale pokiaľ viem, Nemecko je teraz spojencom Českej republiky, ste spolu v NATO. A vari Česi dnes hovoria – Nemecko nás pravdepodobne opäť obsadí, ako to urobilo v roku 1939? Nie, takéto reči sú nesprávne, deštruktívne, zjednodušujúce a nebezpečné.

Ako mohli Rusi vôbec prísť na to, že ich Západ podvádza?

Viem to dobre, bol som tam – v Rusku, na Ukrajine, krátko v Česku, v Poľsku, naprieč celou východnou Európou – od roku 1989. Pozorne som to sledoval, poznal som prezidenta Gorbačova, prezidenta Jeľcina, prezidenta Kučmu, poznám vedúcich predstaviteľov vašej časti Európy. Problém je v tomto: 

V roku 1990 chcel Michail Gorbačov ukončiť studenú vojnu. Nie tým, že by uznal porážku zo strany Spojených štátov. Nie, chcel ukončiť studenú vojnu. Rozpustil Varšavskú zmluvu s prísľubom svojich západných partnerov na najvyššej úrovni: NATO sa nerozšíri ani o centimeter na východ. Váš súčasný prezident by pravdepodobne protestoval: Pán Sachs, to je lož! Ale nie je to lož, všetko je starostlivo zdokumentované.

Kto má záujem, môže zájsť do Archívu národnej bezpečnosti na Univerzite Georgea Washingtona. Nájde tam stránku s názvom Čo počul Gorbačov a stránku s názvom Čo počul Jeľcin. Americký minister zahraničných vecí James Baker a nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher povedali Sovietom: NATO sa nepohne ani o centimeter na východ. A, samozrejme, zo strany Spojených štátov to bola lož.

O rok neskôr, v rokoch 1991 a 1992, už Spojené štáty začali hovoriť: Vyhrali sme studenú vojnu, takže teraz vládneme svetu. Sme unipolárna superveľmoc, môžeme si robiť, čo chceme. Ministrom obrany USA v roku 1992 bol Richard Cheney, ten istý, ktorý o jedenásť rokov neskôr s falošnými dôvodmi začal vojnu v Iraku. Cheney ešte v 90. rokoch veril v nadradenosť USA, v hegemóniu USA, v to, že USA sú doslova svetovým žandárom. Hovoril o policajných povinnostiach, on aj jeho kolegovia z neokonzervatívneho hnutia. Mali grandióznu a úplne arogantnú víziu USA. Preto sa NATO napriek všetkým sľubom začalo rozširovať na východ.

Existuje jeden protiargument na frázu "Ani o centimeter na východ". Hovorí sa, že to znamenalo len východné Nemecko, teda že infraštruktúra NATO sa nebude rozširovať v rámci zjednoteného Nemecka.

Takže v prvom rade nešlo o túto jednu vetu, ale o sériu rokovaní, sériu diskusií, o ktorých existuje množstvo záznamov. Argument, že táto veta sa mala vzťahovať len na východné Nemecko, je propaganda vlády Spojených štátov. Nahliadnite do Archívu národnej bezpečnosti a ignorujte manipuláciu vlády USA. Bodka.

Dokonca aj vo Washingtone to bolo úplne jasné, a preto sa v polovici 90. rokov tak vášnivo diskutovalo o rozšírení Aliancie. Clintonov minister obrany William Perry takmer odstúpil na protest proti tomu, že podvádzame.

Nie, naozaj nešlo o jednu vetu, o akúsi sémantiku. Išlo o politiku. A Spojené štáty svojho partnera skutočne podviedli. Viem, že ľudia v Českej republike to nechcú počuť, veď Amerika je na strane dobra a je vaším ochrancom. Ale vypočujte si aj druhú stranu sporu.

V roku 1999 USA bombardovali Belehrad nepretržite 78 dní. Bombardovali Belehrad, pretože chceli rozdeliť Srbsko na dve časti a zriadiť základňu NATO v Kosove, čo sa im aj podarilo. Existuje východné veliteľstvo NATO pre Balkán. Náš vojenský zásah bol v úplnom rozpore s medzinárodným právom.

