Opozícia v konečnom dôsledku hrala len o to, aby si udržala v rukách zbrane trestného práva. Tie boli nastavené na boj proti Smeru. A malo to tak ostať aj po voľbách. Bojovalo sa o čurillovcov – Matovičových chlapcov – v NAKA. Bojovalo sa o udržanie Lipšicovej špeciálnej prokuratúry, ktorá vyhlásila vojnu ľuďom z pozadia Smeru, Hlasu a SNS.
Fico to nakoniec preťal hrubou politickou silou. Ukázalo sa, že legálnou. Ústavný súd potvrdil, a celkom pochopiteľne, že nastavenie prokuratúry a trestnej politiky štátu má byť pod kontrolou parlamentu. Hru Hamranových a Lipšicových ľudí na svätú inkvizíciu – a na nedotknuteľných – ukončila ich volebná porážka.
Formálne by bolo všetko v poriadku. O politike vlády sa rozhoduje vo voľbách.
Problém je však s obsadením. Zmeny nepretláčal len Fico ako víťaz volieb. Okrem volebnej zápletky tu bola aj iná – čisto trestnoprávna.
Hlavnými postavami, ktoré sa postarali o rozhodnutie zrušiť špeciálnu prokuratúru a ohnúť trestné kódexy, boli Lindtner a Para. Dvaja advokáti, ktorí pracovali a pracujú pre celý rad trestne stíhaných oligarchov a obchodníkov z pozadia Smeru, Hlasu a SNS.
Po voľbách 2023 už Lindtner s Parom neboli len advokátmi obvinených. Ani „vybavovačmi“ s kontaktmi na prokurátorov a sudcov. Stali sa z nich programátori, ktorí mali moc prepísať pravidlá hry. Presne podľa potrieb svojej trestne stíhanej klientely…
A to môžeme celkom pokojne vyhlásiť za nehoráznosť. Je predsa neprijateľné, aby advokáti stíhaných osôb počas trestného konania účelovo zmenili zákony, premlčacie lehoty, trestné sadzby… A aby ako bonus rozpustili úrad, ktorý stíha ich klientov.
Navyše, stíhaní nie sú len ich klienti. Stíhaní sú aj Lindtner s Parom.
Asi nezaškodí pripomenúť, že Fico nemal vo volebnom programe ani len úvahy o zrušení špeciálnej prokuratúry. V rozhovore pre Štandard začiatkom volebného roka 2023 povedal, že mu pôjde iba o odchod Lipšica. Výmenu vedenia. Pokiaľ ide o stíhaných oligarchov a úradníkov z éry Smeru, tí sa vraj v trestnom konaní očistia sami. Lebo je politicky vykonštruované a postavené na vode.
Nakoniec Lindtner s Parom ako „elitní právni poradcovia“ presvedčili premiéra, že treba urobiť oveľa viac. Čo navrhli, to vláda s parlamentom vykonali.
Následky: skrátené trestné sadzby by mohli pomôcť Tiborovi Gašparovi a bödörovcom, Jozefovi Brhelovi či Martinovi Kvietikovi. Skrátené premlčacie lehoty zas vyradia z hry celý rad starších majetkových a justičných káuz.
Jednoducho: Fico s Parom a Lindtnerom to prevalcovali. Zašli pri tom na hranu. A vyhrali.
Treba však priznať, že z potupnej porážky opozície nemôžeme viniť ani ústavný súd a, nakoniec, ani Fica. Urobil to, čo mohol. A urobil to na obranu svojich ľudí, ku ktorým sa hlásil aj pred voľbami.
Hlavný diel zodpovednosti za prehratú bitku nesú tí, ktorí naplno využívali trestné právo ako zbraň v politickom boji: Matovič, Hamran, Lipšic… Najskôr s panickým strachom utekali pred jarným termínom predčasných volieb – hoci práve to ich mohlo zachrániť, Ficov Smer mal vtedy 15 percent. Potom, po sérii policajných razií v akcii Rozuzlenie v lete 2023, rozohrali vabank. Bol namierený na volebnú porážku Smeru. NAKA so špeciálnou prokuratúrou natvrdo vstúpili do volebnej kampane.
