Voyeuri násilia

Intelektuáli sa, prirodzene, považujú za solitérov. Rozdiely nachádzajú oveľa ľahšie ako podobnosti. Isté podobnosti však existujú, a nie všetky sa dajú vysvetliť konformitou, ktorú možno pozorovať najmä v mediálnom a akademickom svete.

Patrick Bahners, publicista renomovaných nemeckých novín Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ), nedávno uverejnil komentár na sieti X, v ktorom príkladne badať osobnostnú črtu, ktorá je bežnejšia medzi určitým typom západných intelektuálov než vo zvyšku spoločnosti. V každom prípade sa rozvíja v ich kruhoch, zatiaľ čo môže existovať aj u iných, ktorí nemajú prístup k prostriedkom tvorby verejnej mienky, títo však na verejnosti mlčia.

Pán Bahners sa vyjadril k požiadavkám, ktoré zaznievajú na univerzitách od Kalifornie po Berlín, dekolonizovať Blízky východ „from the River to the Sea“, bombardovať Tel Aviv a nájsť „konečné riešenie“ problému Izraela vo všeobecnosti. Z úst rozrušených občianskych detí to znie takto: „Existuje len jedno riešenie/intifáda, revolúcia."

Potlesk za násilie, ale s odstupom, prosím

Vždy jemnocitný redaktor FAZ teraz ponúkol interpretáciu týchto sloganov, alebo skôr návrh, píše Bahners: „Nemusí to nevyhnutne znamenať 'vyhladenie' Izraela. Spočiatku to znamená len to, že na mieste štátu Izrael by mala vzniknúť takzvaná slobodná Palestína. 'Vyhladenie' sugeruje násilné, dokonca genocídne prostriedky.“

Bahners, ako sám priznáva, si výslovne neželá použiť tieto prostriedky, ak by sa malo uskutočniť to, čo považuje za žiaduce, nevyhnutné alebo aspoň legitímne, a to likvidácia jediného židovského štátu na svete - Izraela. Jeho argumentácia sa zužuje na skutočnosť, že reálne stále existujúci Hamas by možno – pretože kto dokáže nahliadnuť do budúcnosti – reagoval na zrieknutie sa vlastnej existencie Izraela úplne inak, než ako za zachoval pri jeho útoku do srdca Izraela 7. októbra 2023. Možno by stúpenci palestínskeho vodcu Jahjá Sinwára zmasakrovali pár stoviek či dokonca desaťtisíce občanov takzvanej slobodnej Palestíny a nezastavili by sa ani pred arabskými Izraelčanmi, ktorých považujú za zradcov, ale potom by sa zľakli a zastavili krátko pred genocídou Židov.

Bahnersova téza je, že existencia Izraela sa nemusí skončiť úplným vyhladením jeho obyvateľstva. Skutočnosť, že najneskôr po 7. októbri 2023 takmer všetci Izraelčania bez ohľadu na svoju politickú orientáciu nechcú, aby ich štát nahradilo niečo iné, nehrá v úvahách fejetonistu od začiatku žiadnu úlohu. Podobne ako iní v médiách a na akademickej pôde sa zaoberá kontingenciou, t. j. teoretickým prehrávaním možností za predpokladu, že všetko môže dopadnúť úplne inak, pričom je prirodzené, že iným ľuďom prináleží vec vyskúšať na vlastnej koži alebo pretrpieť v praxi. On z bezpečia svojej redakcie môže len otvárať priestor pre nové myšlienky a úvahy. Vo svojom posolstve zdôrazňuje svoju nechuť k násiliu, ku ktorej patrí aj túžba, aby nemusel vidieť detaily zblízka.

Tento typ intelektuála, ktorý Bahners v relatívne miernej forme stále stelesňuje, možno nájsť po celom svete. Keď Russell Rickford, profesor histórie na Cornellovej univerzite, v prejave vyhlásil, že sa cíti „opojený“ a „nabitý energiou“ správami o masakroch Hamasu v Izraeli, o niekoľko minút neskôr povedal svojmu aplaudujúcemu publiku: „Hnusí sa mi násilie, rovnako ako vám.“ Rickford predniesol tento prejav v čase, keď ešte nedošlo k masívnej reakcii izraelskej armády, takže sa neuchýlil k tvrdeniu o genocíde, ktoré dnes používajú študenti v New Yorku a Berlíne, aby ospravedlnili svoje „burn Tel Aviv to the ground“. Jeho zámerom bolo výlučne osláviť krviprelievanie zo 7. októbra – ale z odstupu.