Američania tvrdili, že zasahujú, aby zastavili genocídu kosovských Albáncov.

Presne to tvrdili. Ale každý, kto pozná fakty, vie, že Spojené štáty dali vtedajšiemu srbskému vodcovi Miloševičovi ultimátum napísané tak, aby ho odmietol. Madeleine Albrightová totiž chcela vojnu proti Miloševičovi.

A keď som už spomenul Madeleine Albrightovú, viem, že v Prahe máte po nej pomenovanú ulicu [vo vznikajúcom pražskom Smíchov City bude ulica Madeleine Albrightovej, pozn. red.]. Viem o nej, že bola vojnová štváčka. A nie sú hranice každého štátu posvätné? Sú, pokiaľ Amerika nechce krajinu rozdeliť. Tak ako rozdelila Srbsko, tak ako rozdelila Sudán na juh a sever.

A ďalej: v roku 2002 USA jednostranne odstúpili od zmluvy ABM [Anti-Ballistic Missile Treaty, Zmluva o protiraketovej obrane, uzavretá v roku 1972, pozn. red.] Pre Rusov to bol dôvod na značné obavy.

Ale to už bol takzvaný nový poriadok, americká unipolarita: už nepotrebujeme žiadne medzinárodné zmluvy, môžeme si robiť, čo chceme. Potom USA začali budovať alebo pripravovať raketové systémy Aegis v Rumunsku a Poľsku. A Rusi boli úplne zdesení a rozrušení. Potom, keď sa posunieme v chronológii, NATO v roku 2004 prijalo sedem ďalších krajín vrátane troch pobaltských štátov, ktoré sú veľmi blízko Ruska, a Rumunska, Bulharska, Slovinska a Slovenska.

Od roku 2003 viedli Spojené štáty vojnu v Iraku na základe úplne falošných tvrdení. Rusko to všetko pozorne sledovalo, Saddám bol jeho spojencom. V roku 2011 prezident Obama, ktorý predtým, samozrejme, v Prahe krásne hovoril o mieri, poveril CIA úlohou zvrhnúť vládu v Sýrii.

Ako to vieme?

Je to veľmi dobre zdokumentované. Operácia CIA sa volala Timber Sycamore. V tom roku to, mimochodom, Obama aj jeho ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová výslovne povedali: Bašár Asad musí odísť. Povedali to verejne. A spustili operáciu CIA, obrovskú dodávku zbraní. Nemáme tu presné dátumy, ale o operácii vieme z New York Times, ktorý o nej písal – celý jeden deň... Takto funguje americká propaganda. Američanom to nikto nepovedal – chystáme sa na vojnu proti Sýrii. Bola to tajná operácia CIA.

A v podstate pomoc sýrskej al-Káide.

Bola to operácia na podporu džihádistov, ako je al-Káida, s cieľom zvrhnúť Asadov režim spolu so Saudským kráľovstvom. Ľudia o tom veľa nevedia, ale vláda Spojených štátov sa vedením takýchto vojen takmer živí. Toto nebola nejaká zriedkavá jednorazová udalosť.

Spojené štáty sa celkovo pokúsili o zmenu režimov asi 90-krát, väčšinou prostredníctvom CIA. A to je dôvod, prečo krajiny ako Rusko považujú Spojené štáty za mimoriadne nebezpečný štát, ktorý má oficiálnu aj tajnú armádu.

A nie, USA naozaj nemajú dobré úmysly s vládami, ktoré sa im nepáčia. Nesnažia sa ich stabilizovať, ale zvrhnúť. V prípade Ruska je dobre známe, že Cheney, ako, samozrejme, aj Brzezinski hovorili o jeho rozdelení, rozbití, oslabení zvnútra. Pre študenta americkej politiky, ako som ja, nie sú takéto veci ani prekvapením ani nejakou anomáliou. Takto jednoducho americká politika funguje. 

USA zvrhli alebo sa pokúsili zvrhnúť desiatky vlád po celom svete. A to nás privádza do roku 2014. Spojené štáty sa podieľali na zvrhnutí Viktora Janukovyča na takzvanom Majdane. Samozrejme, predpokladám, že u vás sa Majdan ľuďom prezentuje ako dôstojná revolúcia, kde ukrajinský ľud prehovoril.

