Generál Kujat pre Štandard: Zelenskyj je tragická postava. Niekto už musí povedať stop

Na úvod len krátka poznámka. Rozhovor s generálom prebehol na diaľku a cez aplikáciu, trval vyše dvoch hodín, generál Kujat svoje odpovede autorizoval. Okrem detailov vojny, hrozby eskalácie a hodnotenia západných politikov sme sa rozprávali aj o hodnotení prístupu Roberta Fica a Viktora Orbána a jeho obavách z vypuknutia veľkej európskej vojny. Generál pred aj po rozhovore zdôraznil, že jediné zdroje, s ktorými pracuje, sú americké informácie, ku ktorým má prístup. Zvyšok sú jeho úvahy a informácie z médií.

Pán generál, bývalý vysoko postavený úradník v Pentagóne Stephen Bryen napísal pred časom článok, že na Ukrajine už sú francúzski vojaci a Francúzsko plánuje vyslať ďalších vojakov – teraz už oficiálne. Odvtedy sa objavili aj fotografie zabitých francúzskych vojakov na sieti X, ktoré však nemožno preveriť. Celá úvaha pána Bryena sa opierala iba o ruské zdroje. Myslíte si, že na Ukrajine sú francúzski vojaci, prípadne vojaci iných štátov NATO?

Nie je tajomstvom, že vojaci NATO, respektíve nie poverení od NATO, ale vojaci z členských krajín NATO, sa nachádzajú na území Ukrajiny. Francúzi už dodali Ukrajine riadené strely SCALP a Briti dodali Storm Shadows. Tieto dva typy zbraní sú takmer rovnaké, to znamená, že na naprogramovanie, prípravu a tréning, musia byť vojaci z týchto krajín už na mieste, čiže na Ukrajine. To nie je tajomstvo.

Treba možno ešte vedieť, že v Nemecku sa nachádza pracovisko Američanov, ktoré spadá pod americké velenie USEUCOM. Toto pracovisko koordinuje celkovú podporu pre Ukrajinu, zbrane, tréning vojakov, prípravu operačných plánov a poskytuje ukrajinským silám i potrebné informácie. Od decembra minulého roka sa nachádza veliteľ tohto pracoviska generálporučík Agustoaj s tímom v Kyjeve. Tam má radiť vojenskému veleniu. Ak sa teda pýtate na prítomnosť vojakov zo štátov NATO, ide to pomerne ďaleko a v princípe je to porovnateľné s postupom USA vo vietnamskej vojne.

To je vážne porovnanie.

Som si toho vedomý. Aj vo Vietname to začalo poradným tímom, potom nasledoval výcvikový personál a následne bojové jednotky. Zdá sa, že by to tak mohlo dopadnúť opäť. Ukrajinci nielenže požadujú, aby im bolo povolené používať americké zbrane na ruskom území, ale zároveň Spojeným štátom dali požiadavku – a nielen im, ale aj ďalším západoeurópskym krajinám –, aby mohli prevziať výcvik zhruba 150-tisíc vojakov v bezprostrednej blízkosti frontu, čiže v rámci dosahu ruských zbraní, s odôvodnením, že potom môžu byť rýchlo zapojení do boja. Je to veľmi nebezpečný krok. Znamená to, že tí, ktorí budú robiť výcvik, musia byť zároveň chránení, napríklad voči vzdušným útokom. To je presne ten druhý krok a to, čo sa stalo aj vo Vietname. Pokiaľ sa krajiny NATO podujmú to urobiť, stane sa to isté, a potom automaticky príde otázka, či nevyšlú aj bojové jednotky.

Ako viete, francúzsky prezident už viackrát povedal, že je pripravený vyslať jednotky na Ukrajinu. Naposledy to zdôvodnil tým, že pokiaľ sa Rusom podarí prielom cez ukrajinský front a Ukrajina nás požiada, aby sme vyslali jednotky, potom sa musíme tejto otázke venovať. Generál Schill, ktorý stojí na čele generálneho štábu francúzskej armády, to neskôr spresnil a povedal, že Francúzsko by bolo v pozícii, že by mohlo 20-tisíc francúzskych vojakov vyslať na Ukrajinu do šiestich týždňov. Okrem toho by mohli viesť nadnárodný kontingent 60-tisíc mužov.

V tejto chvíli, koľko je vojakov zo štátov NATO na Ukrajine?

To nedokážem povedať. Nebudem špekulovať, ale nejakí tam sú. Tiež treba rozlišovať medzi dvomi vecami. Na Ukrajine je cudzinecká légia, v ktorej je veľký počet vojakov z rôznych krajín. Okrem nich sú tam aj vojaci z krajín NATO, ktorí sú vyslaní danou krajinou a sú na Ukrajine. Existujú isté odhady, ale ja to presne povedať neviem.

Máte však skúsenosť, pôsobili ste vo vedení NATO. Keby ste mali odhadnúť, sú to desiatky alebo stovky mužov?

Stovky.

Porovnávanie s Vietnamom je veľmi nebezpečný scenár. Aké riziko vidíte v tom, že by mohlo dôjsť k eskalácii a zapojeniu európskych štátov NATO do vojny?

Poviem to takto. Ukrajina je v mimoriadne kritickej situácii. Po zlyhaní veľkej ofenzívy v minulom roku Ukrajina podľa rady USA zaujala strategickú defenzívu, aby udržala územie, ktoré je doposiaľ pod kontrolou ukrajinskej armády. Ukrajinci však nie sú v stave znovu získať územie, ktoré Rusi dobyli. Už nie sú schopní viesť ofenzívnu pozemnú vojnu.

O tom niektorí stále pochybujú, povedzte, prečo to tvrdíte.

Má to tri dôvody. Prvý problém je protivzdušná obrana. To je veľký problém. Druhý problém je nedostatok munície, ako aj zbraňových systémov. Tretí problém je najdôležitejší: nedostatok vojenského personálu. Straty na ukrajinskej strane boli extrémne vysoké a mnohí mladí ľudia už po začiatku vojny utiekli do zahraničia.

Generál Zalužnyj, bývalý šéf generálneho štábu, žiadal, že na to, aby sa vyrovnal nedostatok, potrebuje povolať minimálne 500-tisíc nových vojakov. Ukrajinský parlament rokoval asi rok a napokon prijal zákon, podľa ktorého sa má povolať 400-tisíc vojakov. Ale pozrite sa na reálny stav ukrajinskej populácie, mužov vo veku 20- až 30-ročných je na Ukrajine veľmi nízky počet, okolo 200-tisíc na ročník a možno aj menej.

