Čo by urobili vlády krajín NATO? Požiadajú, aby Kremeľ okamžite zastavil ofenzívu? Veď je predsa známe, že ultimáta vyvolávajú v Moskve túžbu urobiť opak. Uvalia na Rusko nové sankcie? Veď aj staré fungujú nedostatočne. Pošlú svojich vojakov, aby zastavili Rusov? Podľa môjho názoru ide o prílišnú fantáziu: táto myšlienka by si nikde nezískala širokú podporu. Alebo sa západní politici budú len prizerať, ako prichádzajú o Ukrajinu a s ňou aj o stovky investovaných miliárd? Ani toto im voliči neodpustia...

Dovoľte teraz, aby som prešiel k svojej provokatívnej úvahe. Existuje totiž riešenie, ktoré by umožnilo Západu zachovať si tvár a niektoré strategické vyhliadky. K tomu je potrebné, aby štáty NATO, ktoré susedia s Ukrajinou, teda Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko prevzali kontrolu nad územím susedných regiónov Ukrajiny a integrovali ich do svojich štátov. Samozrejme – to všetko z čisto humanitárnych účelov, na záchranu civilného ukrajinského obyvateľstva pred hrôzami vojny a ruskej okupácie. 

Hranice krajín, ktoré patria do EÚ a NATO, by sa tak posunuli ďalej na východ a stali by sa spoľahlivou bariérou proti ruskej expanzii. Ani v najdivokejšej fantázii si neviem predstaviť, že Rusko začne vojnu s celou Európou a jej zámorskými spojencami o územia, kde žijú etnické skupiny, ktoré k nemu nie sú príliš priateľské, presnejšie Rusko nenávidia ešte viac ako ktokoľvek iný.

Je veľmi pravdepodobné, že na pravom brehu Dnepra vznikne formálne nezávislý ukrajinský štát, úzko prepojený s Ruskom. Priamy kontakt (spoločná hranica) Ruska a krajín NATO sa však nevytvorí – mať „nárazník“ je výhodné pre obe strany. Zmení sa politická mapa Európy a dosiahne sa určitá rovnováha a nový (pokojne ho nazvime dočasný) poriadok.

Spánok rozumu

Nedávna švajčiarska konferencia o Ukrajine vyvolala mnoho otázok, z ktorých hlavná bola táto: ako sa dá rokovať o mieri bez účasti jednej z bojujúcich strán?

Predmet podobnej diskusie však existuje: čo by robili západne vlády, keby Rusko zvíťazilo? Ako by sa dostali zo zugzwangu, do ktorého sa nahnali pumpujúc Ukrajinu peniazmi a zbraňami a zároveň vštepujúc vo svojich krajinách neobmedzenú rusofóbiu? Ako by ospravedlnili pred svojím ľudom šialené výdavky na cudziu vojnu?

Podľa fantázie, ktorú tu predkladám, to možné je, pretože územné akvizície a vstup miliónov nových spoluobčanov do západného sveta sú hodné kompenzácie vynaložených nákladov. Sú však vlády krajín EÚ, najmä štyri spomenuté východoeurópske štáty, vôbec pripravené ísť touto cestou?

Azda najlepšie sú pripravení Maďari, ktorí dlhodobo a dôsledne pracujú s obyvateľstvom Zakarpatska. V Poľsku je myšlienka návratu východných území stále prítomná, aj keď elity to ešte hlboko v dobe komunizmu oficiálne odmietli. Debaty sú ale iná vec, pamätám si, ako som o tom kedysi diskutoval s Alexandrom Kwasniewskim, keď ešte nebol prezidentom.

V Rumunsku niektorí politici snívajú o rozšírení hraníc svojej krajiny, no zatiaľ nemajú širokú podporu.

Ostáva tak Slovensko, kde táto téma úplne absentuje vo verejnej diskusii. Akoby tu všetci zaspali a nevidia, čo sa môže stať.

To by nám však mohlo spôsobiť vážny problém. Ak naši susedia porastú územne a populačne, ale my nie, pomer síl a vplyvu v strednej Európe, ako aj v celej EÚ, sa zmení v ich prospech. Bude nám ešte ťažšie brániť národné záujmy a dokonca aj suverenitu. Závislosť na medzinárodných inštitúciách sa ešte zvýši a priestor pre samostatnú politiku sa zúži.

Malo by sa teda Slovensko, podobne ako jeho susedia, stať v prípade takéhoto fantazijného scenára agresorom a bodnúť do chrbta bojujúcu Ukrajinu? Takéto hodnotenie by určite zaznelo, hoci v skutočnosti by takáto „agresivita“ bola by pre ukrajinský ľud prospešná a pomohla by mu zachovať ľudský kapitál a národnú identitu, čo je oveľa ľahšie dosiahnuteľné v rámcoch európskej demokracie. Vieme si predstaviť poslať našich vojakov a policajtov, ale aj ďalšie sily, do Užhorodu? Masaryk so Štefánikom sa kedysi takých úvah nezľakli, čo by na to povedal dnes Fico s Pellegrinim?

Ak ste sa už odvážili fantazírovať, a hoci je všetko stále len moja provokácia, poradil by som štátnym činiteľom a ich expertom, aby začali uvažovať o tom, ako sa zachovajú, ak sa situácia na fronte dramaticky zmení. Neskôr sa možno nestihnú zobudiť.

„Spánok rozumu rodí príšery“ (špan. „El sueño de la razón produce monstruos“) – týmto španielskym príslovím Francisco Goya nazval slávny lept zo série Los Caprichos. A vysvetlil to takto: „Keď myseľ spí, fantázia v ospalých snoch rodí príšery, ale v kombinácii s rozumom je fantázia matkou umenia a všetkých jeho úžasných výtvorov.“

Politika je tiež umenie, aspoň tak to opakovane vravel Otto von Bismarck, ktorý o tom vedel viac než ktokoľvek iný. Raz údajne povedal, že je to „umenie prispôsobiť sa okolnostiam a vyťažiť úžitok zo všetkého, aj z toho, čo je nechutné“.

Hoci nie všetci sú presvedčení, že tento citát mu určite patrí, je celkom v duchu jeho ďalších známych a lepšie zdokumentovaných výrokov. Takže súhlasím, že politika, založená na kombinácii rozumu a fantázie, je schopná viesť k „úžasným výtvorom“. K jedným z nich nepochybne patrí aj koniec vojny na Ukrajine.