Náhodou som na vlastné oči pozoroval, ako tento Majdan sponzorovali Spojené štáty. Prosím, nebuďte naivní. Dostal som sa k tomu tak, že keď bol Janukovyč násilne zvrhnutý, zdôrazňujem – násilne, nová vláda, ktorá vzišla z prevratu, ma požiadala, či by som neprišiel a nediskutoval s nimi o tom, ako sa dostať z hospodárskej krízy. Priletel som do Kyjeva a tam mi niekto ukázal a vysvetlil, ako presne USA financovali Majdan.

Je to trochu zvrátené, ale nebola to nevinná operácia. Spojené štáty uznali vládu, ktorá vznikla násilným prevratom v priebehu jedného dňa. Prečo netrvali na tom, aby bol Viktor Janukovyč prezidentom podľa ústavy a aby mu bolo umožnené dokončiť svoje funkčné obdobie? Pravdepodobne viete, že traja európski ministri zahraničných vecí [Poľska, Nemecka a Francúzska, pozn. red.] vyrokovali s Janukovyčom dohodu o predčasných voľbách, ktoré sa mali konať ešte v tom roku. No vodcovia prevratu povedali: Nie, nie, žiadne predčasné voľby, teraz preberáme moc. A Spojené štáty ich novú vládu okamžite uznali. Myslíte si, že je to nevinná náhoda? Ja si to nemyslím.

A ak o tom stále pochybujete, vypočujte si rozhovor Victorie Nulandovej s veľvyslancom Geoffreyom Pyattom v Kyjeve koncom januára 2014, ktorý nahrali Rusi. Stále sa dá nájsť na BBC. V nahrávke Nulandová uvádza, ako by mala vyzerať nová vláda v Kyjeve a kto ju bude viesť: Nemal by to byť Kličko, bude to Jaceňuk, Jaceňuk je ten pravý! 

Hovorili ste, ako vám bolo vysvetlené financovanie Majdanu zo strany USA. 

Áno, no nechcem tu zachádzať do detailov.

Financovali ho už pred prevratom, alebo až po ňom?

Spojené štáty doň roky liali miliardy dolárov. Victoria Nulandová skutočne verejne vyhlásila, že USA investovali na Ukrajine päť miliárd dolárov ešte pred Majdanom.

Samozrejme, hovoria: na podporu občianskej spoločnosti.

Presne tak. Vy viete, čo to je, ja viem, čo to je, každý vie, čo to naozaj je. Podľa mňa to bolo zasahovanie Spojených štátov do vnútorných záležitostí Ukrajiny. A to je tiež dôvod, prečo sa o to zaujímalo Rusko.

Rusko videlo: Amerika sa zapojila do prevratu proti proruskému prezidentovi v susednej krajine. Mimochodom, neboli tým šokovaní. Jedna z vecí, ktorá sa mi zdá zaujímavá: prezident Putin vyšiel z KGB a rozumie tomu, ako pracuje CIA. Je to pre neho realita.

Putin veľmi dobre chápe americký modus operandi. Ale aby sme náš výklad posunuli ďalej do súčasnosti: v roku 2014 sa dva separatistické regióny, Luhansk a Doneck, oddelili a vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny. Rusko vtedy, samozrejme, nepovedalo: Ha, teraz začneme obnovovať ruské impérium.

Rusko povedalo: Potrebujeme mier a riešenie na základe rokovaní. Z toho vznikli dohody Minsk I a Minsk II. A najmä Minsk II podporila aj Bezpečnostná rada OSN, Spojené štáty, Nemecko, Francúzsko. Hovorilo sa tam o autonómii pre východné regióny Ukrajiny. A viem, že Ukrajinci sa tejto dohode smiali: Ha ha, my im žiadnu autonómiu nedáme; hoci oni sami dohodu podpísali. A hoci Francúzsko a Nemecko garantovali Minsk II v takzvanom normandskom formáte, moji ukrajinskí kolegovia sa mi vtedy zverili: My to nikdy nedovolíme, nech vám to ani nenapadne. Bol to ďalší krok, ktorým sa rúcala akákoľvek dôvera.