Ignorancia násilia

Genderová feministka Judith Butlerová, ktorá na podujatí v Paríži vyhlásila zavraždenie 1 200 židovských civilistov za „ozbrojený odpor“, tiež zdôraznila konštatovanie: "Nepáčilo sa mi to", pričom poukázala na praktické vykonávanie tohto odporu a predovšetkým na videozáznamy, ktorými Hamas dokumentoval svoje činy. Keď sa istý člen Nemecko-izraelskej spoločnosti (DIG) opýtal Naiky Foroutanovej, profesorky na Humboldtovej univerzite v Berlíne a vedúcej Centra pre výskum integrácie a migrácie, prečo má toľko odsudzujúcich slov na adresu policajného zásahu proti antisemitským študentom na jej univerzite a, samozrejme, na adresu izraelských akcií v pásme Gazy, ale ani jedným slovom sa nezmienila o fyzickom útoku islamistu na zástupkyňu DIG na univerzite v Hamburgu, expertka na migráciu odpovedala, že samozrejme odsudzuje aj toto násilie. Žena z DIG musela byť následne ošetrená v nemocnici. Mimochodom, nemecká verejnoprávna televízia ZDF informovala o tomto útoku na židovskú ženu v Hamburgu pod strohým titulkom „Hádka po prednáške o antisemitizme“.

Foroutanová vo všeobecnosti odmieta násilné útoky, ale bude naďalej stáť za požiadavkou „oslobodenia Palestíny“. Nespresnila, od koho a akými prostriedkami by mala byť Palestína presne oslobodená. Mimochodom, tá istá akademička pred niekoľkými mesiacmi v článku pre nemecký časopis Focus Online napísala o území Nemecka: „nepatrí nikomu samo osebe/z podstaty veci“. Podľa jej názoru to zjavne neplatí pre územie medzi riekou Jordánom a Stredozemným morom, ktoré podľa všetkého jednoznačne patrí Palestínčanom.

Prax intelektuálov, ktorí nemôžu osobne vidieť krv, a preto nechávajú skutočnú prácu robiť iných, siaha ďaleko do minulosti. Keď sa Jean-Paul Sartre v roku 1954 vrátil zo svojej cesty po Sovietskom zväze, nielenže vyhlásil, že vo vlasti pracujúcich vládne „úplná sloboda kritiky“, ale aj to, že dá po papuli každému, kto tvrdí opak.

Fascinácia totalitnou stranou

Samozrejme, on sám nikdy ruku proti nikomu nezdvihol, hoci bolo dosť ľudí – dokonca aj medzi inteligenciou –, ktorí sa vrátili zo ZSSR s úplne inými dojmami než on, ako napríklad maďarsko-britský spisovateľ Arthur Koestler. Po roku 1944 Sartre dokonca šíril autobiografickú legendu, že počas nemeckej okupácie bojoval v odboji, predovšetkým „divadelnou zbraňou“. Napríklad jeho hra Les Mouches (Muchy) z roku 1943 bola vraj zakódovaným útokom na národný socializmus.

Britská autorská dvojica Jules Eden a Alex Clarke vo svojej typicky britskej polemike „50 dôvodov nenávidieť Francúzov“ poznamenala, že Sartrova kritika nacistov bola zrejme tak dôkladne zakódovaná, „že sa jej dostalo obdivnej recenzie v časopise 'Das Reich', ktorý Goebbels osobne redigoval“. Úplne nezašifrované zúčtovanie s Treťou ríšou potom Sartre uverejnil v časopise „Combat“ v auguste 1944, takmer presne v dňoch, keď americké vojská vstúpili do Paríža ako osloboditelia. Sartrov anglický životopisec Ronald Hayman poznamenal, že francúzsky filozof a jeho partnerka Simone de Beauvoir „prešli na stranu odboja v tom istom okamihu ako parížska polícia“.

História francúzskych intelektuálov zahŕňa aj otvorený obdiv mnohých „hommes de lettres“ (intelektuálov) k Tretej ríši, prinajmenšom v čase, keď Hitler ešte triumfoval. Na stretnutí básnikov vo Weimare v roku 1941 sa na pozvanie Hannsa Johsta, predsedu Ríšskej literárnej komory, zúčastnila početná francúzska delegácia, v ktorej boli Pierre Drieu la Rochelle, Robert Brasillach, André Fraigneau a Jacques Chardonne. Joseph Goebbels, skutočný organizátor stretnutia, usporiadal pre hostí slávnostnú večeru.

