Navrhli preto Ústavnému súdu, aby preskúmal súlad niektorých ustanovení napadnutého zákona s Ústavou SR, ako aj pozastavenie ich účinnosti. Okrem toho navrhujú súdu obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s predbežnými otázkami, ktoré sformulovali. Z obsahu podania ale skôr cítiť potrebu politických odkazov ako precízne spracované argumenty na podporu ochrany ústavnosti.
Poslanci na tlačovej konferencii kritizovali prijatý zákon, podľa ktorého končí značka RTVS a verejnoprávna televízia bude mať novú skratku STVR, teda Slovenská televízia a rozhlas. Za tento zákon hlasovalo 78 poslancov koalície a následne ho podpísal nový prezident Peter Pellegrini.
Opoziční predstavitelia hovoria o účelovom prebratí verejnoprávnej televízie politickou mocou a snahe urobiť z nej poplatné médium bez kritických otázok voči vláde. Namietajú aj proces prijatia samotného zákona, kde mala byť opozícia umlčiavaná, vylúčenie verejnosti z legislatívneho procesu, ako aj ohrozenie slobody prejavu či rozpor s Európskym aktom o slobode médií.
Poslanci vidia mnohé porušenia Ústavy SR
Navrhovatelia podania pod číslom spisu 1741/2024 zastúpení známym advokátom Petrom Kubinom vnímajú v napadnutom zákone o verejnoprávnej televízii okrem nesúladu s Ústavou SR aj nezlučiteľnosť so Zmluvou o Európskej únii či Chartou základných práv EÚ.
Pomerne prekvapivo vidia v prijatom zákone porušenie hneď prvého článku ústavy, a teda, že spôsobom prijatia tohto zákona došlo k narušeniu Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu. Podľa poslancov je to výsledkom svojvoľného postupu, ktorý hrubým ignorovaním pravidiel legislatívneho procesu dosiahol takto závažné narušenie štátu.
V podaní ďalej tvrdia, že tento zákon porušuje medzinárodné zmluvy, slobodu prejavu a právo na informácie, zavádza cenzúru a bráni občanom zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Zmena verejnoprávnej televízie má podľa podania priniesť narušenie slobody politickej súťaže a prijatím tohto zákona poslanci nevykonávali svoj mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia.
Poslanci navrhujú Ústavnému súdu, aby preskúmal ustanovenia zákona týkajúce sa pôsobnosti rady, voľby generálneho riaditeľa, pôsobnosť etickej komisie, ako aj jej zloženie, ale aj prechodné ustanovenia zákona. Z dôvodu ohrozenia základných práv a slobôd žiadajú pozastavenie účinnosti týchto ustanovení, a to do právoplatného rozhodnutia vo veci.
V prípade procesu prijímania zákona poslanci hovoria o neinformovaní verejnosti tým, že sa neuskutočnilo medzirezortné pripomienkové konanie a nebola zverejnená predbežná informácia o príprave návrhu napadnutého zákona. Tým mala byť podľa navrhovateľov absolútne vynechaná verejnosť z procesu prijímania zákona.
Hlavný problém je vedenie televízie
Výhrady sa týkajú aj pomerne totožnej novoprijatej právnej úpravy, ktorá zrušila pôvodný subjekt RTVS a vytvorila nový, iba s rozšírenými možnosťami dosadenia nominantov vládnej koalície do riadenia verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Týmito zmenami mala vláda zrušiť riadiace funkcie bývalým funkcionárom RTVS, čím došlo k porušeniu práva na prístup k verejným funkciám. Tieto neboli riadne nahradené, ale došlo iba k menovaniu zástupcu štatutárneho orgánu, ktorý je poverený riadením.
Práve výmena vedenia a spôsob kreácie nových orgánov prekáža opozičným poslancom do takej miery, že hovoria o masívnom porušovaní Ústavy SR. Podľa ich vyjadrenia dochádza napadnutým zákonom k zásadnej politizácii procesu voľby a menovania členov orgánov STVR, ktorá je nevyhnutne spojená s vysokým rizikom kontroly a ovplyvňovania obsahu vysielania verejnoprávnej televízie a rozhlasu zo strany vládnucej koalície.