Potom prišiel Biden a Rusi sa snažili získať záruky, že Spojené štáty prestanú umiestňovať raketové systémy v ich blízkosti. To je jedna z hlavných obáv ruského vedenia – rakety len pár minút letu od Moskvy.

A Spojené štáty nielenže odstúpili od zmluvy ABM, ale Trump v roku 2019 odstúpil aj od zmluvy INF [Reagan-Gorbačovova zmluva o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu z roku 1987, pozn. red.] Tým sa zrútila celá stavba kontroly jadrových zbraní. A Rusov to dosť znepokojilo. Preto v roku 2021 požiadali Bidena: Zastavte rozširovanie NATO a prestaňte umiestňovať raketové systémy v blízkosti našich hraníc. Oboje je hlboko destabilizujúce a nebezpečné.

Biden oba body, ktoré ja považujem za úplne oprávnené, odmietol. A opäť dúfam, že nenahnevám vašich čitateľov, keď poviem, že Rusko môže byť, napodiv, niekedy v práve a legitímne požadovať kroky na stabilizáciu. Problém je v tom, že Biden je súčasťou neokonzervatívneho projektu, ktorého bol viceprezidentom, v prípade Ukrajiny od čias Baracka Obamu.

Opäť – stačí si vypočuť ten odpočúvaný telefonát Nulandovej. Títo ľudia sledovali a stále sledujú raz nastolený kurz. Veria v rozširovanie NATO, veria v americkú unipolaritu, veria v právo umiestniť raketové systémy Aegis kdekoľvek chcú, bez ohľadu na to, ako to vidí Rusko.

V decembri 2021 prezident Putin položil na stôl návrh rusko-americkej bezpečnostnej dohody. Obsahovala mnoho požiadaviek, z ktorých niektoré sú podľa mňa úplne správne, napríklad zastavenie ďalšieho rozširovania NATO, a niektoré sú podľa mňa nesprávne.

Ktoré z nich boli nesprávne?

Požiadavky na revíziu niektorých starých amerických záväzkov. Tieto ruské body som nepovažoval za splniteľné, ale za vyjednávaciu taktiku.

Rusi vtedy požadovali, aby sa infraštruktúra NATO vrátila do roku 1997, keď sa Česká republika práve rozhodla vstúpiť do NATO [aj keď s výhradou, že na území nových členov nebude vojenská infraštruktúra Aliancie, pozn. red.].

Áno, s touto ruskou požiadavkou nesúhlasím. Ale súhlasím s princípom vyjednávania. Aspoň diskutujte. Som presvedčený, že zastavenie ďalšieho rozširovania NATO a umiestnenie amerických raketových systémov v blízkosti Ruska boli a sú dve kľúčové ruské požiadavky. Obe sú z ich pohľadu úplne legitímne. No aj z amerického hľadiska, pretože sú to kroky smerom k stabilizácii.

A čo námietka, že Ukrajina mala právo požiadať o vstup do NATO? Veď každá krajina má právo požiadať o vstup, kam chce.

Áno. A Spojené štáty majú rovnaké právo povedať nie a NATO riadia Spojené štáty. To je smiešny argument, úplne hlúpy. Ako americký volič som zásadne proti prítomnosti NATO na Ukrajine. Ešte v decembri 2021 som telefonoval do Bieleho domu a naliehal na nich, aby rokovali. Samozrejme, bezvýsledne. V januári 2022 USA prostredníctvom ministra zahraničných vecí Blinkena oznámili Rusku, že si vyhradzujú právo umiestniť na Ukrajine raketové systémy.

To vážne?

Áno. Prečítajte si najnovšiu analýzu Raya McGoverna. Tento bývalý vysokopostavený analytik CIA nedávno o tomto stretnutí písal. Vo februári 2022 Rusko vystupňovalo takzvanú špeciálnu vojenskú operáciu.