Doposiaľ bolo povolaných zrejme len 150-tisíc. Front je dlhý 1 300 kilometrov a z hľadiska personálu je silne preriedený. Rusi teraz zrejme nechcú urobiť nejaký veľký prielom, ale útočia na troch-štyroch ťažiskových pozíciách a snažia sa vytlačiť ukrajinské jednotky. Napríklad v Charkovskej oblasti už dosiahli veľké úspechy. Tu ide predovšetkým o to, aby medzi ruskou hranicou a ukrajinskými jednotkami dosiahli pomerne veľkú vzdialenosť, pretože Ukrajinci viackrát zaútočili na Belgorod, čo je pohraničné mesto blízko hranice s Ukrajinou. Mimochodom, útočili tam tiež s americkou kazetovou muníciou, ktorá je podľa humanitárneho práva zakázaná.

V poslednej dobe sa v niektorých kruhoch hovorí o možnom kolapse ukrajinskej armády. Čo to presne znamená, k čomu by po takom kolapse mohlo dôjsť? Ako by to vyzeralo a aké by boli dôsledky?

Momentálne stále prichádza na Ukrajinu vojenský materiál. Američania napokon schválili balík v sume 61 miliárd dolárov, pričom však treba povedať, že väčšina z tých peňazí zostane v USA a slúži to na to, aby sa opäť doplnili už čiastočne vyprázdnené sklady. Len 13,8 miliardy pôjde priamo na obstarávanie zbraní, ktoré pôjdu na Ukrajinu. Keďže Ukrajinci sú v defenzíve, môže to tú defenzívu na tri až štyri mesiace posilniť. Nemci nedávno tiež ohlásili nový balík v hodnote 500 miliónov eur a pokiaľ sa pridajú ďalší, tento čas bude možné naďalej predlžovať. Ale považujem za vojensky vylúčené, že by Ukrajina bola schopná strategickú situáciu principiálne zvrátiť vo svoj prospech.

Z toho vyplývajú tri možné vývoje. Prvý – predĺži sa vojna až dovtedy, kým Západ už nebude schopný nič dodávať. Pokiaľ Ukrajina stratí všetkých ďalších vojakov, potom vznikne situácia úplného vyčerpania. Otázka potom smeruje na druhú možnosť, či je Západ pripravený vyslať nielen zbrane, ale aj vojakov, aby sa odvrátila katastrofálna vojenská porážka Ukrajiny. Alebo západné štáty povedia nie a musíme rokovať. To sú tri možnosti, ktoré vidím.

Momentálne sa však zdá, že pripravenosť rokovať na strane Západu nie je.

Vrátim sa do minulosti, aby som opísal jeden pozoruhodný obrat. V roku 2008 na samite NATO v Bukurešti, keď Američania a Briti tlačili, aby bolo Ukrajine ponúknuté členstvo v NATO, čelné európske krajiny ako Nemecko a Francúzsko boli veľmi opatrné a nesúhlasili s tým tlakom. Čo sa stalo, že po všetkých tých rokoch a v čase tvrdej vojny sú európski politici, najmä francúzsky prezident, ale aj ďalší aktívnejší než americkí politici a hovoria o vyslaní vojsk? Čím si ten obrat vysvetľujete?

Pokiaľ ide o členstvo v NATO, tak ukrajinský prezident Zelenskyj tlačil v ostatnom čase opäť na to, aby v júli na samite NATO v USA prišlo k pozvánke. Bolo mu však oznámené, že to tak nebude. Dôležité je pochopiť, prečo je to tak.

Sám som bol v rokoch 2002 až 2005 často na Ukrajine. Robili sme rôzne kroky v rámci procesu reorganizácie ukrajinských ozbrojených síl, čiže parlamentná kontrola, rozpočtové právo parlamentu a podobne. Vtedy som už dostával otázky, kedy sa Ukrajina stane členom NATO. Práve tu sa však nachádza jedno veľké nedorozumenie o členstve v NATO.

Pokiaľ niekto vyjadrí záujem stať sa členom NATO, tak sa to dnes vníma ako samozrejmosť, že sa tým členom stane, avšak tie prekážky sú veľmi veľké. Uvediem len dve. Po prvé, táto krajina musí byť konsenzuálne pozvaná zo strany všetkých členských štátov Aliancie. Ale existuje celý rad členských štátov, ktoré nie sú pripravené im pozvánku dať. Po druhé, nová členská krajina NATO musí zväčšiť bezpečnosť všetkých členských štátov, ktoré sú doposiaľ v NATO. To znamená, že musí pozitívne prispieť k spoločnej bezpečnosti.

Opäť, prečo je to tak? Pretože NATO má systém vzájomnej kolektívnej bezpečnosti. Niektorí si myslia, že krajina sa stane členskou krajinou a všetci ostatní ju budú chrániť. Tak to ale nie je. Nová členská krajina má priniesť niečo, aby sa zväčšila bezpečnosť všetkých ďalších, ktorí už v Aliancii sú. Nuž a to v prípade Ukrajiny neplatí. Pokiaľ Ukrajina vstúpi do NATO, potom importuje NATO konflikt s Ruskom. Preto je momentálne vylúčené členstvo Ukrajiny v NATO.

Ako je možné, že v roku 2008 tomuto európski politici rozumeli a dnes sa do vojny takmer hrnú?

Mohol by som trošku cynicky odpovedať, že kvalita našich politikov sa stále zhoršuje. Mnohí ani nevedia, ako NATO funguje. A predvídavosť v oblasti bezpečnostnej politiky je rovnako nedostatočná ako strategický úsudok. Je to však pravdepodobne spôsobené aj tým, že ruský útok na Ukrajinu vytvoril nový antagonizmus medzi Východom a Západom, ktorý je silnejší ako počas studenej vojny. Dnešná generácia si už neuvedomuje vtedajšie riziká. Preto je ochota politikov a médií riskovať, pravdepodobne podvedome, oveľa väčšia ako vtedy. Jedným z náznakov toho je, že prakticky neexistuje veľké mierové hnutie ako v 70. a 80. rokoch, hoci táto vojna sa dotýka každého. Nie je to len vojenský konflikt, ale aj hospodárska a informačná vojna.

Aspoň pár z nich má isté znalosti, geopolitické či strategické, ale sú to výnimky.

