Európa stráca schopnosť konkurovať. Zelené ciele si vyžadujú oveľa viac elektrickej energie

Pre európsky priemysel znamená nútená dekarbonizácia okrem zvýšenia nákladov na energie a (v mnohých prípadoch) nutnosti kupovať emisné povolenky aj to, že bude potrebovať elektrickej energie podstatne viac než doteraz. Ambiciózne ciele EÚ a odmietanie fosílnych palív či presadzovanie elektromobility v najbližších rokoch spôsobia, že spotreba elektriny sa bude v blízkej budúcnosti prudko zvyšovať.

Prezident Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) a viceprezident U. S. Steel Košice Miroslav Kiraľvarga na nedávnej (5. júna) medzinárodnej konferencii o konkurencieschopnosti Európy upozornil, že oceliarsky priemysel bude potrebovať viac ako dvojnásobok súčasnej spotreby elektrickej energie.

Európske združenie výrobcov ocele podľa neho eviduje desiatky projektov, ktorých cieľom je do roku 2030 znížiť emisie skleníkových plynov o jednu tretinu. „Na to je potrebných vyše 80 miliárd eur. Potrebujeme zvýšiť spotrebu elektrickej energie zo 75 terawatthodín ročne na 165 terawatthodín ročne do roku 2030. Na to potrebujeme zelené zdroje energie,“ priblížil Kiraľvarga.

Priemyselníci v súvislosti s dekarbonizáciou zdôrazňujú práve to, že problémom nie sú len samotné ambiciózne ciele a potreba kvanta financií, ale najmä časový rámec, v ktorom sa má transformácia európskej energetiky odohrať.

„Nevravíme, že je dekarbonizácia zlá, ale potrebujeme na to nielen finančné zdroje, ale najmä čas,“ skonštatoval Kiraľvarga.

Vojna a odklon od lacného plynu

Fáza prechodu sa ešte viac skomplikovala po tom, čo so sebou ruská invázia na Ukrajinu priniesla európsku potrebu nezávislosti na ruských energiách. Hlavne plyne, z ktorého sa na starom kontinente stále vyrába aj nemalé množstvo elektrickej energie. Jej cenovku určuje najdrahší zdroj, z ktorého sa vyrába, čo je dlhodobo práve plyn. Elektrina preto súbežne s ním prudko zdražela.

Zatiaľ čo sa ceny energií v USA dostali na úroveň spred dvoch-troch rokov (ceny plynu sú tam navyše násobne nižšie, čo platilo pred i počas energetickej krízy), v Európe sa podľa expertov v dohľadnej budúcnosti na predvojnovú úroveň nevrátia. Veľa plynu sa dováža loďami v skvapalnenej podobe (či už z USA alebo v menšej miere z iných štátov), čo je podstatne drahšie než transport plynu prostredníctvom potrubí.

Plyn zároveň znevýhodňuje fakt, že sa v rámci EÚ neberie ako nízkoemisný zdroj energie, čo znamená, že výroba elektriny z plynu sa kvôli nutnosti kupovania emisných povoleniek predražuje.

„Treba sa pripraviť na to, že doba lacných energií sa pominula,“ podotkol na konferencii šéf Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Jozef Holjenčík.

Z kaluže do blata. Alebo opačne

V súvislosti so zabezpečením energetickej stability Európy pripomeňme, že vo viacerých oblastiach týkajúcich sa obnoviteľných zdrojov elektrickej energie či elektromobility nesmeruje starý kontinent k vytúženej nezávislosti na dodávateľoch komponentov a surovín.

Z područia Ruska sa dostáva smerom k závislosti od Číny, ktorá drží ruky nad zásobami mnohých surovín potrebných pre výrobu zdrojov produkujúcich bezemisnú energiu. Čo sa týka ložísk i samotnej ťažby lítia, kobaltu, niklu, medi, ale aj takzvaných vzácnych zemín, Peking na svetovom trhu kontroluje obrovské podiely. Obrovský náskok má v spracovateľskom priemysle.

Na tento faktor upozorňuje aj prezident Spolkového zväzu nemeckého priemyslu Siegfried Russwurm. Ten na nedávnej konferencii v Bratislave povedal, že štúdia, ktorú v rámci zväzu vypracovali, „identifikovala 39 kritických materiálov, pri ktorých sme závislí od Číny“. Tá podľa neho nie je len európskym partnerom, ale aj konkurentom a systematickým rivalom.

Siegfried Russwurm a nemecký minister hospodárstva Robert Habeck. Foto: Profimedia.sk

Štátny tajomník slovenského ministerstva hospodárstva Kamil Šaško na margo toho skonštatoval, že nemá zmysel zbaviť sa závislosti na jednom dodávateľovi v určitom sektore, ak sa „staneme závislými od niekoho iného“.

Každý kope sám za seba

Zatiaľ čo v Európe išli ceny kvôli dekarbonizačnému úsiliu i stopke pre ruský plyn podstatne viac nahor, Spojených štátov a Číny sa šok dotkol omnoho menej. Zámorská veľmoc má vlastné gigantické zásoby oboch komodít. Číne zase pomohli európske sankcie k tomu, aby si za ropu a plyn mohla vyjednať výhodné ceny v Rusku, odkiaľ dováža značné objemy.