Drieu de Rochelle sa narodil v roku 1893 a ako intelektuál prešiel celým spektrom totalitarizmu; v mladosti inklinoval k socializmu, potom objavil pravé európske hnutie v národnom socializme; vo svojich poznámkach, ktoré napísal krátko pred samovraždou v roku 1945, vyjadril úctu Stalinovi. Počas celého života nechcel mať nič do činenia s formami občianskej spoločnosti. Líniu moderných mysliteľov, ktorí výslovne podporovali masové vraždenie, ospravedlňovali ho ako poľutovaniahodnú nevyhnutnosť alebo ho vedome ignorovali, ale vždy si zabezpečovali minimálny odstup od skutočného zabíjania, možno vystopovať až k jakobínskemu režimu.

Obdiv z diaľky

To vedie k základnej otázke: je možné, že intelektuálne ospravedlnenie násilia nie je v mnohých prípadoch prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale niečím prvotným? Určitý typ európskeho mysliteľa prirodzene pociťuje obdiv k sebe samému, ale hneď nato aj k násiliu páchanému inými, pričom zrejme platí pravidlo, že fascinácia rastie s krutosťou priamych páchateľov. Proti komu je príslušný akt vyhladzovania namierený, je skôr následný problém vyplývajúci z časových okolností než otázka na začiatku reťazca účinkov.

Medzi touto osobnostnou črtou a voyeurizmom existuje vzdialená podobnosť: rovnako ako tam, aj tu vzniká vzrušenie z toho, čo robia iní, ale súčasne aj z vlastného odstupu – nikdy nie tak blízko, aby sa človek sám zapojil do deja, ale stále dosť blízko na to, aby s ostatnými vytvorili symbiotický systém. Intelektuáli sa od bežných voyeurov vo svojom dištancovanom vzťahu k násiliu líšia tým, že sa nielen pasívne prizerajú, ale aj ospravedlňujú, obhajujú a podnecujú predstavenie krutosti a v niektorých prípadoch preň predovšetkým poskytujú ideu.

Dejiny európskych ideológov ponúkajú množstvo príkladov úzkeho vzťahu medzi ušľachtilosťou a krviprelievaním, od teoretikov a podnecovateľov francúzskeho revolučného teroru cez obdivovateľov komunistickej diktatúry, talianskeho fašizmu a národného socializmu, maoizmu, Pol Potových „killing fields“ a ospravedlňovania Červených brigád a RAF až po glorifikáciu Hizballáhu a Hamasu. Boli medzi nimi aj také znamenité prípady ako nemecká spisovateľka Luise Rinserová, ktorá v mladosti písala básne vzdávajúce hold Hitlerovi, aby potom našla svoj nový idol v severokórejskom diktátorovi Kim Ir-senovi a chválila ľudskosť severokórejských väzenských táborov (a bola veľmi blízko spriaznená s Karlom Rahnerom, pozn. prekl.). To nezabránilo Strane zelených, aby tú istú Luise Rinserovú v roku 1984 navrhli ako svoju kandidátku na spolkovú prezidentku. Od roku 1789 až po súčasnosť je pomerne málo verejných mysliteľov, ktorí zásadne odmietali násilie voči tomu či onomu nepriateľovi spoločnosti, a to aj vtedy, keď túto prácu vykonávali iní. Francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq je jedným z týchto skutočne vzácnych intelektuálnych exemplárov: Nikdy nekoketoval s totalitnou ideológiou, dokonca ani v mladosti. Dodnes sa vyslovene považuje za obhajcu obyčajných ľudí, samozrejme, s vedomím, že už samotné slovné spojenie „obyčajní ľudia“ vyvoláva u väčšiny jeho kolegov nevoľnosť.

Nenásilní intelektuáli sú hnacou silou násilia

Ideologická nadstavba, ktorá podporovala masové vraždenie a potom ho zabezpečovala prostredníctvom diskusie o slovách a pojmoch za účelom odvedenia pozornosti od obsahu a podstaty veci, bola vždy dôležitejšou súčasťou teroru. Vďaka aparátu ospravedlnenia spravodlivého násilia, ktorý pomáhal vytvoriť už Jean-Jacques Rousseau, bolo pre revolučné vojská vo Vendée oveľa jednoduchšie vraždiť s čistým svedomím. Jakobínska gilotína potrebovala okrem technického prostriedku na mazanie aj intelektuálny prostriedok, a toho sa jej dostalo viac než dosť. Aby sme preskočili do súčasnosti: Bez ospravedlňujúcich formuliek zo Západu, bez maskovania kádrov Hamasu ako postkoloniálnych bojovníkov, bez apologetiky teroru, ktorú šíria tisíce západných profesorov, študentov a novinárov, by neexistovali toky peňazí z pokladníc západných štátov, ktoré okľukou prúdia do teroristickej organizácie, alebo aspoň nie v takej miere. Nebolo by ani čoraz naliehavejších nárokov islamskej organizácie na moc na Západe.

