Hoci sa to môže na prvé počutie zdať ako triviálna banalita, otázka dostupnosti hnojív môže nabrať až strategický význam. Úzko sa totiž dotýka potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti.

Hnojivá sa prvýkrát stali v médiách veľkou témou krátko po spustení invázie na Ukrajinu. Ich ceny vtedy prudko vzrástli najmä v dôsledku snáh európskych štátov odstrihnúť sa od dovozu zemného plynu z Ruska. Ten je základnou surovinou potrebnou pri výrobe dusíkatých hnojív ako sú amoniak či močovina.

Zdraženie plynu na starom kontinente zároveň znamenalo, že mnoho miestnych výrobcov bolo v tom čase nútených pozastaviť alebo ukončiť prevádzku. V jednom momente na vrchole energetickej krízy bolo odstavených alebo nečinných až 70 percent výrobných kapacít čpavku [vodný roztok amoniaku, pozn. red.] v Únii, cituje Bloomberg vyjadrenie lobistickej skupiny Fertilizers Europe.

A hoci sa ceny vstupnej komodity po dvoch rokoch postupne znížili a výroba v Európe sa zvýšila, miestny priemysel hnojív aj dnes zápasí s problémami. Ruská nákladová výhoda je totiž stále značná, čo sa následne odráža na tom, že Európa ich z Ruska dováža v posledných mesiacoch čoraz viac.

U mnohých tento trend vyvoláva obavy z toho, že starý kontinent zaplavia lacné ruské hnojivá. A že sa od nich stane závislým.

Nakladanie hnojív pred siatím slnečnice na poliach poľnohospodárskej spoločnosti v Rostovskej oblasti v Rusku. Foto: Profimedia.sk

Zaniknú výrobcovia hnojív v Európe?

„Práve teraz nás zaplavujú hnojivá z Ruska, ktoré sú výrazne lacnejšie ako naše hnojivá, a to z jednoduchého dôvodu, že v porovnaní s nami, európskymi výrobcami, majú zemný plyn ‚za babku‘,“ citujú britské noviny Financial Times Petra Cingra, výkonného riaditeľa spoločnosti SKW Stickstoffwerke Piesteritz, najväčšieho nemeckého výrobcu čpavku.

Dodal, že „ak politici nebudú konať“, výrobné kapacity Európy „zmiznú“.

Nadviazal tak na slová šéfa konkurenčnej spoločnosti Yara. „Hnojivo je nový plyn,“ skonštatoval Svein Tore Holsether. „Je paradoxné, že cieľom je znížiť závislosť Európy od Ruska, a následne teraz ako námesační prenechávame kľúčový sektor potravín a hnojív Rusku,“ dodal.

Dovoz hnojív z Ruska narastá

Rusko si dlhé roky drží pozíciu jedného z najväčších svetových výrobcov a vývozcov hnojív. A Európska únia od neho dlhodobo nakupuje významné objemy.

V roku 2022 sa však dovezené množstvo hnojív medziročne radikálne znížilo. A to napriek tomu, že hodnota dovozu bola v eurovom vyjadrení podľa údajov Eurostatu zhruba o polovicu vyššia, čo mali na svedomí uletené ceny.

To, ako neskôr spľasli, bolo vidieť na štatistike z roku 2023, keď bol dovezený objem podobný ako v roku 2022, no v eurovom vyjadrení sa import takmer dvojnásobne znížil.

Klesajúci trend dovezeného množstva hnojív sa však, zdá sa, postupne zvrátil. Množstvo ruských hnojív v prvých mesiacoch tohto roka pomerne výrazne rastie.

V prvom kvartáli tohto roka doviezla EÚ z Ruska zhruba dvojnásobne väčšie množstvo hnojív než pred rokom.

Čo sa týka močoviny, Financial Times na základe Eurostatu informujú, že v prvej polovici roku 2023 jej EÚ doviezla z Ruska dvakrát viac ako rok predtým. A hoci jej v prvej polovici tohto roka prišlo o niečo menej, stále ide podľa novín o historické čísla. Zhruba tretina močoviny dovezenej do Európy pochádza z Ruska.