A zhoreli v nej.
2. Nový dres RTVS
Príbehom s podobnými kulisami sú zmeny v RTVS. Formálne skončila a vznikla STVR. Reálne sa stalo len to, že má len nové vedenie. O nič iné nešlo. Vláda chce zmeny v televízii, ktorá bola nastavená tvrdo protivládne.
Od čias premiérky Radičovej vieme, že takéto politické akcie sú legálne. Tzv. pravicová vláda potrebovala po voľbách 2010 vymeniť vedenie rozhlasu a televízie. Tak ich „zreorganizovala“, podelila posty vo vedení podľa koaličných dohôd a ohlásila novú éru telerozhlasu.
Ešte tvrdšie po voľbách postupovala progresívna poľská vláda proti konzervatívne nastavenej televízii. Bol to masaker. Zmeny neboli legálne, vládna moc nedokázala zmeniť zákon. Presadila len právne bezzubé vyhlásenie parlamentu o „očiste televízie“. Ostatné vyriešila policajná sila. Vyplo sa živé vysielanie. Televíziu obsadilo s asistenciou polície nové vedenie. Konzervatívnu redakciu zlikvidovali a do služby povolali progresívnych aktivistov. Ako káže móda.
V porovnaní s poľským mediálnym prevratom bol postup okolo slovenskej RTVS nudný. Zmena zákona, reorganizácia rady, nové dočasné vedenie…
Nie, problém nie je v tom, že s novou vládou prichádza nové vedenie verejnoprávnych médií. Problém je skôr v tom, že šéfa novej STVR má podľa politických dohôd nominovať Dankova SNS. A predstavy Danka o fungovaní televízie sú dosť divoké. „Bez môjho súhlasu by ste nemali reláciu v RTVS“, povedal Danko poslancovi KDH Hajkovi, ktorý v roku 2019 moderoval reláciu O 5 minút 12.
Dankovi treba odkázať, že presne takto to fungovať nesmie. Šéf televízie a šéfredaktor spravodajstva musia byť svojprávni ľudia. Ak budú robiť „rozhodnutia“ s uchom na telefóne, prinesie to príšerné výsledky.
V tomto kontexte by sa žiadalo, aby sme sa redaktorov televízie zastali. Lenže – nejde to. Viacerí z nich si totiž pomýlili nezávislosť s progresívnym aktivizmom.
A to sú pojmy, ktoré sa vylučujú.
RTVS nerobila verejnoprávnu službu s kritickým spravodajstvom, kde by k sporným témam zazneli informácie z dvoch strán. Zásady a novinárske kódexy išli nabok. Výstupy boli jednostranné. Aj v období pandémie, aj počas vojny na Ukrajine robila RTVS jednofarebnú propagandu.
Vedenie dokonca vypracovalo čierne zoznamy, na ktorých končili neprijateľní bezpečnostní analytici. Pritom sa previnili len tým, že nemali čiernobiele videnie konfliktu na Ukrajine.
RTVS sa roky snažila napodobňovať iné aktivistické médiá. Bez ohľadu na to, kto ju riadil a za akej vlády, vždy bola nastavená progresívne. Pritom to nie je len problém Slovenska.
Choré mediálne predsudky sú dnes typické pre viaceré krajiny. Ako povedal spisovateľ Nassim Nicholas Taleb, „novinár je človek, ktorý verne imituje mienku iných novinárov – aby ostal v bezpečí“. Výsledkom je kampaňová žurnalistika a mediálna spartakiáda, kde takmer všetci novinári pri zlomových témach odriekajú zhruba to isté.
A najvášnivejší sú vtedy, keď sa mýlia – ako pri kampaniach za povinné očkovanie proti covidu. Alebo pri bojových heslách o tom, ako zbrojenie a odmietanie rokovaní s Rusom povedie k veľkému víťazstvu Ukrajiny.