Ešte jeden politický oblúk. Angela Merkelová minulý rok povedala, že proces schvaľovania Minských dohôd bol pokusom o získanie času pre Ukrajinu. Veríte jej tieto slová, keďže v roku 2008 a až do konca pôsobenia vo funkcii mala iné postoje, alebo ide o jej snahu, ako sa dnes vyhnúť tlaku médií za jej bývalú politiku k Rusku a Ukrajine?

Budem úprimný, nie som si istý. Je pravda, že zo strany Nemecka či Francúzska sa nepodniklo nič preto, aby voči Ukrajine vytvárali tlak na dodržiavanie Minských dohôd. Ukrajina sa zaviazala, že uskutoční zmenu ústavy, podľa ktorej po rusky hovoriace obyvateľstvo v Donbase získa väčšie práva. Aby mali títo obyvatelia rovnaké práva ako ďalší Ukrajinci. Hoci v tomto období – medzi rokmi 2015 až 2022 – bolo zabitých 14-tisíc ľudí na Donbase, z toho 12-tisíc bolo po rusky hovoriacich Ukrajincov, nikto nepodnikol nič. Nemecko a Francúzsko mali povinnosť niečo urobiť, ale neurobili to. To ukazuje, že bola snaha dať Ukrajine časový priestor, aby sa vyzbrojila voči Rusku.

Ďalšie indície tiež naznačujú túto skutočnosť. V týchto rokoch ukrajinské jednotky dostali obrovské množstvo západného vojenského materiálu, realizovali sa spoločné vojenské cvičenia, takisto NATO malo manévre na ukrajinskom území. Ešte v septembri 2021 bol veľký manéver NATO na Ukrajine. To všetko poukazuje na to, že skutočne išlo o to získať čas.

Ale zároveň je možné, že sa bývalá spolková kancelárka snažila prispôsobiť vývoju, lebo v Nemecku sú mnohí politici, ktorí boli predmetom kritiky – nielen Schröder, ale aj prezident Steinmeier, ktorí predtým podporovali užšiu spoluprácu s Ruskom. Tí sa za to museli ospravedlniť. Je celkom možné, že pani Merkelová to povedala aj preto, aby sa takpovediac dištancovala od toho, čo robila predtým, ale presne to nevieme.

Číslom 14-tisíc mŕtvych, ste si istý? Lebo počúvame to číslo, ale opäť najmä z ruskej strany alebo o tom hovoria Rusi z Ukrajiny. Je to vysoké číslo. Ste si ním istý?

Viete si to sami overiť. Bola misia OBSE, ktorá navštívila Donbas. Sama nebola aktívna, v princípe len urobila záznam o tom, čo sa tam dialo. Pozrite sa na webovú stránku OBSE, tam nájdete oficiálne čísla.

Ak platí, že NATO pripravovalo ukrajinskú armádu na vojnu s Ruskom a o vojne hovorili viacerí aj Arestovyč, ktorý vtedy pracoval pre Zelenského, očakával vojnu, čím si vysvetľujete správanie prezidenta Zelenského vo februári 2022, že tej vojne nechcel veriť takpovediac do poslednej minúty?

Či sa vyzbrojovanie ukrajinských jednotiek dialo s cieľom, že sa budú schopné brániť, to nevieme povedať, ale ukrajinská armáda v každom prípade bola na začiatku vojny veľmi silná: mala cez 400-tisíc vojakov, bola veľmi moderne vyzbrojená. Samozrejme, môžeme povedať, že Západ očakával útok zo strany Ruska, a preto chcel pomôcť ukrajinským jednotkám, aby boli schopné obrany.

Ale k vašej otázke na Zelenského: pred vojnou to bola zvláštna situácia. Na Západe sa stále hovorilo, Američania to hovorili, že vojna bezprostredne hrozí. Ruské jednotky sa vo veľkých množstvách a bojovom zložení zhromaždili na hraniciach, čo naznačovalo útočné kroky. Je pravda, že Zelenskyj neustále hovoril, že Rusi nezaútočia. Zelenskyj aj pred vojnou povedal viackrát, že je dokonca pripravený, aby Ukrajina prijala neutrálny status a že je pripravená zrieknuť sa členstva v NATO. Pre mňa je prezident Zelenskyj tragická postava, pretože považujem za možné – a on to pred zvolením za prezidenta aj tak sformuloval –, že chcel znižovať napätie.

A opäť potom, už po začiatku vojny v marci počas rokovaní, ktoré boli najprv v Bielorusku a následne v Istanbule, tam tiež urobil tieto ústupky. Presne to, čo povedal pred vojnou, s tým istým súhlasil aj počas rokovaní. Tam ponúkol neutrálny status, žiadne členstvo v NATO, žiadne cudzie jednotky na ukrajinskom území.

V tomto výklade je jeden paradoxný moment. Tesne pred vojnou, keď bol Zelenskyj v Mníchove na bezpečnostnej konferencii v roku 2022, tak ho kancelár Scholz požiadal, aby sa vzdal ambície Ukrajiny vstúpiť do NATO, aby to povedal verejne. Zelenskyj to odmietol, pričom vojaci už boli všade okolo Ukrajiny. Čím si to vysvetľujete?

Nemám na to žiadne vysvetlenie. Viem, že Scholz s Putinom o tom hovoril. Bol aj v Kyjeve a urobil potrebné diplomatické kroky. Musím ale dodať, že Scholz v tomto období použil nešťastnú formuláciu. Povedal, že členstvo Ukrajiny nie je na programe dňa. To, samozrejme, neznamená, že pokiaľ to dnes nie je na programe dňa, že zajtra to tiež nebude na programe dňa.

Myslíte si, že je aj dnes ešte Zelenskyj schopný takýchto ústupkov alebo už je pod takým vnútorným tlakom z Ukrajiny, že to bude musieť urobiť iný líder?

Podpora Zelenského v posledných mesiacoch výrazne klesla. Je to spôsobené aj tým, že jeho funkčné obdobie už fakticky uplynulo. Predovšetkým obyvatelia Ukrajiny chcú konečne mier. Veď mnohé rodiny museli v tejto vojne priniesť obrovské obete. Musíme však brať do úvahy aj vývoj za posledného dva a pol roka. Keď vychádzame zo situácie, aká bola v marci – apríli 2022, aký výsledok rokovaní sa vtedy mohol uzatvoriť medzi Ruskom a Ukrajinou, a keď sa pozrieme na dnešnú situáciu, tak musíme skonštatovať, že v medziobdobí sa toho stalo veľmi veľa. Ukrajinský prezident 4. októbra 2022 vydal dekrét, v ktorom zakázal sebe a svojej vláde rokovania s Ruskom. Bola to reakcia na anektovanie štyroch regiónov Ruskom, ktoré sa udialo 30. septembra. Zelenskyj následne 4. októbra zakázal rokovať s Putinom. Toto je, samozrejme, obrovská prekážka, bremeno.