Napadnutý zákon tak podľa ich názoru nespĺňa požiadavky na nezávislosť verejnoprávneho média pred politickými vplyvmi, čo má závažný negatívny vplyv na slobodu prejavu, zákaz cenzúry a prístup k vyváženým pluralitným a objektívnym informáciám podporujúcim kritické myslenie a vytváranie vlastného názoru, čo v konečnom dôsledku vplýva aj presadzovanie princípov demokracie a právneho štátu vrátane slobodnej súťaže politických síl.
Nedostatky musia mať ústavný charakter
Obsiahlo opísané a do razantných výšok vynesené porušenia Ústavy SR ale v praxi nemusia byť také vážne. Rozhodovacia prax Ústavného súdu v prípade pozastavenia účinnosti zákona, ako aj vyhlásenia nesúladu zákona s Ústavou SR je skôr zdržanlivejšia. Súd takýto prístup vo viacerých judikátoch odôvodňuje tým, aby súdna moc svojím rozhodovaním nezasahovala prílišným spôsobom do výkonnej moci.
Ak Ústavný súd zasiahne a pozastaví účinnosť zákona či vysloví jeho nesúlad s Ústavou SR, musí ísť o veľmi závažné pochybenia na strane zákonodarcu, ako aj rozsiahle ohrozenia práv a slobôd dotýkajúce sa veľkej časti spoločnosti.
Výhrady opozície sa môžu na prvý pohľad javiť ako vážne alebo riadne odôvodnené. Ak by sa preložili do ľudskej reči, vadí im zrušenie starej televízie z dôvodu, že sa nastavili iné pravidlá kreovania riadiacich funkcií v novom subjekte. Daná obava vyplýva z toho, že vládna moc tam dosadí svojich ľudí, a tým zvýhodní samú seba z pohľadu využitia verejnoprávneho mediálneho priestoru.
To skutočne môže byť problém, ak tento scenár nastane. Momentálne síce ešte nenastal, ale aj v prípade danej reality treba racionálne pristupovať k tomu, či ide o problém na ústavnej úrovni. A v tak vážnej rovine, že ide rovno o protiústavné konanie zo strany zákonodarcu. Opoziční politici skutočne opisujú niektoré vážne pochybenia pri prijímaní zákona, no zrejme nejde o pochybenia veľkej ústavnej intenzity.
Prehnané dôvody porušenia ústavnosti
Spôsob, akým sa snažia navrhovatelia vykresliť porušovanie Ústavy SR a medzinárodných zmlúv prijatým zákonom, preto možno označiť za prehnaný. Prejudikovať rozhodnutie Ústavného súdu je nepatričné, a aj v prípade novely Trestného zákona súd ukázal, že vie ísť aj proti vlastným judikátom. Možno sa ale opierať o isté ústavné princípy či judikatúru, z ktorej si môže občan odvodiť, ako sa súd nazerá na ohrozenie ústavnosti.
Tvrdiť, že možné politické kreovanie vedenia verejnoprávnej televízie priamo ohrozuje demokratický a právny štát je ďaleko za hranicou racionality. Právny štát či demokracia rozhodne nestojí a nepadá na tom, čo odvysiela jedno médium, či už verejnoprávne alebo súkromné. O ohrození týchto princípov by bolo možné hovoriť, ak by vládna moc chcela zákonom priamo politicky obsadzovať vedenie súdnych či iných nezávislých inštitúcií, ktoré sa priamo podieľajú na rozhodovaní o práve a spravodlivosti.
Vylúčenie verejnosti z procesu prijímania zákona, technické alebo iné nedostatky pri kreácii novej verejnoprávnej televízie sú problém, no nie v takej miere, aby priamo ohrozovali základné piliere právneho štátu, ako sa to snažia tvrdiť poslanci.
Predpoklad navrhovateľov, ktorý je zatiaľ iba v teoretickej rovine, že dôjde k cenzúre, potlačeniu slobody prejavu či ohrozeniu politickej súťaže, nie je postavený na žiadnom racionálnom základe. Ide o obavu do budúcna, a aj to iba veľmi abstraktne formulovanú na základe vyjadrení niektorých politikov.