Samozrejme, zásahy vlády do štátnych médií nemôžu priniesť ich ozdravenie – teda prechod od kampaňového spravodajstva a publicistiky ku kritickej a otvorenej.
Jadro problému je v tom, že nechať to po starom by bolo zrejme ešte horšie. Mediálna samoregulácia dopadla vo väčšine prípadov žalostne.
Navyše, okrem mediálneho rozmeru v tomto prípade vystupuje aj ten banálnejší, politický: úlohou štátnej televízie nie je bojovať proti vláde a väčšine spoločnosti. A len preto, že to od nej očakávajú iné médiá.
3. Orbán v Kyjeve
V utorok sa stalo niečo, čo sme roky nevideli. Maďarský premiér Orbán sa stretol s ukrajinským prezidentom Zelenským. Hoci od začiatku vojny sa obaja návštevám (hoci len pracovným) skôr vyhýbali.
Orbánovi zrejme pomohlo, že Maďarsko prevzalo predsedníctvo v Rade EÚ. Na Ukrajinu prišiel vybaviť dve veci. Prvou je posilnenie práv pre maďarskú menšinu. Druhou bol pokus presvedčiť Zelenského, aby začal uvažovať o rýchlom prímerí. Čo by potom mohlo viesť k mierovým rokovaniam s Ruskom.
Maďarský premiér pomenoval to, o čom ostatní európski lídri (žiaľ) nehovoria. Povedal, že ukončenie vojny je v bytostnom záujme Európy.
To sedí.
Orbán však pri rečiach o prímerí rýchlo narazil. Zelenskyj to otočil a vyzval Orbána, aby sa pripojil k mierovému plánu Ukrajiny. To je vraj ten, ktorý Ukrajina presadzovala na mierovej konferencii vo Švajčiarsku.
Čiže ten, kde sa odprezentovali požiadavky Ukrajiny bez účasti ruskej strany.
Závery stretnutia Orbán – Zelenskyj napriek rozporom v pozíciách priniesli dve dobré správy.
Prvým posunom k lepšiemu je zmena ukrajinského prístupu. V roku 2024 už Zelenskyj neopakuje staré poučky o tom, ako sa musí ukrajinský konflikt vyriešiť silou. Pripúšťa rokovania o „spravodlivom mieri“.
To je krok dopredu. Donedávna aj Zelenskyj, aj jeho západní spojenci vylučovali rokovania s Ruskom. Ako jediný scenár pripúšťali len pokračovanie zbrojenia a vojny, ktorá má viesť k porážke Rusov.
Tento scenár sa rozbil o realitu. Pomerne tvrdú. Čím dlhšie Ukrajina bojuje, tým je menšia.
Druhou dobrou správou je zhoda Orbána a Zelenského, že Maďarsko by mohlo zohrať dôležitú úlohu pri organizovaní ďalšej mierovej konferencie. Aj to je mierny posun správnym smerom. Orbán sa netajil tým, že akékoľvek mierové konferencie bez účasti Ruska považuje za absurdné. Maďarsko, ktoré dokáže komunikovať aj s Ukrajinou, aj s Ruskom, aj so západnými partnermi, by mohlo vystupovať ako užitočný sprostredkovateľ rokovaní.
Orbánovu pozíciu by mohlo posilniť aj očakávané víťazstvo Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách.
Trumpove predstavy o novom bezpečnostnom modeli pre Európu sú dosť rázne. Portál Politico citoval Trumpových poradcov, ktorí chcú s miernymi úpravami presadiť Trumpov program z roku 2016 (ktorý mu neprešiel).
Trumpov tím chce zásadným spôsobom zreformovať NATO. Američania si v Európe podržia len strategické (jadrové) letecké základne. Pozemné sily stiahnu a nahradiť ich majú posilnené armády európskych krajín. Inými slovami: Trumpovi ľudia chcú mať na európskom území len americký jadrový arzenál. Nákladné udržiavanie desiatok tisíc amerických vojakov v Európe chcú ukončiť.