Otázka, či je obdiv určitého typu intelektuálov k masovému násiliu základným afektom alebo skôr defektom, nie je triviálna. To by totiž vysvetľovalo výbuchy masového násilia v priebehu storočí lepšie a úplnejšie ako systémy politického presvedčenia. Vysvetľovalo by to aj okolnosť, že história masového vraždenia v predchádzajúcich obdobiach nebránila mnohým formálne vysoko vzdelaným mysliteľom, aby obdivovali výbuchy násilia vo vlastnej generácii.

V šialenstve zla

Platí to aj dnes, keď sa verejné diskusie neustále točia okolo všímavosti, citlivosti, traumatizácie a telesnej integrity, a to nikde s takým nasadením ako na univerzitách, v redakciách a kultúrnom sektore. Vďaka téze o pôvodnom uctievaní násilia a sekundárnej myšlienke je tiež ľahšie pochopiť, prečo sa toľko osobností z prostredia, ktoré ešte stále cíti každý hrášok štrukturálneho násilia cez desať matracov, vrhá do náručia radikálneho islamu, prečo sa študenti Cornellovej univerzity, ktorí sa predtým o náboženstvo takmer nezaujímali, zrazu na akademickej pôde kolektívne modlia smerom k Mekke. To, čo prijímajú, je v rozpore so všetkým ostatným, čomu veria, od rôznorodosti pohlaví až po pokračujúci boj proti patriarchátu. Ale ich obdiv k maskulínnej ideológii dobývania s jej pozitívnym vzťahom k násiliu zjavne odsúva všetko ostatné bokom práve preto, že táto náklonnosť vychádza z veľmi hlbokej vrstvy ich osobnosti.

Tento predpoklad tiež uľahčuje čítanie človeka, akým je Russell Rickford. Počas jeho prejavu z neho čosi vykĺzlo, čosi, čo vyšlo z jeho najhlbšieho vnútra, keď vykrikoval, že ho správa o masakre od Hamasu opojila. Až o niečo neskôr sa jeho profesorské „ja“ prihlásilo s formulkou, že, samozrejme, nenávidí násilie, čo v skutočnosti znamená len to, že ho sám nenávidí páchať. Nikto sa necíti opojený a nabitý energiou z niečoho, čo principiálne odmieta.

Typ osoby je dôležitejší ako farba pleti alebo pohlavie

Ak psychologické faktory zohrávajú významnú a pravdepodobne podceňovanú úlohu pri glorifikácii násilia a podnecovaní k násiliu, potom to na jednej strane znamená, že tento jav je veľmi hlboko a pevne zakorenený v ľudskom matrixe. Pravdepodobne nikdy nezmizne. Na druhej strane lepšie pochopenie škodlivých procesov pomáha tým, ktorí s nimi chcú bojovať alebo ich aspoň obmedziť. To by znamenalo pokračovať v odhaľovaní často dobre maskovanej neznášanlivosti niektorých ideológií, ale aj venovať prinajmenšom rovnakú pozornosť tomu, kto ich šíri.

Ak sú skutočné príčiny hlboko zakorenené, mali by byť hlboko nasadené aj účinné prostriedky proti nim. Proti koncepcii rozmanitosti/diverzity dobre zmýšľajúcich ľudí možno povedať veľa podrobností, ale hlavne argument, že sa usiluje o rozmanitosť/diverzitu v oblasti, kde takmer nič neznamená. Ak chcete zabrániť sebadeštrukcii inštitúcií, nemusíte sa v prvom rade dbať na rozmanitosť farieb pleti a rodových identít, ale na dostatočnú variabilitu osobnostných typov. Nebezpečenstvo pre spoločnosť sa začína vtedy, keď sa vo vedení univerzít, redakciách a iných orgánoch zhromaždia ľudia s veľmi podobnými deštruktívnymi vlastnosťami. To, že sa líšia odtieňom pleti a súborom chromozómov, tento problém ani v najmenšom nezmierňuje.

Možno príde čas, keď prevládne osvietené chápanie rozmanitosti. A s veľkou dávkou šťastia sa raz dokonca objaví spoločenský reflex zavrhnutia jemnocitných násilných voyerov. Ale to je pravdepodobne číra ilúzia.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Tichy`s Einblick