Druhé bremeno je, že neustále opakoval, že „naším cieľom je oslobodiť tieto štyri regióny, ako aj Krym“. Existujú aj ďalšie prekážky zo strany Ukrajiny, ale ja uvediem len tieto dve.

Rusi si tiež stanovili niektoré prekážky, ktoré sťažujú situáciu, napríklad anektovanie týchto štyroch regiónov je veľkou prekážkou, pretože ruská ústava zakazuje zrieknutie sa ruského územia. Preto je veľmi ťažké v tejto situácii nájsť dohodu o začiatku rokovaní.

Avšak Putin v máji tohto roku prišiel s návrhom prímeria a mierových rokovaní. Pritom sa odvolal na 12-bodový návrh Číňanov z 24. februára minulého roka. Čínsky prezident Si Ťin-pching povedal, že okrem toho existujú princípy, ktoré sa musia dodržiavať.

Dotknem sa toho 12-bodového návrhu. Prvé dva body sú veľmi dôležité. Prvý sa odvoláva na závery rezolúcie OSN, čo podpísali prakticky všetci. Princípy rezolúcií OSN sa musia dodržiavať. Druhý bod hovorí, že rokovania majú pokračovať tam, kde boli v Istanbule prerušené. To znamená, že prekážky, ktoré si obe strany postavili, by sa dali bokom, pretože tieto prekážky bránia tomu, aby vôbec došlo k rokovaniam. Samozrejme, neznamená to, že sa tým problémy vyriešia. Ale minimálne k tým rokovaniam dôjde.

V máji Čína a Brazília v spoločnej výzve tiež vyzvali na rokovania a takisto sa pri tom odvolali na čínsku pozíciu. Putin pred svojou návštevou Pekingu poskytol interview, v ktorom v princípe povedal, že čínsky návrh predstavuje dobrý základ pre rokovania. Pred niekoľkými dňami dodal, že takto by sa mohlo rokovať. Uviedol však ešte dve podmienky. Povedal, že musí byť uznaná súčasná územná realita. To znamená, že to, čo Rusi dobyli, zostane ruské. Druhý princíp, ktorý uviedol, je, že bezpečnostné záujmy oboch krajín musia byť zohľadnené. Potom by mohli začať rokovania nasledujúci deň.

Chcel by som k tomu uviesť ešte jeden bod. Američania – aj predtým som to už spomenul – radili Ukrajincom ísť do strategickej defenzívy a brániť územie, ktoré je zatiaľ pod ich kontrolou. To de facto znamená zrieknutie sa území, ktoré už Rusi dobyli. V rozhovore pre časopis Time 4. júna prezident Biden tiež povedal, že Ukrajina sa nestane súčasťou NATO. USA budú svoje vzťahy s Ukrajinou formovať rovnako ako s ostatnými krajinami, ktorým dodávajú zbrane, aby sa mohli v budúcnosti brániť. Dodal: „Bol som to ja, kto povedal, že nie som pripravený podporiť NATOizáciu Ukrajiny." Biden tým uznal hlavné bezpečnostné záujmy Ruska a výrazne zlepšil vyhliadky na diplomatické riešenie. A takto v princípe máme na rovnakej úrovni ruský aj americký prístup. Sú v podstate v súlade. Teraz je to už len na Zelenskom, pretože Američania vždy hovorili, že rozhodnutie o tom, kedy a ako sa bude rokovať, musí prijať Zelenskyj. To znamená, že pokiaľ chce ukrajinský prezident zabrániť katastrofálnej porážke Ukrajiny, a on je dostatočne inteligentný, tak potom by mohol povedať, že si vezme americký prístup a tiež ruský prístup, a potom by sme mali možnosť začať s rokovaniami.

Vidíme však presný opak. Príkladom toho bolo bombardovanie dvoch staníc protiradarovej včasnej obrany na ruskom území, čo je pre Rusko prekročenie vážnej bezpečnostnej hranice, ktorá podľa ich doktrín umožňuje odvetu. Myslíte si, že to ukrajinská armáda robí s vedomím Američanov alebo to robí ako snahu o eskalovanie vojny a zatiahnutie Američanov do vojny, keď ničí takéto ciele?

Ukrajinci sa už dlho snažia Západ a najmä Američanov zapojiť do vojny – všetkými prostriedkami. To je z dôvodu kritickej vojenskej situácie do istej miery pochopiteľné.

Ale teraz tu máme dva aspekty. Ten prvý je to, čo ste povedali – útok na ruský systém včasného varovania. Tieto radary nemajú nič spoločné s vojnou na Ukrajine. Slúžia na to, aby bola garantovaná nukleárna strategická stabilita a rovnováha medzi obomi veľkými jadrovými veľmocami. Urobiť takéto niečo znamená ísť do vysokej úrovne eskalácie. Môže to mať fatálne dôsledky. V máji zaútočili na dva takéto systémy včasného varovania – jeden v Krasnodarsku a v Orenburgu. Rusi síce okrem toho majú satelitný systém včasného varovania, ale pozemný systém radarov je veľmi dôležitý pri identifikácii útoku. Útok na systémy včasného varovania je preto nezodpovedný a Američania za to Ukrajinu kritizovali. Existujú však pochybnosti, či by mohli Ukrajinci sami bez cudzej pomoci a bez podpory uskutočniť takýto útok. Druhý bod, ktorý je spojený s prvým, je, že Američania dali Ukrajincom súhlas, aby mohli s americkými zbraňami útočiť na ruské územie. Aj keď verejne zazneli niektoré obmedzenia. Dôležité tiež je, že európske krajiny tlačili na Američanov, aby im to umožnili. Aj spolkový kancelár Scholz, ktorý bol doposiaľ zdržanlivý, dal súhlas na používanie nemeckých zbraní na ciele v Rusku.

Je to zjavný prvok eskalácie. Prečo to urobili?