A v priebehu niekoľkých dní Zelenskyj zrazu povedal: Dobre, môžeme byť neutrálni. Na základe toho si obe strany vymenili návrhy, ako ukončiť vojnu. Turecká vláda vystupovala ako sprostredkovateľ. Letel som do Ankary, aby som dostal podrobné informácie od kľúčových sprostredkovateľov. Tak som sa podrobne dozvedel, čo sa stalo. Stalo sa to, že obe strany dosahovali dramatický pokrok, boli krôčik od podpísania dohody, až kým jedného krásneho dňa Ukrajina nevyšla s vyhlásením: odteraz nebudeme rokovať.

Dnes vieme, že Spojené štáty povedali Ukrajine, aby odišla od rokovacieho stola, a že im to povedala Británia. 

Poznáme vyhlásenie Borisa Johnsona: Musíme poraziť Rusko, aby sme zachovali hegemóniu Západu vo svete. Jeho odkaz Zelenskému znel: Bojujte ďalej, máte našu podporu. Nerokujte, nevyjednávajte o mieri. A to je jednoznačný postoj: nechceme mier, chceme porážku Ruska.

Všetci na západnej strane to hovoria, hoci ja vlastne neviem, čo má porážka Ruska znamenať, okrem toho, že všetci zomrieme v jadrovej vojne. Hovoria mi: Neboj, Rusko sa vzdá. Ďakujem vám pekne, páni. A vy to viete na 100 percent? Ako to viete? Ste bohovia? Alebo to viete na 99 percent? Takže svet by sa mohol skončiť jadrovým vyhladením, aj keby bol tento scenár pravdepodobný len z jedného percenta, pretože Ukrajina sa musí stať členom NATO? Správame sa ako deti, akoby to bola nejaká stolová hra.

V Českej republike rezonuje argument: Kto sme my, aby sme Ukrajincom povedali, že ich do NATO neprijmeme? Sami sme boli v pozícii žobrákov a je nám proti srsti posielať niekam ďalšieho žobráka.

Ja Ukrajincov nikam neposielam, ja im radím, aby sa zachránili sami. A už roky im hovorím: rozhodnite sa pre neutralitu, aby ste zostali v bezpečí. Vstúpiť do EÚ? Určite. Ale z vojenského hľadiska sa rozhodnite pre neutralitu. Nedovoľte Spojeným štátom, aby vás využili ako zahraničnú základňu proti Rusku. Nestaňte sa hrozbou pre základnú bezpečnosť Ruska. Amerika vás tlačí do prvej línie.

Nepovedal som Ukrajine, nech vypadne, ale nech zostane v bezpečí. Dnes určite nie je v bezpečí. Doteraz má 500-tisíc mŕtvych. Prehráva na bojisku. Mimochodom, Mexiku by som dal rovnakú radu ako Ukrajine: milí mexickí priatelia, prosím, nepozývajte Rusko a Čínu, aby si zriadili vojenské základne a umiestnili raketové systémy v Rio Grande, na hranici s USA. Prosím, priatelia, to nie je pre Mexiko dobré.

Čo by sa stalo, keby Mexičania neuposlúchli vašu hypotetickú radu?

Keď Kuba v roku 1962 urobila niečo podobné, takmer sme mali jadrovú vojnu. Spojené štáty nezaujali takýto postoj: Áno, musíme súhlasiť s názorom Čechov, že aj Kuba má právo vybrať si vlastného vojenského spojenca.

Spojené štáty vtedy nepovedali: Prirodzene, chápeme, že Sovieti majú politiku otvorených dverí pre záujemcov o vstup do Varšavskej zmluvy. Kuba chce byť členom Varšavskej zmluvy, o. k., to je ich vec, nie naša. Nie, Spojené štáty povedali: Pôjdeme do vojny, vrátane jadrovej, ak Sovietsky zväz neustúpi.

Dnes apelujem: Majte trochu rozumu, prejavte trochu predvídavosti. To nie je absolútne namierené proti Ukrajine. A ak ste v Českej republike skutočnými priateľmi Ukrajiny, nepodporujte ich v tom, aby pokračovali v boji.

Myslím si, že mnohých českých čitateľov a poslucháčov vaša interpretácia podráždi. Ľudia si tu často myslia, že Mníchov 1938 a sovietska invázia v roku 1968 nám dali jedinečný historický vhľad. Myslia si, že vieme lepšie ako zvyšok sveta, aké nebezpečné je ustupovať diktátorovi. Čo si myslíte o analógii s Mníchovom, nie je príliš nadužívaná?

