Uľjanu Zmetákovú aj jej otca maliara a zberateľa umenia Ernesta Zmetáka (1919 – 2004) poznám najmä cez ich práce. Bolo to už dávno, keď som zazrel vo výklade Domu umenia obrazy dvoch mladých výtvarníčok. Upútali ma. Uľjanu Zmetákovú a Veroniku Rónaiovú, ktoré boli na VŠVU spolužiačky, spájal pohľad na všedné veci, ktoré ich obklopovali. Stali sa silnými predstaviteľkami nášho hyperrealizmu a to v čase, keď sa sem rútili rôzne výtvarné smery a provokovali propagátorov socialistického realizmu.

Minulý rok som bol v Uľjaninom bratislavskom ateliéri a už tam sa mi otvoril jej svet: maľby, kresby, sošky, vázičky, všelijaké objekty, rastliny, kvety, porcelán, sklo, rôzne bibeloty… Zberateľstvo má zrejme v krvi ako jej otec, rada chodí na burzy a blšie trhy, ale vo výtvarnom prejave je iná.

Ernest Zmeták bol maliar robustného výrazu, ona na niečo nadväzuje, ale ide si svojou cestou. Na stene ateliéru visí obraz: more, pláž a postava. Opýtal som sa jej na to. Namaľovala to ako spomienku na otca, na ich cestu na Sicíliu a pobyt v Cefalù.

V týchto dňoch je možné vidieť Uľjanine zátišia v súkromnej Galérii Statua v Pálffyho paláci na Zámockej ulici v Bratislave. Kurátorkou výstavy je galerijná historička umenia Xénia Lettrichová. Na jednotlivých obrazoch sú neraz bizarné stretnutia rôznych predmetov, zdanlivo nesúrodých, ktoré pôsobia paradoxne, humorne, či zádumčivo alebo len dekoratívne.