Nehovorím teraz o otázke, či je to v súlade s medzinárodným právom alebo nie. Samozrejme, ten, ktorý sa bráni, môže útočiť aj na územie krajiny, ktorá ho napadla, to nie je témou. Ukrajinci to aj robili, zaútočili však na Belgorod aj jeho civilné obyvateľstvo a pri jednom z posledných útokov bolo 24 obetí, z toho päť detí a 110 ľudí bolo ťažko zranených.

Ale otázka, ktorú si kladiem, je spojená s niečím úplne iným. Ide o to, aké dôsledky by mali útoky na strategické ciele v Rusku so súhlasom alebo dokonca s podporou Američanov, Nemcov a ďalších.

Povedzte: aké by boli podľa vás dôsledky?

U nás v Nemecku sa vždy hovorí, že sa nesmieme nechať zastrašovať ruskými hrozbami, ale je len samozrejmé, že aj Rusi majú svoju červenú čiaru. Pokiaľ sa prekročí, potom príde reakcia. V tejto súvislosti americký prezident doposiaľ váhal povoliť útočiť americkými zbraňami na ruské územie a zdôrazňoval to tým, že hovoril, že sa chce vyhnúť tretej svetovej vojne. To znamená, že pokiaľ to teraz dovolil, berie tým na seba riziko tretej svetovej vojny. Je to otázka logiky.

Putin označil povolenie použiť západné zbrane proti cieľom v Rusku za nebezpečný krok. Rusko malo právo dodať podobné zbrane do regiónov sveta, z ktorých by mohli byť napadnuté citlivé zariadenia v krajinách, ktoré umožňujú útoky proti Rusku. Zdá sa, že Putin sa podobne ako americký prezident chce vyhnúť priamej konfrontácii, keďže jeho reakcia je v súlade so stratégiou nepriameho postupu. Od 12. júna nechal uskutočniť ruské námorné manévre v Karibiku. Zúčastňujú sa na nich fregata Admirál Gorškov a jadrová ponorka Kazaň, ktoré sú vyzbrojené hypersonickými raketami SS-N-23 Zircon. Ponorka sa predtým zastavila na Kube. Cvičenia s taktickými jadrovými zbraňami sa naďalej konajú na západe Ruska.

Vrátim sa ešte k otázke, prečo európski politici vŕšia chyby. Bývalý slovenský politik a autor Štandardu Vladimír Palko tvrdí, že západní politici to robia preto, aby nestratili tvár za chyby svojej staršej politiky, za vlastné chyby z minulosti, aby neutŕžili politickú porážku. Ak by to tak bolo, aká je cesta z tejto pasce von?

Myslím si, že to, čo hovorí pán Palko, je možné, že to zohráva svoju rolu. K tomu by som pridal ešte niečo ďalšie. Vieme, že mierové rokovania v marci – apríli 2022 boli prerušené z dôvodu tlaku Západu na Zelenského, zjavne z dôvodu ťažkostí, ktoré mali Rusi na začiatku a podcenenia ich vojenských schopností.

To skúste objasniť.

Keď Rusi v marci 2022 postupovali smerom na Kyjev, tak si povedali: „Mysleli sme si, že Rusi sú silnejší, ale vôbec nie sú silní a teraz ich môžeme dostať pod tlak.“ Američania vtedy chceli dosiahnuť ich strategický cieľ v tejto vojne – aby sa Rusko politicky, ekonomicky a vojensky oslabilo. Prečo? Rusko a Čína sú úzko spojené v skupine BRICS a čoraz viac krajín sa podieľa na tejto skupine. Šesť krajín 1. januára vstúpilo ako noví členovia, dokonca aj Saudská Arábia, ktorá bola desaťročia dlhoročný spojenec USA. Tieto štáty chcú nahradiť monopolárny svet, ktorému dominujú USA, novým multipolárnym svetovým poriadkom.

Vojna na Ukrajine ukazuje, že iba Čína je schopná nahradiť Ameriku ako svetovú mocnosť, nie Rusko. Američania sami hovoria vo svojej národnej bezpečnostnej stratégii, že Čína je jediná krajina, ktorá je schopná stať sa dominantnou svetovou mocnosťou a nahradiť ich v tejto pozícii. Ale pokiaľ oslabím číslo dva, tak sa môžem obrátiť na číslo jedna a nemusím už brať ohľady na Rusko. Rusko už potom nebude žiadny vážny súper.

Keď sa pozriete na rozpočet na obranu USA v roku 2024, tak vidíte, že všetko sa pripravuje na konflikt s Čínou. Ak bude Rusko vo vojne na Ukrajine trvalo oslabené, nemôže to už posilniť pozíciu Číny.

Vrátim sa však ešte k otázke, prečo západní politici robia chyby. Prvý dôvod vidím v tom, čo ste spomenuli – nechcú stratiť tvár. Najmä preto, že sa hovorí, že Putin je diktátor, Rusko je nedemokratický štát a tak ďalej a my máme tie správne hodnoty, my ich bránime. Dokonca Ukrajina bráni naše hodnoty. Prezident Biden to opakuje neustále. Ide tu o boj medzi demokraciou a totalitou. Preto nemôžeme akceptovať porážku Ukrajiny. Je to niečo podobné, ako hovorí pán Palko. Po druhé, my teraz ideme až do zničenia podľa americkej stratégie v snahe oslabiť Rusko. Po tretie, v princípe sme sa k takémuto postupu zaviazali tým, že sme Ukrajincov prinútili prerušiť rokovania a povedali, že im dáme k dispozícii všetko, čo potrebujú, aby porazili Rusov. Teraz sa ukazuje, že sme dosiahli presný opak. Napriek veľkej finančnej a materiálnej podpore Ukrajiny je jej situácia čoraz ťažšia. Čiže nemôžeme pripustiť, aby Ukrajina prehrala, to je ten tretí pravý dôvod. A práve preto je to nebezpečenstvo také veľké, že urobíme niečo, čo by viedlo k európskej vojne, pretože nie sme pripravení rokovať. Vždy sme hovorili, že s Putinom sa nedá rokovať, nedá sa mu dôverovať a podobne. To znamená, že sami by sme si odporovali, ak by sme teraz povedali, že rokovať budeme.

Generál Milley, bývalý náčelník amerického vojenského štábu, v novembri 2022 povedal, že je čas na rokovania Ukrajiny a Ruska, bolo to v čase, keď bola Ukrajina vojensky úspešná. Otázka znie: kto riadi americký postup vo vojne, keď aj americký top generál vidí, že je čas na mierové rokovania, a predsa k tomu nedôjde?

