Ešteže máme pána Donalda! Vďaka za jasný postoj. Veď existuje jediná metóda, ako bojovať so zlom. Vyničiť ho do poslednej štipky. Neslobodno rezignovať na okamžité oddelenie pšenice a kúkoľa. Kúkoľ potom, samozrejme, hneď do ohňa. Hneď! Nečakať na koniec čias!

Preto s nepriateľom nemožno nikdy vyjednávať.

Mierové samity, samozrejme, treba. Ale bez Ruska. Najlepšie aj bez jeho čínskeho spojenca s miliardou obyvateľov. To, že sme ich nahnali do spojenectva, je najväčším úspechom zahraničnej politiky našej civilizácie. Máme Rusko i Čínu na rane naraz.

Prečo nemožno s Ruskom vyjednávať? Pretože je agresor. Frfloši spomínajú, že my sme boli agresorom tiež, keď sme vpálili do Iraku. Ako môžu spomínať vec, ktorá bola tak dávno?! Čo bolo dávno, ako keby nebolo vôbec.

Vraj na fronte to na víťazstvo nevyzerá. Ale prečo je to tak? Lebo stále robíme tú istú chybu. Neuvedomujeme si, že keď použijeme silu, a výsledky sa nedostavia, tak máme použiť ešte väčšiu silu? V Afganistane sme sa unavili už po dvadsiatich rokoch. Vari nebolo peňazí, aby sme bojovali štyridsať rokov? Samozrejme, že bolo. Ale my nie… Už dávno sme mohli pod Macronovým velením bojovať na Ukrajine (možno aj zomierať, ale veď nebuďme hneď pesimisti…). Kedy sa poučíme?

Rokovať je vylúčené i preto, lebo nepriateľa nesmieme spoznať. Sun Tzu nás vo svojom paškvile Umenie vojny presviedča o opaku. Neverme ľstivému Číňanovi. Spoznať nepriateľa je nebezpečné. Ešte by sme mohli zistiť, že nejaké zrnko pravdy predsa len má. Nesmieme si dovoliť demoralizáciu!

A keď niekto poznamená, že rokovať by nezaškodilo, treba na neho nakydať. Najlepšie začať rovno s pápežom, ostatní sa zľaknú.

Veľmi dôležité sú znamienka rovnosti. Rokovať rovná sa kapitulovať. Je to síce blbosť, ale stokrát opakovaná blbosť…, veď to poznáte.

Dve svetové vojny sme prežili a do tretice všetko dobré, nie?

Čítam po sebe tieto slová a niečo mi nesedí. Mal to byť parodický text. Ale v paródii predsa treba poriadne preháňať. Ale v tomto texte veľa preháňania nie je.

My takto premýšľame naozaj.