Macronizmus končí, Macron zatiaľ trvá

Nedeľňajšie prvé kolo mimoriadnych parlamentných volieb vo Francúzsku potvrdilo očakávania: vlastenecká pravica ide prudko nahor, europeizovaný liberalizmus sa rúca a radikálny progresivizmus silnie. Nie je však isté, ako sa tento trend pretaví do druhého kola volieb budúcu nedeľu.

Nemožno vylúčiť, že novým premiérom sa stane mladý predseda démonizovaného Národného združenia Jordan Bardella, ale vládnuť môžu aj progresivisti z Nového ľudového frontu, hoci s nepohodlným Macronom za chrbtom, i keď sa možno nebude dať zostaviť žiadnu vládu a následný chaos posilní pozíciu europeizovaného liberála Macrona.

Francúzska politická mobilizácia

Časť tohto pohybu vystihujú hlavné čísla: 33 percent pre Národné združenie Marine Le Penovej, 28 percent pre progresivistický Nový ľudový front a 20 percent pre Macronovu koalíciu. Tie však neprezrádzajú politickú mobilizáciu, ktorú Francúzsko zažilo, ani priepastné rozdiely, ktoré sa medzi tromi blokmi otvárajú.

K voľbám prišli dve tretiny voličov, čo je o dvadsať percent viac ako pred dvoma rokmi, keď ešte neochotne podporili znovuzvoleného Macrona. Parlamentnú väčšinu síce vtedy nedostal, ale získal dosť na to, aby mohol so svojimi straníkmi ďalej vládnuť.

Napriek svojej súčasnej porážke Macron o žiadne hlasy neprišiel. V absolútnych číslach ich má dokonca o niečo viac ako vtedy, ale zostávajúce dva bloky dokázali zmobilizovať svojich voličov omnoho razantnejšie. V porovnaní s nimi nezískal, ale stratil, a to tak, že komentátori hovoria o konci macronizmu.

Marine Le Penová vhadzuje obálku s hlasovacím lístkom do volebnej schránky v meste Hénin-Beaumon počas 1. kola predčasných parlamentných volieb vo Francúzsku v nedeľu 30. júna 2024. Foto: TASR/AP

Rozsah straty prezrádza štatistická projekcia ukazujúca, ako by mohol budúci parlament vyzerať. Národnému združeniu prisudzuje 250 až 300 kresiel oproti súčasným 89. Nielenže môžu počítať s trojnásobkom výsledku, ktorý bol pred dvoma rokmi považovaný za mimoriadny úspech, ale majú nádej na parlamentnú väčšinu (vyžadujúcu aspoň 289 kresiel).

Progresivisti, ktorých strany dnes disponujú 151 kreslami, by pri intervale 130 až 170 kresiel mohli skončiť na svojom. Z Macronových 250 kresiel však toho veľa nezostane, podľa projekcie môže očakávať niečo medzi 65 a 105 kreslami. Teda ani keby sa mu v nedeľu všetko vydarilo, nepriblíži sa ani k polovici dnešných mandátov.

Macronova stratégia

Ak by strany skončili na stredných hodnotách uvedených intervalov, stabilnú vládu by nebolo možné zostaviť. Jedinou možnosťou by bola extrémne rôznorodá koalícia všetkých proti Le Penovej, zahŕňajúca popri Macronových liberáloch a gaullistických republikánoch aj socialistov, komunistov, zelených, antikapitalistov či proislamskú ľavicu. I keby takáto chiméra vznikla, dlho by nevydržala.

Niečo také by Macronovi nevadilo. Stal by sa jediným bodom stability na rozbúrenej scéne; pravdepodobne by svojím mediálnym vplyvom dokázal zakryť i to, že pôvodcom búrky je on sám. V prípade potreby by mohol siahnuť po mimoriadnych právomociach, ktoré mu v takýchto prípadoch ústava dáva.

Jordan Bardella a Marine Le Penová. Foto: Facebook

Siahnuť by po nich mohol aj v prípade, že by po jednoznačnom víťazstve Národného združenia vymenoval Bardellu za premiéra. Vláda lepenistov by nepochybne viedla k vlne odporu vo vnútri verejných inštitúcií a k násiliu v uliciach. Francúzi sú vystavovaní každodennej antifašistickej masáži, a keď antifašistickí extrémisti v nedeľu večer videli, že masáž úplne nezaberá a ich nepriateľ vo voľbách víťazí, rozpútali v Paríži a Lyone pouličné násilie.

Zatiaľ šlo len o rozbité výklady a zapálené autá, ale v minulých týždňoch bolo Francúzsko svedkom nielen neskutočného verbálneho násilia, ale aj fyzických útokov proti predstaviteľom Národného združenia.

Keď fašizmus nosí masku antifašizmu

V posledných desaťročiach sa nielen vo Francúzsku stalo pravidlom, že nenávistné prejavy, pouličné násilie a popieranie výsledkov viac-menej férových volieb neprichádzajú od údajných fašistov, ale od ich hrdo antifašistických protivníkov. Len tým dávajú za pravdu talianskemu ľavicovému intelektuálovi Ignaziovi Silonemu. V roku 1945 varoval, že keď sa fašizmus raz vráti, nepovie, že je fašizmus, ale vyhlási sa za antifašizmus. Stalinisti to napokon predviedli hneď po vojne. 

