Martin Jurík o budúcnosti Európy: Sám som bol zhrozený z toho, čo v knihe predpovedám

Martin Jurík je spisovateľ, ktorý má už dlhodobo nemecké občianstvo. Na základe svojich skúseností zo života v Nemecku pred piatimi rokmi napísal dystopický román 2084, ktorý opisuje migračné vlny bielych Nemcov a Francúzov zo západnej Európy, a tú medzičasom ovládol Islamský štát.

V rozhovore pre Štandard opisuje, ako Nemecko trpelo nedostatkom triezvej diskusie ohľadom nelegálnych migračných vĺn. „Všetky médiá v Nemecku sa počas migačnej krízy postavili za vládu, čo sa v Nemecku naposledy udialo počas Tretej ríše. Bol to bizarný surreálny stav, ktorý by sa v demokratickej spoločnosti nemal udiať,“ opisuje dôvody, keď klesla dôvera spoločnosti v médiá hlavného prúdu a následný stav spôsobil vznik takzvanej alternatívnej scény. „Ani jedna strana nepoľavuje, keďže obe sa cítia v pozícii obete, čo je hlavný príznak konšpiratívnej spoločnosti. To je veľmi nebezpečné, robili to nacisti, komunisti a dnes to robia islamisti.“

Ak sa zabráni akejkoľvek triezvej diskusii alebo rozvoju kritického myslenia, tak spoločnosť smeruje do totalitárnych vôd. „Veľká väčšina voličov AfD nie sú žiadni extrémisti, ale sklamaní voliči CDU a SPD, tvrdí v rozhovore. „Angela Merkelová bola, podobne ako Robert Fico, svojho času politický oportunista. Nevynechala žiaden prostriedok, aby si udržala moc.“ Jej politika v Nemecku zanechala podľa neho katastrofálne dedičstvo.

Čerstvo vám vyšiel komiks Nucleus o šikanovanom chlapcovi, ktorému pomohla neznáma mimozemská sila. Vaše diela majú moderný prorocký kontext, čo ste týmto dielom chceli povedať?

Ide najmä o námet z detstva. Vyrastal som ešte v socializme a u nás na škole to bolo tiež všelijako. Bitky a šikanovanie patrili ku každodennosti. Doba nebola jednoduchá. Preto netrpím spomienkovým optimizmom. Otec od 80. rokov patril k disidentom [spisovateľ Ľuboš Jurík, pozn. red.]. Rád som sa ako dieťa vplietal do stretnutí s „dospelákmi“, kde som počúval o tom, akí sú Husák a Biľak lotri a aký je tento režim zákerný. Otec sa stretával s Václavom Havlom i s Alexandrom Dubčekom, sledovala ho ŠtB (aj toto šikanovanie vo svojich knihách tematizoval). S prostredím disentu som mal, takpovediac, kontakt už od detstva.

Chlapec z komiksu je teda vaše alter ego?

Do istej miery. Starý otec z maminej strany bol podnikateľ, ktorému komunisti znárodnili majetok. Rozprával mi o tom, ako mu všetko pokradli. Síce ho neposlali do uránových baní, ale do fabrík v českom Chebe. Videl svoju rodinu jeden deň v týždni. Mali veľmi ťažký život. Socializmus bol pre mňa nočnou morou a som vďačný, že sa táto éra v roku 1989 skončila.

Nukleus je odzrkadlenie utiekania sa do alternatívnych svetov, do spravodlivejšej reality. Za socializmu sa podobne vyvíjala aj vtedajšia sci-fi tvorba v Československu. U mňa to predstavovala túžba stretnúť silnejšiu mocnosť, ktorá by dokázala tento režim poraziť. Preto je Nukleus skôr istý archetyp. Dielo sme však, z úcty ku kolíske komiksov, osadili do alternatívnej Ameriky 60. až 80. rokov.

V roku 2019 ste aj na základe svojich skúseností zo života v Nemecku napísali román 2084 o tom, ako bude vyzerať Európa o niekoľko desaťročí, keď budú k nám do strednej Európy prúdiť migranti zo západnej Európy, ktorú, naopak, ovládnu islamizačné vlny. Keď človek žije v Nemecku, vznikajú v ňom takéto obavy?

Myšlienka tohto románu je u mňa omnoho staršia. Vznikla už začiatkom tisícročia, začal som nad ňou uvažovať po útoku na Dvojičky a neskôr po vražde holandského režiséra Thea van Gogha, ktorý si dovolil kritizovať extrémistický islam a podradnú rolu žien v tomto náboženstve. Bol zavraždený náboženským fanatikom za bieleho dňa na otvorenej ulici.

Táto vražda otriasla demokratickou Európou i mnou a nastolila otázku, do akej miery je možná tolerancia netolerantných. Námet vo mne kvasil dlhodobo. Zbieral som si k tomu literatúru, odkladal som si rôzne články, čítal plno kníh. Keď som sa z Nemecka vrátil na Slovensko, hybným momentom bola pre mňa migračná kríza, ktorú Nemecko jednoznačne nezvládlo. Nemci nechali otvorené hranice a Angela Merkelová sa tomu bezradne prizerala.

Ako vravíte, už pri vražde van Gogha Európa vedela, že je tu vážny problém, no napriek tomu migračnú krízu neriešila seriózne. Prečo to tak bolo podľa vás, ako v tom čase nemeckého občana?

Neriešil sa radikálny islam. V tom období sme tu ešte nemali problém nekontrolovanej nelegálnej migrácie, ako ju tu vidíme posledných desať rokov. Európa bola v tomto smere relatívne stabilná. Ak odhliadneme od okrajových elementov, ako boli rodinné libanonské klany v Berlíne, v Nemecku boli moslimovia celkom dobre integrovaní. Charakteristická pre nich bola turecká menšina, ktorá väčšinou skvelo zapadla.

V tomto zmysle je symbolická napríklad postava zo seriálu Kobra 11 pôvodom Turek Semir Gerkhan, ktorý ako policajt zachraňuje Kolín…

Presne tak. Aj ja mám s nimi veľmi dobré skúsenosti, sú to pracovití ľudia, ovládajú nemčinu, bežne majú svoje rodinné podniky, sú aktívni aj v kultúrnom a politickom priestore. Rovnako som mal možnosť spoznať perzskú komunitu, odkiaľ vzišlo niekoľko dobrých kamarátov, čo aj tematizujem v románe 2084.

V roku 2015 však do krajiny dorazili státisíce mladých mužov. Nešlo o ženy s deťmi, ktoré by potrebovali pomoc a ochranu, ako je to v prípade ukrajinských utečencov. Nezriedkavo išlo aj o vyvrheľov vo vlastnej krajine. Mnohí patrili ku kriminálnikom utekajúcim doma pred justíciou, k náboženským extrémistom, prípadne k povaľačom, ktorým šlo o sociálne výhody. Ak sa veľké množstvo takýchto ľudí dostane do demokratickej spoločnosti, tá zrazu netuší, ako má správne reagovať.