Online zoznamky a ja

Išlo o poslednú kvapku, pretože som s online zoznamovaním chcela skončiť už dávno. Ale človek si hovorí, čo ak náhodou? Ako pri lotérii. Rovnaké sú aj šance, že si na internetových trhoviskách s “láskou” nájdete svojho vyvoleného. 

Skutočnosť je taká, že potom trávite hodiny posúvaním (“swipovaním”) strašne zlých fotiek. Možno to ani hodiny nie sú, ale zdá sa, ako keby boli. Všetci muži na zoznamkách sa totiž zvečňujú buď s ulovenou rybou, s motorovým vozidlom, v zrkadle posilňovne, za volantom auta (prečo?), alebo v zrkadle výťahu. 

Dobre, nie všetci. Niektorí ležia v posteli, dvihnú mobil nad tvár a spravia “cvak”. Toto veľdielo potom, neupravené, nahrajú na svoj profil. Ja tomu rozumiem. Komu sa chce kvôli zoznamke študovať fotografiu? Ale tiež, komu sa chce pozerať na posteľové výtvory? Aj preto by sme sa všetci mali radšej zoznamovať offline. 

Zostaňme ešte pri fotkách, lebo hoci ich nie je veľa, sú aj takí muži, ktorí si do profilov na zoznamke pridajú naozaj pekné zábery. Ako môj známy, ktorého profesionálny fotograf nafotil ako v obleku stojí v parku. Vkusné, naozaj. Škoda len, že išlo o známeho svadobné fotografie. 

Nezainteresovaná osoba by, samozrejme, nevedela, že pán je v čase pobytu na zoznamke prudko ženatý. No v meste, kde sa polovica ľudí navzájom pozná, “vycapiť” svoju ženatú maličkosť na internet chce naozaj odvahu. Aj kvôli podobne odvážnym mi internetové zoznamovanie nechýba.

Bez fotky sa nestretávaj, ale fotke nikdy never

Online zoznamky, chaty a rôzne fóra som s prestávkami používala desaťročia. Keď bol Pokec v kurze, bola som na Pokeci. Ako decko som zažila ešte IRC, neskôr som dlho fungovala na subkultúrnom a toxickom webe kyberia.sk. Z technologického hľadiska išlo o ťažkú prehistóriu. Iba na takom Pokeci polovica ľudí nemala fotky vôbec. A preto, že prakticky neexistovala moderácia, hemžilo sa to tam predátormi. 

Tieto desaťročia mi poskytli bohaté príležitosti poučiť sa z vlastných chýb. Dobrými radami, ktoré nikto nepotrebuje, sa teraz priam prekypujem. “Bez fotky sa nestretávaj, ale aj tak fotke nikdy never”, je jedna z nich. “Netráv veľa času četovaním bez toho, aby si sa s daným človekom stretla”, je rada druhá. 

Hoci ma tieto múdre mottá ochránili od nepríjemných zážitkov a sklamaní, na konci dňa (aj desaťročia) mi aj tak lásku nepriniesli. Dokonca ani rôzne stratégie, ktoré som vyskúšala, nefungovali. A skúsila som všeličo – napríklad mužom aktívne písať, čo, mimochodom, absolútne neodporúčam. 

Ďalšou stratégiou bolo čím skôr sa stretnúť. Tento prístup som nevolila preto, že by som veľmi túžila vidieť cudzích mužov. No, ako som už spomínala, z fotky na online zoznamkách nezistíte takmer nič. Dlhým četovaním sa zasa zbytočne citovo zainteresujete, pričom offline vám chémia často fungovať nebude. 

Safari mimo bubliny

Práve stratégia “rýchlo sa stretnúť” mi umožnila zažiť ľudí z rôznych svetov, s ktorými by som sa normálne neporozprávala. Opäť, bez irónie, zoznámila som sa s príjemnými mužmi z viacerých netušených “bublín”. 

Občas išlo o kruhy pomerne bizarné, no čo by som to bola za novinárku, keby som nevedela oceniť dobrú absurditu? Najmä keď jej nositeľ je príjemný spoločník.

Ako ten chlapík, ktorý mi na bratislavskej hrádzi pri nealku porozprával o teórii, že Československo nikdy nezaniklo. Podobne “veriacich” ako on je viacero, majú skupiny na sociálnych sieťach a tam o svojich teóriách diskutujú. Prečo nie? Niekto verí, že ľudia môžu meniť pohlavie, niekto, že Československo stále existuje. Blbosť ako blbosť. 

Láska z toho nebola, a to ani v prípade ďalšieho zoznamkového adepta. Tento pracoval v IT a žil ďalej od Bratislavy v dome na lazoch. Podstatnejšie ale je, že sa identifikoval ako buddhista, a preto veril v neobmedzenú slobodu. Bol proti hraniciam či ohraničeniam akéhokoľvek druhu, a to vrátane ohrád. 

Keby s touto vierou fungoval v čisto teoretickej rovine, nič hrozné by sa nestalo. No buddhistický ítečkar sa rozhodol, že na tých svojich lazoch bude domajším hospodárom. A tak som sa od svojho nápadníka dozvedela, že “choval ovce”. 

“Prečo ‚choval‘?“ spýtala som sa. “No, odišli,” prezradil mi vážne. “Do lesa,” dodal smutne. Už ich nikdy nenašiel. Ani chovať koňa na voľno nebolo ideálnym riešením. “Kôň mi chodil do kostola,” povedal, ľudia sa vraj sťažovali. A tak ho predal. 

Jediné zvery, ktoré s nedostatkom ohrady a prístrešku podľa neho nemali problém, boli sliepky. Keďže kurník nemali, spali podľa buddhistického ítečkára na strome. A potom si ítečkár zaumienil, že zabije prasa. Prečo? Chcel vedieť, aké to je. “Aké to bolo?” spýtala som sa. Nepáčilo sa mu to. 

Prirodzene premostím: ak si chcete online zoznamky vyskúšať, do toho! Ale páčiť sa vám to nebude.