Ľavicový politik Jean-Luc Mélenchon. Foto: TASR/AP

Spájať Národné združenie s čímkoľvek fašistickým je smiešne. Strana má skôr opačný problém. Programovo sa stáva natoľko súčasťou mainstreamu, že pravdepodobne stráca svoj reformný potenciál. Le Penová si svojou stratégiou oddémonizovania prijala taktiku politickej korektnosti a jej dvadsaťosemročný chránenec Bardella nepripomína nositeľa akéhokoľvek vnútorného presvedčenia, ale technológa moci typu niekdajšieho rakúskeho premiéra Kurza.

Keď napríklad ich tieňový minister školstva v kampani vyhlásil s odkazom na neblahé pôsobenie niekdajšej ministerky s marockým pasom, že člen francúzskej vlády by nemal mať z dôvodu lojality dvojaké občianstvo, nezastali sa ho pred vlnou multikultúrnej nenávisti. Pobúrených progresivistov naopak uistili, že im občania štátov Afriky a Blízkeho východu vo vládach nevadia a že by dvojité občianstvo obmedzovali len na niekoľko desiatok strategických pozícií v armáde a spravodajských službách, kde už aj tak obmedzované je. 

Protifašistická mobilizácia nemusí fungovať

Protifašistická mobilizácia napriek tomu pokračuje. Jej politicky najsilnejším dôsledkom sú teraz dohody o podporách do druhého kola volieb. Vo francúzskom volebnom systéme nepostupujú do druhého kola len dvaja kandidáti, ale všetci, ktorí získali aspoň 12,5 percent z celkového počtu zapísaných voličov daného okrsku, teda nielen tých, ktorí prišli voliť.

Pri nízkej volebnej účasti to obvykle končí pri dvoch, napríklad pri 50-percentnej účasti sa zvyšuje prah pre druhé kolo na 25 percent; pri vysokej účasti často postupujú traja a niekedy aj štyria, víťazí ten, kto získa viac než ostatní, čo nutne neznamená nadpolovičnú väčšinu. V dôsledku vysokej volebnej účasti bol tohtoročný prah do druhého kola okolo 19 percent. Vo Francúzsku je preto pred nedeľou viac ako tristo okrskov s tromi kandidátmi, pričom takmer vo všetkých nájdeme Národné združenie.

Vedenie macronistov i progresivistov vyzývajú svojich kandidátov, ktorí v týchto okrskoch skončili ako tretí, aby sa druhého kolo vzdali a neštiepili „republikánsky“ front proti fašizmu. Ak ich kandidáti poslúchnu a podriadia sa aj voliči, bude mať Le Penová podstatne menej poslancov, než naznačujú odhady.

Má to však dva háčiky. Najmä voliči mimo najväčších miest prestávajú brať vážne antifašistickú propagandu, ani odporcovia Le Penovej nemusia skákať podľa píšťalky straníckych šéfov, ktorým tak či tak príliš neveria. Naopak, propaganda sa môže obrátiť proti jej tvorcom.

Macron ako údajný záchranca pred extrémizmom

Po druhé, samotný „republikánsky“ front má vážne trhliny, má zjednocovať progresivistický Nový ľudový front a liberálnych macronistov. Ide o pragmatickú koalíciu, keďže ani jedni ani druhí nemajú šancu na parlamentnú väčšinu. Najmä macronisti sa však medzi sebou sporia, či by mali podporiť radikálnu, antikapitalistickú, anarchistickú a proislamskú ľavicu Jeana-Luca Mélenchona, ktorú doteraz označovali za druhý extrém, proti ktorému je treba bojovať.

Mélenchonisti sú pritom hlavnou silou Nového ľudového frontu, bez nich je podpora frontu prázdna. Avšak pre centristického voliča, ktorý sa vyhýba extrémom, bol Mélenchon vždy väčšou hrozbou než Le Penová. Súčasný premiér Attal vyzýva k podpore všetkých, bývalý premiér Philippe odmieta podporiť Mélenchonových kandidátov.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa vítajú pred rozhovormi s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom v Elyzejskom paláci v Paríži v pondelok 6. mája 2024. Foto: TASR/AP

Menšinový volič, ktorý je viac-menej spokojný s pomermi a nechce žiadne otrasy, sníva o tom, že Nový ľudový front dosiahne slušný výsledok a následne si pôjde každá z jeho strán svojou cestou. Socialisti a zelení do vlády s macronistami, možno ešte s účasťou republikánov odmietajúcich Le Penovú, zatiaľ čo mélenchonovci zostanú v opozícii s le penovcami.

Spokojný by bol i Macron. Síce by sa mu vládlo zložitejšie ako dnes alebo by si vo všeobecnom chaose uchvátil mimoriadne právomoci, ale na európskej scéne by sa prezentoval ako záchranca bruselskej Európy pred extrémistami. O tri roky sa mu to môže hodiť, ako mladý exprezident sa bude obzerať po dôležitom medzinárodnom poste. To však francúzskeho voliča nemusí zaujímať.