Podkopávanie nôh európskym výrobcom

Pomerne rýchlo rastúci objem dovozu hnojív podľa lobistickej skupiny Fertilizers Europe podkopáva úsilie tunajších výrobcov o reštart a opätovné spustenie kapacít.

„Z hľadiska európskej potravinovej bezpečnosti je to hrozné. Európa nereaguje na túto novú závislosť, ktorú vidíme, že sa vytvára,“ skonštatoval generálny riaditeľ Fertilizers Europe Antoine Hoxha, podľa ktorého by Rusko mohlo využiť svoju zvýšenú dominanciu na trhu s hnojivami na politický vplyv.

„Keď vyrábate produkt, ktorý je taký dôležitý pre výrobu potravín, je to silný nástroj,“ dodal Hoxha. Domnieva sa, že uvalenie ciel by mohlo byť jedným z možných spôsobov ochrany miestneho priemyslu, pričom by oproti sankciám išlo o jednoduchšie riešenie.

„Je to veľmi nebezpečná situácia pre európsky priemysel“ a predstavuje dlhodobé riziko pre poľnohospodárov na kontinente, podotkol.

Dovoz sa len vracia k predvojnovým množstvám

Napriek tomu, že dovoz hnojív z Ruska v ostatných mesiacoch veselo rastie, pri pohľade na staršie údaje nejde o výnimočne vysoké čísla. Dovezený objem hnojív sa len dostal späť na úroveň spred vojny.

Napríklad v prvých troch mesiacoch rokov 2018 až 2022 sa doviezlo podstatne viac hnojív z Ruska než v rovnakom období tohto roka.

Rusko sa tiež v prvom kvartáli roku 2022 podieľalo na celkovom dovoze hnojív do EÚ 37 percentami, zatiaľ čo vlani to bolo len 14 percent a v prvých troch mesiacoch tohto roka 26 percent. V tomto svetle sa zdajú obavy miestnych producentov, mierne povedané, nafúknuté.

To, že je situácia vážna však naznačujú niektoré ďalšie faktory. Keďže väčšinu nákladov tunajších výrobcov tvorí zemný plyn, podniky sa pozerajú po výhodnejších lokalitách pre svoje prevádzky.

Svetoví hráči chemického priemyslu bočia od európskeho trhu. BASF, najväčšia chemická skupina na svete, v posledných rokoch zmenšuje svoje prevádzky v Európe vrátane hnojív a namiesto toho vo veľkom investuje mimo kontinentu, v USA či Číne, kde sú náklady nižšie.

„Skôr či neskôr budú nasledovať všetci, pravdepodobne aj my,“ skonštatoval Petr Cingr.

Oplatí sa zachraňovať európskych producentov?

Tak ako sankcie a odstrihávanie sa od ruského plynu priniesli prudký nárast jeho ceny, ktorá sa z dlhodobého hľadiska podľa predstaviteľov odvetvia už nedostane na predvojnovú úroveň, aj opatrenia voči ruským hnojivám by mohli priniesť podobný scenár.

Zdá sa, že sa tu bije otázka strategickej zabezpečenosti a sebestačnosti a na druhej strane voľného trhu, ktorý z dlhodobého hľadiska prináša tvrdší konkurenčný boj, snahu o inovácie, nižšie ceny a vyššiu kvalitu.

Tim Benton, expert na potravinovú bezpečnosť z Chatham House, na jednej strane upozornil, že európske poľnohospodárstvo by mohlo čeliť škodám, ak by sa kontinent stal závislým ne dovoze z Ruska. Európa podľa neho možno bude musieť upustiť od zamerania sa na efektívnosť trhu v prospech „bezpečnosti našich dodávok“.

Na druhej strane to však podľa neho vyvoláva otázky: „Aké je riziko pre našu potravinovú bezpečnosť? A mali by sme preto platiť za riziko tým, že budeme podporovať miestny priemysel, aby (prežil) obdobia, keď nebude globálne konkurencieschopný?“