Politické vyjadrenia a právna realita sú však častokrát od seba veľmi vzdialené, a preto reálne porušovania zákonov by muselo byť preukázané konkrétnymi skutkami. Prípadne by musel byť zákon formulovaný spôsobom, že na základe jeho konkrétnych ustanovení skutočne možno reálne očakávať výrazné porušovanie ústavných práv.
Konanie osôb ešte neznamená problematický zákon
To však nie je prípad obavy, že budúce vedenie verejnoprávnej televízie bude možno konať politicky účelovým spôsobom zavádzania tvrdej cenzúry opozície. To je totiž problém vedenia ako konkrétnych osôb, a nie protiústavne nastaveného zákona. Netreba zabúdať, že aj tieto riadiace osoby sa budú musieť riadiť platnými pravidlami, ktoré zakazujú takéto správanie.
Pomerne úsmevné je aj tvrdenie navrhovateľov, ktorí už dnes vedia, že práve im bude obmedzená sloboda prejavu vo verejnoprávnej televízii, lebo Rada STVR bude politický orgán. Polemika okolo spôsobu a frekvencie pozývania politických hostí do relácií je dlhodobou témou a politici naprieč celým politickým spektrom hovoria o akejsi cenzúre aj dnes.
No žiaden z nich to nenapadol na Ústavnom súde, pretože jednoducho ide o subjektívny dojem alebo odraz politickej relevancie, a nie protiústavné znenie zákona, podľa ktorého doposiaľ verejnoprávna televízia fungovala. Uvedené platí aj o ohrození politickej súťaže, ktorého sa navrhovatelia obávajú. Podľa tejto logiky by potom Ústavný súd mal rozhodnúť o porušovaní práv všetkých politicky neviditeľných subjektov, ktoré nie sú pozývané do verejnoprávnej televízie, a teda je im upierané férové politické súťaženie v podobe absolútne rovnakého mediálneho priestoru.
Argumenty opozičných poslancov o neústavnosti konkrétnych ustanovení zákona majú viac politický ako právny charakter. Vyjadrujú svoje obavy dopredu bez toho, aby vedeli čokoľvek reálne podložiť aspoň trochu objektívnym spôsobom a zároveň to relevantne doložiť právnym podkladom.
Proces prijatia zákona bol za hranicou prípustnosti
V prípade procesu prijímania napadnutého zákona treba dať za pravdu navrhovateľom. Skutočne nie je žiaden dôvod na tak urýchlený proces prijatia tohto zákona, že bolo potrebné vylúčiť na jeho participácii verejnosť či iné orgány. Odôvodnenie vlády, že tak urobili pre mimoriadne okolnosti ako ohrozenie ľudských práv alebo bezpečnosti štátu, je výsmech všetkým pravidlám legislatívneho procesu.
Neexistuje žiadne ohrozenie práv či bezpečnosti, ktoré by podmieňovalo urýchlené prijatie zákona o verejnoprávnej televízii. A už vôbec nie v situácii, ak zákon fakticky len naoko menil štruktúru a spôsob vedenia inštitúcie.
Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 uviedol, že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku.
V inom náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2018 zase Ústavný súd uviedol, že porušenie pravidiel legislatívneho procesu môže samo osebe spôsobiť protiústavnosť prijatého zákona len vtedy, ak ide o závažné a svojvoľné konanie zákonodarcu. Inými slovami, porušenie pravidiel legislatívneho procesu musí nadobudnúť ústavnú intenzitu, teda týmto konaním musí dôjsť k vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov.
Či išlo o závažné porušenie pravidiel v prípade legislatívneho procesu daného zákona, posúdi až súd. Momentálne to vyzerá na mocensky pretlačený zákon bez rešpektovania pravidiel jeho prijímania. Ale aj v tomto prípade treba zdôrazniť, že Ústavný súd pristupuje veľmi zdržanlivo k zásahom do zákonodarnej moci. A preto aj v prípadoch, keď konštatoval porušenie pravidiel legislatívneho procesu alebo nedostatok dôvodov na využitie skráteného legislatívneho konania, nevyslovil ústavný nesúlad zákona.
