Uľjanine tiché nature morte

Ernest Zmeták bol maliar robustného výrazu, jeho dcéra Uľjana Zmetáková na niečo nadväzuje, ale ide si svojou cestou. Píše Vlado Kordoš.

Uľjanu Zmetákovú aj jej otca maliara a zberateľa umenia Ernesta Zmetáka (1919 – 2004) poznám najmä cez ich práce. Bolo to už dávno, keď som zazrel vo výklade Domu umenia obrazy dvoch mladých výtvarníčok. Upútali ma. Uľjanu Zmetákovú a Veroniku Rónaiovú, ktoré boli na VŠVU spolužiačky, spájal pohľad na všedné veci, ktoré ich obklopovali. Stali sa silnými predstaviteľkami nášho hyperrealizmu a to v čase, keď sa sem rútili rôzne výtvarné smery a provokovali propagátorov socialistického realizmu.

Minulý rok som bol v Uľjaninom bratislavskom ateliéri a už tam sa mi otvoril jej svet: maľby, kresby, sošky, vázičky, všelijaké objekty, rastliny, kvety, porcelán, sklo, rôzne bibeloty… Zberateľstvo má zrejme v krvi ako jej otec, rada chodí na burzy a blšie trhy, ale vo výtvarnom prejave je iná.

Ernest Zmeták bol maliar robustného výrazu, ona na niečo nadväzuje, ale ide si svojou cestou. Na stene ateliéru visí obraz: more, pláž a postava. Opýtal som sa jej na to. Namaľovala to ako spomienku na otca, na ich cestu na Sicíliu a pobyt v Cefalù.

V týchto dňoch je možné vidieť Uľjanine zátišia v súkromnej Galérii Statua v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave. Kurátorkou výstavy je galerijná historička umenia Xénia Lettrichová. Na jednotlivých obrazoch sú neraz bizarné stretnutia rôznych predmetov, zdanlivo nesúrodých, ktoré pôsobia paradoxne, humorne, či zádumčivo alebo len dekoratívne.

Je tam viacero obrazov s kaktusmi a naskladanými debničkami, ktoré boli inšpirované mestským záhradníctvom (Záres) počas tvorivého štipendia, ktoré prideľoval SFVU (Slovenský fond výtvarných umení). Sú tu aj silné inšpirácie metafyzickou tvorbou Giorgia Morandiho (1890 – 1964), jeho zátišiami s fľašami a rôznymi inými nádobami. Uľjana ho v katalógu výstavy spomína ako svojho obľúbeného umelca.