Liberálni propagandisti v prezlečení

Je zaujímavé, že médiá sú plné propagandistov, ale nikto sa k tomu nehlási. Propaganda je slovo, ktoré neznie dobre. Propagandisti preto predstierajú, že sú niečím iným. Robia, že sú reportéri, analytici, investigatívci, komentátori a vo všeobecnosti potom, že sú žurnalisti. V prezlečení za novinárov sa zamiešajú medzi ľudí a propagujú tovar, ktorý býva zastaraný, po záruke, a bez reklamy by bol nepredajný.

Propaganda za svoje pejoratívne vnímanie nevďačí len adjektívam typu "nacistická" propaganda, "komunistická" propaganda. Hľadíme na propagandu cez prsty hlavne kvôli našej skúsenosti so slobodou. Sloboda je nesamozrejmá, omamná, vlastne je to droga. Kto zakúsi atmosféru otvorenej diskusie, v ktorej sa hľadá pravda, tomu už nie je dosť dobré, keď sa mu niečia pravda bez diskusie vnucuje. Propagandisti ohlasujú príchod neslobody: Pravda je nájdená, ďalšiu diskusiu netreba.

Nie je však propaganda ako propaganda, aj pri nej platí, že ak dvaja robia to isté, nie je to to isté. Je rozdiel, či propagandista propaguje niečo, čo ľudia ešte nechcú, alebo niečo, čo už nechcú. Či sa propagandista snaží ľuďom otvoriť oči, alebo či im chce zavrieť ústa. Či má propagandistovo portfólio rastový potenciál, alebo či ide o výpredaj.

Kým propagandista ponúkajúci budúcnosť je na svoj propagandizmus hrdý, chváli sa tým, že šíri osvetu, ponúka lepšie zajtrajšky, propagandista, ktorý dopredáva minulosť, sa za tovar, ktorý stratil pôvodný étos, niekde vo vnútri hanbí. Preto tie prezlečenia, predstieranie nestrannosti, preto tá hra na objektivitu, preto tá obsedantná posadnutosť dezinformáciami, ktoré vidí za každým rohom, preto to postihnutie politickou korektnosťou. Čomu sa kedysi hovorilo "politické PR", má dnes povesť klamlivej reklamy a politický marketing zdegeneroval na čistý hon na čarodejnice.

Náš prezlečený propagandista sa cíti byť povolaný previesť svojho čitateľa, diváka či poslucháča mínovým poľom názorovej plurality. Naučiť ho používať kompas, ktorý vždy ukáže len sever, teraz u nás teda Západ. Tam, kde sa na jednom pieskovisku hrá viacero propagandistov, sledujeme, ako si svoju utajovanú deviáciu inštitucionalizujú. Propaganda sa oblieka za verejnú službu, ponúka sa sťa by učiteľka, vychovávateľka. Ponúka sa tiež ako láskavý dozor, a keď to nepomôže, ako prísny sudca. Propagandisti sú si potom vzájomne príkladom, oporou i publikom v kompaktnej propagandistickej bubline. Platí pre ňu to, čo pre všetky bubliny: Nejde o to, či praskne, ale iba kedy.

Zo všetkých prasknutých propagandistických bublín je rovnaké ponaučenie. Kto sa snaží ohnúť skutočnosť tak, aby zodpovedala jeho predstavám či zištnému záujmu, toho realita nakoniec usvedčí z manipulácie. Propagandisti ponúkajú fiktívne, falošné obrazy, o ktorých tvrdia, že sú maľované podľa skutočnosti. Keď sa podvod prevalí, propagandista sa vyluže z lži a tvári sa pri tom ako blbec, čo je ale len ďalšie rafinované prezlečenie.

Pri propagande neplatí, že v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Propaganda je toxická v akomkoľvek množstve, teda aj v i v malých dávkach, pretože má tendenciu zhubne opanovať verejný priestor, nenechať žiadne miesto pre oponentov. Propagandu nemožno tolerovať. Je treba neustále ju konfrontovať so skutočnosťou. Je užitočné demaskovať propagandistov, usvedčovať ich zo zaujatosti. Je potrebné mať stále na zreteli, že propagandista nerieši, ako pomôcť ľuďom utvoriť si názor. Propagandista rieši to, ako ľuďom vhodnou selekciou informácií a poloprávd vymyť mozog, ako ľudí zrovnať, zoradiť a ovládnuť.

Dnešný liberálny propagandista hlavného prúdu sa mentalitou nelíši od propagandistov, ktorí slúžili autoritatívnym režimom minulosti. Najlepšie to vidieť na vojnovej propagande, ktorá je až smiešna v predstieraní, že je spravodajstvom. Je tu len technický rozdiel v tom, že vďaka novým informačným technológiám propagandistom narástli väčšie svaly. To je však kompenzované tým, že im zmäkol mozog. Dnešný propagandista je povestným cisárom, ktorý sa medzi nami promenáduje v nových neviditeľných šatách. Je to najstupídnejšie mediálne prezlečenie, ktoré počíta s tým, že sa nenájde nikto, kto upozorní, že cisár je nahý.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.