Milley povedal, že ukrajinské sily dosiahli na bojisku asi toľko, koľko mohli rozumne očakávať, a preto by sa mali pokúsiť zabezpečiť si to za rokovacím stolom. Dodal tiež toto: „Pravdepodobnosť ukrajinského vojenského víťazstva spočívajúceho vo vytlačení Rusov z celej Ukrajiny vrátane oblasti, ktorú nazývajú Krym, nie je z vojenského hľadiska veľmi vysoká." Americké spravodajské služby vykresľujú veľmi pesimistický obraz toho, čo sa v súčasnosti deje. Ale v americkej administratíve – najmä na ministerstve zahraničných vecí – sú aj iné hlasy. Najmä minister zahraničných vecí tlačil na to, aby Ukrajine umožnili útočiť na ruské územie. Blinken bol predtým v Kyjeve a vrátil sa s mimoriadne deprimujúcim hodnotením situácie. Výsledkom bolo, že presvedčil prezidenta Bidena, aby povolil používanie amerických zbraní na vymedzené útoky v ruskom vnútrozemí.

Tento mesiac nás čaká samit NATO v Spojených štátoch. Čo od neho očakávate? Vedeli by ste si predstaviť, že by Rusko akceptovalo, že by malá Ukrajina po prehratej vojne mohla vstúpiť do NATO?

Na základe mojich informácií bol končiaci generálny tajomník NATO nedávno v Kyjeve a Zelenskému povedal, že na samite NATO nepríde pre Ukrajinu pozvánka. Znamená to, že treba nájsť nejaké riešenie, ktorým si zachovajú tvár. Predpokladám, že opäť to bude nejaká taká formulácia, v ktorej sa uvedie, že budúcnosť Ukrajiny je v NATO alebo niečo podobné. Zelenskyj žiadal, aby sa minimálne začali rokovania o vstupe. Ani k tomu nepríde. Členstvo Ukrajiny v NATO je hlavnou bezpečnostnou obavou Ruska. Preto by to neprijalo ani v prípade, ak by do Aliancie vstúpil zvyšok Ukrajiny. Mimochodom, prezident Biden to v zásade vylúčil.

Rusi už v polovici 90. rokov hovorili, že potrebujú cordon sanitaire, nárazníkovú zónu. Už pol roka sa o tom opäť hovorí v Rusku vo vzťahu k západnej Ukrajine.

Čo presne znamená cordon sanitaire v tomto prípade?

Bývalý náčelník ruského generálneho štábu generál Kvašnin mi ruský pohľad na problém vysvetlil počas návštevy centrály NATO v roku 1997, viedol som vtedy jedno oddelenie v Medzinárodnom vojenskom štábe. Povedal, že v zóne medzi krajinami NATO a Ruskom, t. j. bývalými štátmi Varšavskej zmluvy alebo bývalými sovietskymi republikami, môže v budúcnosti neustále vznikať napätie, krízy a konflikty, ktoré by mohli viesť k vojne medzi Ruskom a NATO. Tomu musíme za každú cenu zabrániť, tvrdil. To znamená, že ak sa v tejto zóne niečo stane, musíme spoločne rozhodnúť, ako znížiť napätie a vyriešiť konflikty, ktoré ovplyvňujú naše spoločné bezpečnostné záujmy. 

Je príznačné, že o niečo neskôr, keď sme rokovali o zakladajúcej zmluve medzi NATO a Ruskom, Rusi požadovali, aby NATO a Rusko prijímali spoločné rozhodnutia, keď sú ohrozené ich bezpečnostné záujmy. To, samozrejme, nie je možné, pretože rozhodnutia za NATO môžu prijímať len členské štáty NATO. V zakladajúcej zmluve NATO – Rusko z roku 1997 sme sa potom dohodli, že „v prípade nezhôd sa NATO a Rusko budú snažiť vyriešiť ich prostredníctvom politických konzultácií založených na princípe dobrej vôle a vzájomného rešpektu". Presne toto je problém, pred ktorým dnes stojíme. Pretože v tej zóne medzi Ruskom a NATO sa nachádza Ukrajina. Narážajú tam na seba záujmy oboch strán, ale NATO prerušilo spoluprácu s Ruskom.

Čo bolo teda potrebné urobiť, aby sme sa vyhli vojne?

Západní podporovatelia Ukrajiny významne prispeli k tomu, že Ukrajina sa v súčasnosti nachádza v mimoriadne kritickej situácii, ktorá sa v dohľadnej dobe nezmení. Začiatkom roka 2022 USA a štáty NATO odmietli rokovať o návrhoch dohôd o bezpečnostných zárukách pre Rusko, ktoré im Rusko zaslalo 17. decembra 2021. Fórom na rokovanie o nich mala byť Rada NATO – Rusko, ako sa dohodlo v Zakladajúcom akte NATO – Rusko. Aj keď tieto návrhy obsahovali maximalistické požiadavky, vojne na Ukrajine by sa s veľkou pravdepodobnosťou dalo zabrániť, keby sa v Rade NATO – Rusko uskutočnili seriózne rokovania. Vážna, dokonca tragická chyba.

Druhým nesprávnym rozhodnutím bolo postaviť sa proti uzavretiu istanbulských rokovaní mierovou zmluvou. Výsledkom sú pre ukrajinské obyvateľstvo roky utrpenia, ktorého koniec je stále v nedohľadne. Vojna sa mohla skončiť po šiestich týždňoch s pozitívnym výsledkom pre Ukrajinu. V rozpore s očakávaniami a napriek neustálym sloganom o víťazstve a rozsiahlej finančnej a materiálnej podpore zo strany Západu sa ukrajinským ozbrojeným silám nepodarilo zvrátiť strategickú situáciu vo svoj prospech. Naopak, situácia na Ukrajine sa stáva čoraz kritickejšou. Najmä pokračujúce ruské úspechy od neúspešnej ukrajinskej ofenzívy menia podmienky mierového riešenia čoraz viac v neprospech Ukrajiny. Čím dlhšie bude vojna trvať, tým ťažšie bude pre Ukrajinu presadiť svoje národné záujmy pri rokovaniach.

Odmietnutie najnovšieho ruského návrhu bez toho, aby sa prejavila čo i len základná ochota rokovať je ďalším zlým rozhodnutím, ktoré má katastrofálne dôsledky pre Ukrajinu a nevyčísliteľné riziká pre Európu.