Pokiaľ ide o ukrajinský konflikt, Trumpov tím chce Ukrajinu aj Rusko dotlačiť k mierovej dohode, ktorá bude postavená na realistickom základe.
Následne, po uvoľnení rúk v Európe, sa majú Spojené štáty zamerať na strategickú konfrontáciu s Čínou, z ktorej rastie nový globálny hegemón.
Trumpove plány nevyzerajú zle. Problém je len v tom, že ich treba vydeliť číslom 100. Americký mocenský establišment je tuhý. Pokusy o jeho reformu vždy stroskotali. O tom viac v bode štyri.
4. Pozor na voskové figuríny
Američania pred týždňom zažili malý šok. Americký prezident Biden mal v debate s Trumpom nehodu. Ukázalo sa, že je za hranou pracovnej svojprávnosti. Bol nesústredený, dezorientovaný, unavený, nezrozumiteľný. Jedným slovom, stratený.
Priamo v jeho tábore, v radoch demokratov a liberálnych médií, to spustilo alarm. Silnejú hlasy, aby bol okamžite vymenený.
S tým sa dá len súhlasiť. Aj keď hlavné dôvody sú iné ako volebné.
Tu už nejde o Bidena alebo o úspech demokratov. Problém je oveľa hlbší. Ľudia ako Biden zjavne nedokážu fungovať v úlohe prezidenta. Biden je niečo ako vosková figurína. Plagát vo formáte 3D osadený v Bielom dome. Existuje. No nedokáže suverénne konať.
A to môže byť pre udržanie elementárneho poriadku a demokracie nebezpečné.
O americkej politike (a nakoniec o politike každej veľmoci) platí, že je volebne odolná. Je takmer jedno, kto vyhrá voľby. Náhla zmena kurzu nehrozí. Americkú politiku pevne ovláda oligarchia a establišment. Hlavne tajné a bezpečnostné služby, Pentagón, State Department (zahraničná služba) a mocenská mašinéria vo Washingtone.
V alternatívnom prostredí sa tomu hovorí deep state. My tomu budeme hovoriť establišment.
Jeho fungovanie veľmi presvedčivo opísal exprezident Barack Obama. Posťažoval sa na tzv. Washington playbook. Na zabehané schémy, ktorými sa riadia elity, establišment a štátna moc.
Obama tvrdí, že washingtonský establišment je aktívny hlavne v zahraničnej a vojenskej politike, má prudké sklony riešiť konflikty silou – a nedokážu ho účinne krotiť ani priamo volení prezidenti.
Obama spomína, že v roku 2013, po incidente s chemickými zbraňami v sýrskom konflikte, ho bezpečnostné služby tlačili do vojny. Musel vraj vynaložiť extrémne politické úsilie, aby horúce silové návrhy schladil a aby odvrátil väčšiu vojnu. Nakoniec uspel. No zápas s vojenskou mašinériou ho stál, ako tvrdí, veľa síl.
Týmto sa dostávame k hlavnej úlohe prezidenta Spojených štátov. Nie, ani zvolený prezident nemá na to, aby otáčal základné mocenské nastavenie. Otáčať kolos ako Spojené štáty je nemožné. Prezident môže konať len v rámci systému bŕzd a protiváh. Môže politicky blokovať príliš extrémne tlaky bezpečnostných síl, ktoré by mohli viesť k veľkým vojnám. A veľkým stratám amerických životov…
V čase hybridnej vojny je mimoriadne dôležité, aby boli bezpečnostné sily veľmocí pod pevnou politickou (civilnou) kontrolou. To je to, čo môže a má robiť americký prezident – má brzdiť, ak začína byť rýchlosť nebezpečná.
Samozrejme, platí to len za predpokladu, že v Bielom dome sedí energický, politicky aktívny prezident. Nie bezmocná bábka v starostlivosti zdravotných sestier.
V čase bezpečnostných kríz a jadrových manévrov treba vrátiť späť do hry amerického prezidenta – lídra s politickou zodpovednosťou.
A s vybitými chatbotmi ako Biden to nepôjde.