Poslanci vidia rozpor s právom EÚ
V podanom návrhu poslanci hovoria aj o rozpore prijatého zákona s európskou legislatívou, konkrétne s Európskym aktom o slobode médií. Navrhujú Ústavnému súdu, aby položil Súdnemu dvoru EÚ dve predbežné otázky, a to či môžu byť členovia rady verejnoprávneho média menovaní politikmi a či môže členský štát prijať legislatívu, ktorá by bola v rozpore so záväzným predpisom inštitúcie EÚ.
Na druhú položenú otázku si vie odpoveď domyslieť každý priemerne zmýšľajúci jedinec. V prípade Európskeho aktu o slobode médií sa navrhovatelia snažia povedať, že je v rozpore s Európskym aktom, ak štát si nominuje vedenie verejnoprávneho média politickou voľbou.
Konkrétny článok Európskeho aktu, na ktorý odkazujú navrhovatelia, upravuje záruky nezávislého fungovania poskytovateľov verejnoprávnych médií. Ten je však koncipovaný opäť veľmi všeobecne, pričom hovorí o tom, že štát má zabezpečiť prostredie na to, aby bola dosiahnutá objektivita a nezávislosť týchto médií. Článok nehovorí o žiadnych špecifických postupoch, ako to dosiahnuť, prípadne ani nespomína nemožnosť štátnych nominácií alebo volieb predstaviteľov verejnoprávnych médií.
Štát má garantovať nezávislosť a nestrannosť. To pritom môže urobiť, aj keď do riadenia budú volení ľudia politikmi. Nemusí ísť totiž iba o politicky spriaznené osoby, aj keď tento predpoklad je oveľa silnejší ako výber iba odborne zdatnej a politicky neprepojenej osoby. Takýto zásah do objektivity ale musí byť preukázaný napríklad politickým členstvom zvolenej osoby, a nie iba odvodzovaný na základe predpokladu.
Ak by sa prekvapivo Ústavný súd nielen rozhodol týmto návrhom zaoberať, ale dokonca by si chcel vyjasniť aj navrhované predbežné otázky, musel by sa vysporiadať s problémom samotného ústavného návrhu. A teda, ako a čím vlastne majú politicky dosadení predstavitelia rady obchádzať nezávislosť a nestrannosť verejnoprávneho média. Pretože tvrdenia navrhovateľov o akejsi ohrozenej mediálnej budúcnosti stačiť nebudú. Akt platí od apríla 2024, a preto nie je dostupná ani relevantná judikatúra Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej by bolo možné odvodzovať závery Súdneho dvora EÚ v tomto smere.
Ústavný súd bude, samozrejme, daný návrh posudzovať, ale vzhľadom na pomerne nedostatočnú prítomnosť relevantne spracovaných a konkrétnych ohrození ústavných práv ho odmietne ako zjavne neopodstatnený.
Pri tomto návrhu Ústavný súd nemá lehotu na rozhodnutie, a nemožno preto ani predpokladať termín, kedy sa s touto problematikou vysporiada. Aj v prípade novely Trestného zákona Ústavný súd videl dostatočne sporné zásahy do legislatívy na to, aby pozastavil jej účinnosť a o merite veci rozhodol až mesiace neskôr, hoci to bola celospoločensky veľmi významná vec.
Podávanie návrhov na Ústavný súd sa v prípade nesúhlasu s prijatým zákonom stalo v politike už zvykom.
Poslanci na to, samozrejme, majú právo, ale bolo by aj z hľadiska zahlcovania súdu žiaduce, aby sa na najvyššiu inštanciu ústavnosti obracali iba so skutočne odôvodnenými podnetmi. Na zbieranie politických bodov je vhodná aj iná forma, ako slabo argumentačne podkuté podania, ktoré môže laická verejnosť vnímať ako vážne, ale súdy nad nimi iba mávnu rukou pre ich neodôvodnenosť.