Donald Trump hovorí, že má plán a chce začať mierové rokovania s Putinom. V jeho prvom období sme však videli, že sa v niektorých oblastiach nedokázal presadiť cez americký systém moci. Myslíte si, že sa mu to teraz podarí? Ako by to podľa vás malo vyzerať?

Trump tiež povedal, že vojnu ukončí do 24 hodín. Údajne už má vypracovaný plán. Neviem, ako to chce urobiť, ale už len tento zámer treba privítať. Koniec vojny na Ukrajine je predpokladom na to, aby sa vytvoril európsky mierový a bezpečnostný poriadok, v ktorom Rusko a Ukrajina budú mať svoje miesto. Som presvedčený, že čínsky prístup k prímeriu a následným mierovým rokovaniam je v súčasnosti jedinou realistickou cestou vpred. Východiskom pre novú európsku bezpečnostnú architektúru by podľa mňa bola Parížska charta. To je šanca, ktorú sme, žiaľ, premeškali. Na tejto charte z Paríža sa podieľali aj Američania.

K tomu ešte prichádza niečo ďalšie. Treba zavádzať mechanizmy, ktoré zabezpečia trvalú politickú stabilitu. Na vysvetlenie: som žiak Helmuta Schmidta, veľa rokov som preňho pracoval. Zastával stratégiu rovnováhy. Hovorieval, že ak sú obe strany rovnako silné, tak sa žiadna strana nepokúsi zaútočiť na tú druhú. Musíme teda zabezpečiť rovnováhu síl. Podľa Helmuta Schmidta je vojenská rovnováha nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou mieru. To znamená, že obe strany musia navzájom komunikovať, aby pochopili, v čom spočívajú problémy a záujmy druhej strany, aby z nich mohli vyvodiť politické stabilizačné opatrenia. Na to musia prísť vojenské opatrenia, ktoré zaistia stabilitu, ako napríklad Parížska charta. Ale okrem toho musia byť aj ďalšie opatrenia vo vojenskej oblasti, ktoré vzbudzujú dôveru, či už zmluvy o kontrole zbraní alebo odzbrojovaní.

My na západnej strane sme urobili obrovské a závažné chyby. Američania v roku 2002 jednostranne vypovedali zmluvu o antibalistických raketách, takzvanú ABM zmluvu. Táto zmluva sa uzatvorila v roku 1972 a bola to druhá strana k zmluve o obmedzení interkontinentálnych strategických útočných zbraniach, takzvaná START zmluva. Potom Američania vypovedali INF zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu, zmluvu, ktorá bola pre európsku bezpečnosť rozhodujúca. Potom jednostranne vypovedali zmluvu o otvorenom nebi.

Pán generál, chcem sa spýtať ešte na jednu nedávnu konferenciu: ako hodnotíte komuniké a výsledky takzvanej mierovej konferencie vo Švajčiarsku?

Mierový samit vo Švajčiarsku v skutočnosti nebol samitom a nešlo na ňom o prímerie alebo mierové rokovania. S výnimkou Európy sa na ňom zúčastnilo len niekoľko hláv štátov a vlád. Program sa zredukoval na tri z desiatich bodov takzvaného „Zelenského mierového plánu", ktoré nemajú nič spoločné s mierom alebo mierovým riešením: jadrová bezpečnosť, vývoz potravín a výmena vojnových zajatcov alebo návrat ukrajinských detí z Ruska. Kľúčové body Zelenského plánu – úplné stiahnutie ruských ozbrojených síl, zaplatenie všetkých vojnových škôd Ruskom, bezpečnostné záruky pre Ukrajinu a potrestanie ruských vojnových zločincov – neboli na programe rokovania. Dokonca aj tento neambiciózny program podpísalo len 78 z 92 zúčastnených štátov. Niekoľko štátov vrátane Indie, Saudskej Arábie, Južnej Afriky a Turecka vyzvalo na rokovania a kompromisy medzi oboma bojujúcimi stranami. Zástupca Indie vyhlásil, že jeho krajina nepodporí deklaráciu, pretože „len možnosti prijateľné pre obe strany povedú k trvalému mieru".

Výsledky tejto konferencie teda nemajú pre mier na Ukrajine žiadny význam. Bola to výlučne PR akcia ukrajinského prezidenta, ktorý pred konferenciou povedal, že „na tomto samite sa zapíšeme do histórie", a potom ho označil za veľký úspech.

Krátko pred tým ponúkol návrh na ukončenie vojny aj prezident Putin. Váš názor?

Putin požaduje, aby Ukrajina najprv zrušila zákaz rokovaní s Ruskom. Rusko by potom bolo pripravené začať rokovania na druhý deň. Okrem toho Putin požaduje úplné stiahnutie ukrajinských vojsk z oblastí Donecka, Luhanska, Záporožia a Chersonu v rámci bývalých administratívnych hraníc. Len čo s tým Ukrajina bude súhlasiť, začne sťahovanie a oficiálne oznámi, že sa vzdáva plánov na vstup do NATO, Rusko zastaví nepriateľské akcie a začne rokovania. Putin už tieto požiadavky označil za „uznanie vzniknutej reality".

Čína navrhla začať mierové rokovania na základe výsledku dosiahnutého v Istanbule. Putin na to pred niekoľkými dňami reagoval tým, že za základ rokovaní označil dohody z Minska a Istanbulu. Hoci na konci rokovaní v Istanbule zostalo niekoľko nevyriešených bodov, ktoré by si mali obaja prezidenti pred podpisom dohody vyjasniť, v súčasnosti je to jediný realistický prístup k prímeriu a mierovému riešeniu.

Opäť sa opakuje prístup, že jeden deň sa hovorí o mieri a potom sa šesť dní zhoršuje situácia na fronte a rastie hrozba eskalácie. Nedávny príklad je ukrajinský útok na Sevastopoľ, ktorý diplomaticky ešte viac vyhrotil situáciu medzi Ruskom a Amerikou.

Áno, skutočne to tak vyzerá. V súčasnosti sa zdá, že situácia medzi USA a Ruskom sa vyostruje. Už sme hovorili, že Ukrajina už uskutočnila najmenej dva útoky dronmi na ruskú radarovú sieť včasného varovania pred útokmi medzikontinentálnymi strategickými jadrovými raketami: 23. mája na radarový systém vo Voroneži pri Armavire v Krasnodarskom kraji a 27. mája v Orskej oblasti pri Orenburgu. Ak radar zlyhá, schopnosť Ruska rozpoznať medzikontinentálny strategický útok a reagovať naň je obmedzená. Keďže ruský systém včasného varovania pred útokmi medzikontinentálnymi raketami nemá žiadny význam pre vojnu na Ukrajine, tieto útoky možno označiť len za dielo nezodpovedných hazardérov.