Predovšetkým by ľudia mali vedieť, že v roku 1938 sa Stalin obrátil na Chamberlaina a Francúzov s návrhom: vytvoríme spojenectvo proti Hitlerovi. Západ to odmietol. Čo bola skutočná tragédia, po prvé. Po druhé, Chamberlain bol zjavne neuveriteľne naivný. V dnešnej dobe nikto nechce naivitu. Ja, napríklad, žiadam seriózne nenaivné rokovanie. Je chybou predstavovať si, že keď bol Chamberlain v roku 1938 naivný, už nesmie nikdy rokovať. Ja žiadam o pochopenie situácie, môj návrh je neutralita pre Ukrajinu. 

Amerika umiestňuje svoje raketové systémy, vojenské základne a Američanmi vedenú alianciu proti Rusku priamo na jej hraniciach. Nechápem, ako by Rusko niečo také mohlo pokojne prijať. A aj keby Rusko prehrávalo v konvenčnej vojne, čo sa nedeje, radšej by eskalovalo do jadrovej vojny. Alebo by mohlo. Možno sú šance len 50 : 50, možno dokonca 25 : 75. Ale nie som pripravený riskovať prežitie sveta kvôli otázke, či sa NATO rozšíri o Ukrajinu. A hoci Ukrajina môže požiadať o členstvo, ja ako americký občan môžem len dúfať, že moja vláda takúto nerozumnú žiadosť odmietne a oboznámi Ukrajinu s realitou.

Vidíte nejakú paralelu medzi dneškom a augustom 1968?

Neviem, aká by to mohla byť paralela. Jedno s druhým nemá nič spoločné.

Ak na jeseň v Amerike zvíťazí Donald Trump, zmizne podľa vás nebezpečenstvo veľkej vojny s Ruskom?

Myslím si, že Spojené štáty budú nestabilné bez ohľadu na to, čo sa stane v najbližších rokoch. Náš politický systém je nefunkčný, máme dvoch kandidátov úplne nevhodných na prezidentský úrad. Popri Bidenovi vyzerá aj Brežnev mlado. Biden už nemôže fungovať ako prezident.

Trump je nestabilný človek. USA sú politicky nefunkčné, máme skorumpovaný systém, sme hlboko rozdelení, nedokážeme nájsť zhodu v ničom, medzi biznisom a politikou tečie veľa peňazí, v tomto volebnom cykle pätnásť miliárd dolárov [zvyčajne v príspevkoch na kampaň alebo naopak v negatívnej kampani proti kandidátovi, pozn. red.].

Spojené štáty dnes jednoducho nie sú v stabilnom stave. Európa by sa mala postarať sama o seba. Mala by uznať bezpečnostné obavy všetkých, vrátane Ruska a vyhlásiť: Dosť bolo umiestňovania raketových systémov, dosť bolo rozširovania vojenských základní, dosť bolo zvyšovania vojenského rozpočtu. Dosť bolo toho všetkého.

Jeffrey Sachs (1954)
Pochádza z Detroitu, vyštudoval ekonómiu na Harvardovej univerzite, v roku 1980 tam začal tiež učiť a čoskoro bol menovaný profesorom ekonómie. Od roku 1989 radil v niekoľkých krajinách východnej a strednej Európy s ekonomickou transformáciou. Ovplyvnil šokovú terapiu v Poľsku a (menej úspešnú) šokovú terapiu v Rusku. Neskôr sa jeho pozornosť presunula k problémom rozvojového sveta, hladu v Afrike, kampaniam za odpustenie dlhov, globálnemu otepľovaniu. Do roku 2018 bol okrem iného aj zvláštnym poradcom generálneho tajomníka OSN. Dnes prednáša na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Od pandémie COVID-19 sa častejšie odchyľuje od mainstreamu, predovšetkým v geopolitike. S pediatričkou Soniou Ehrlichovou, ktorá je českého pôvodu, má tri dospelé deti.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.