Teraz k nim pribudol útok americkými raketami ATACMS a kazetovou muníciou na Sevastopoľ. Údajne pri ňom zahynuli štyria ľudia vrátane dvoch detí a ďalších 151 osôb, z ktorých mnohé boli deti, bolo zranených. Tento útok môže byť príliš veľkým krokom k eskalácii, keďže Rusko vyhlásilo, že Spojené štáty sa v dôsledku neho stali účastníkom konfliktu. Putinov hovorca doslova povedal: „Je samozrejmé, že priama účasť USA na bojových operáciách nemôže zostať bez následkov." Ruské ministerstvo obrany uviedlo: „Zodpovednosť za úmyselný raketový útok na civilistov v Sevastopole nesie predovšetkým Washington, ktorý dodal zbrane Ukrajine." Údaje o lete boli zadané „americkými špecialistami na základe údajov z amerického satelitného prieskumu". To znamená, že zodpovednosť nesie priamo vláda vo Washingtone. „Takéto konanie nezostane bez odozvy."

Ide o veľmi nebezpečný vývoj. Na rozdiel od Bidena však Zelenskyj nemá čo stratiť ďalšou eskaláciou a snahou vtiahnuť NATO do konfliktu, pretože je to preňho jediný spôsob, ako zabrániť katastrofálnej porážke a prežiť ako ukrajinský prezident, aj keby tým vznikla situácia porovnateľná s kubánskou krízou v roku 1962. Na druhej strane, Biden sa chce takejto nebezpečnej eskalácii vyhnúť. Pre neho je v stávke veľa, a to nielen počas prezidentskej volebnej kampane.

Z tejto západnej politiky sa v Európe zatiaľ vymykajú iba dvaja premiéri, a to náš premiér Robert Fico a maďarský premiér Viktor Orbán. Na vojnu majú iný názor, volajú po jej ukončení, ale ich politika sa stále koncentruje iba na domáce publikum. Ako ich hodnotíte, môžu podľa vás zohrať aj väčšiu úlohu ako doteraz?

Myslím si, že obaja premiéri sú dôležití nielen pre svoje krajiny, ale zároveň svojimi výrokmi vysielajú signál ďalším predsedom vlád a prezidentom. Dotýka sa to vážneho problému, ktorému v súčasnosti čelíme. Všetko sa prezentuje jednostranne z pohľadu Ukrajiny. Ale Hegel povedal, že celok je pravda. Celá pravda existuje len vtedy, ak vidíme aj druhú stranu. Myslím si, že politika zo strany Orbána a Fica je bezpečnostnou politikou, ktorá pozerá do budúcnosti a stojí na solídnom strategickom základe. Môžem len dúfať, že sa ďalšie krajiny k tomu pridajú. Pretože mám dojem, že obaja so svojou pozíciou dokážu ovplyvniť aj tých ďalších.

Zatiaľ to nevidieť, kam by ste upriamili našu pozornosť?

Nielen Slovensko a Maďarsko, ale aj prezident Biden, Taliansko a Nemecko vylúčili vojenskú účasť svojich ozbrojených síl vo vojne na Ukrajine. Maďarský premiér Orbán dokonca nedávno povedal: „To, čo sa dnes deje v Bruseli a vo Washingtone – možno viac v Bruseli ako vo Washingtone –, je akousi prípravnou náladou na možný priamy vojenský konflikt; môžeme to tak pokojne nazvať: Európa sa pripravuje na vojnu.“

Aj v rámci Aliancie však rastie počet štátov, ktoré nesúhlasia so súčasným konfrontačným kurzom. Nedávno zmenil názor aj český prezident Petr Pavel, bývalý predseda Vojenského výboru NATO, ktorý namiesto naivity vyzval na realizmus a navrhol riešenie formou rokovaní a kompromisu.

A čo Nemecko, môže dôjsť k hlbšej zmene aj u vás?

Mám dojem, že aj vzhľadom na Nemecko je dôležité počuť iné pohľady európskych politikov. V koaličnej vláde je však veľmi ťažké zmeniť smerovanie, najmä pokiaľ ide o zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Bolo by jednoduchšie, keby aj Francúzsko zmenilo svoje smerovanie. 

Spýtam sa vás na to priamo: viete si predstaviť reálnu zmenu nemeckej politiky bez zmeny v Amerike?

Určite nie s touto spolkovou vládou. Ale spolková vláda by mohla aspoň prevziať iniciatívu. Iné spolkové vlády toho schopné boli. Najmä preto, že naša ústava vyžaduje, aby každá vláda „slúžila mieru".

Dovoľte trochu osobnú a možno až emotívnu otázku. Vy osobne máte obavu z veľkej vojny?

(Dlhšie ticho.) Nie som si istý. Stále verím v ľudský rozum. Problémom však je, že väčšina politikov nerozumie, čo eskalácia znamená. Že nemajú predstavu, čo by znamenala európska vojna. Najmä preto, že existuje riziko, že konvenčná vojna by sa mohla zmeniť na jadrovú. Clausewitz to definoval veľmi výstižne: „Vojna je akt sily a použitie sily nemá žiadne hranice; tak každý dáva právo druhému, vzniká interakcia, ktorá vedie do krajnosti." V našom prípade by extrémom bola veľká európska vojna.

Preto musíme zastaviť špirálu eskalácie. Niekto musí povedať stop, takto to ďalej nesmie ísť. Tento okamih sme už niekoľkokrát prepásli. Opäť sme ho prepásli, keď prezident Biden súhlasil s tým, aby Ukrajinci mohli zasiahnuť ruské územie a spolkový kancelár Scholz tiež. Opäť sme premeškali príležitosť zabrániť ďalšej eskalácii.

Historici si opakovane kladú otázku, ako sa mohlo stať, že sa európske mocnosti ako námesačníci prepadli do prvej svetovej vojny, prvej veľkej katastrofy 20. storočia. Dúfajme, že si historici v budúcnosti nebudú musieť klásť otázku, ako sa mohlo stať, že sa vojna na Ukrajine stala prvou veľkou katastrofou 21. storočia.