A hoci sú Spojené štáty európskym partnerom a vo vojenskej či energetickej oblasti (napríklad dodávajú kvantá kubíkov skvapalneného plynu) držia starý kontinent nad vodou, nerobia to z čistej náklonnosti. Kroky Bidenovej administratívy ako stopka schvaľovania nových LNG projektov či protekcionistická politika voči Číne (ktorá vytvára tlak na Európu) už istý čas ukazujú, že zámorská veľmoc bude vždy na prvom mieste.

Predseda predstavenstva Volkswagen Slovakia Wolfram Kirchert napríklad podotkol, že „IRA [Inflation Reduction Act, čo je americký zákon o de facto dotovaní a podpore ekologických investícií, pozn. red.] odlákal množstvo investícií, ktoré sa mali pôvodne uskutočniť v Európe“.

V tomto duchu sa vyjadril aj Russwurm, ktorý skonštatoval, že politiku v štýle „America first“ podľa neho presadzujú obaja prezidentskí kandidáti do tamojších novembrových volieb: „Či bude prezidentom Biden alebo Trump, musíme sa pripraviť na akýkoľvek výsledok.“

Treba taktiež dodať, že tvrdé dekarbonizačné pravidlá, ktoré si EÚ stanovila, platia iba pre ňu. Jej konkurentov, ale ani partnerov (vo väčšine prípadov) nijako neviažu. A hoci aj USA a ďalšie západné štáty idú znižovaniu emisií naproti, ich kroky sú omnoho opatrnejšie.

Brusel medzitým stavil na kartu zelených obnoviteľných zdrojov energie. To, o čom sa rozhodlo na papieri, však nemusí byť v súčasnej podobe na voľnom trhu, ktorý (obvykle) najlepšie rozhoduje o životaschopnosti vecí, konkurencieschopné.

Hlava zväzu nemeckého priemyslu to len podčiarkla: „O tom, čo je úspešný produkt, nerozhoduje Brusel, ale zákazník.“

Európa nestačí s dychom

Kombinácia spomenutých faktorov už istý čas spôsobuje, že Európa stráca schopnosť konkurovať na globálnom priemyselnom poli. Vysoké ceny vstupov – od energií cez ľudskú prácu až po transport – nielenže odpudzujú značné množstvo spoločností od toho, aby v Európe investovali a stavali nové výrobné prevádzky, ale spôsobujú taktiež exodus európskych výrobcov do zahraničia.

Navyše, nie je to iba ťažký priemysel, v ktorom starý kontinent zaostáva. Doplniť treba aj digitálne technológie a umelú inteligenciu. Deep tech je podľa Russwurma pole, na ktorom Čína a USA nechávajú Európu za sebou.

„EÚ ako celok, bohužiaľ, stráca podiel na celosvetovom trhu,“ skonštatoval na konferencii šéf nemeckých priemyselníkov s tým, že situácia je vážna a „je potrebná zmena kurzu“.

Zástupca košických oceliarov a RÚZ Miroslav Kiraľvarga rovnako varoval, že európsky oceliarenský priemysel nie je nákladovo konkurencieschopný. A to najmä v prípade cien elektriny, čo podľa neho najviac pociťuje energeticky náročný priemysel: „Deindustrializácia v Európe nie je len teoretickou hrozbou, už k nej dochádza. Náklady európskych výrobcov sú oveľa vyššie ako u konkurentov mimo EÚ.“

S odvolaním sa na prieskum ECB uviedol, že vyšší podiel firiem presúva svoju výrobu z EÚ do zahraničia než naopak. Dôvody, prečo spoločnosti odchádzajú, pritom hovoria za všetko. Vysoké náklady na energie, vstupy, prepravu a pracovnú silu, nedostatok dostatočne zručných ľudí či slabý prístup k zdrojom.

„Respondenti prieskumu Európskej centrálnej banky uvádzajú, že relokácia výroby mimo Európy bude v najbližších piatich rokoch väčšia ako za posledných päť rokov,“ priblížil Kiraľvarga s tým, že výrobu skôr sústreďujú na miestach, kde majú finálnych odberateľov alebo geopolitickú blízkosť.

Popritom pripomeňme aj ďalšie často skloňované problémy starého kontinentu ako nadmerná regulácia, starnutie obyvateľstva či pomerne nízka úroveň investícií. A to nielen tých verejných. Výrazne zaostávajú aj súkromné investície, keď podľa správy spoločnosti McKinsey investovali veľké európske korporácie medzi rokmi 2015 a 2022 do výskumu a vývoja zhruba o polovicu menej ako ich americké náprotivky.

Najprv treba stanoviť diagnózu, až tak liečiť chorobu

Zástupcovia priemyslu, či už slovenskí alebo európski, však na nedávnej konferencii okrem pomenovania nežiadaného stavu, v ktorom sa Európa nachádza, načrtli aj cestu, ktorou by sa mal kontinent uberať.

„Bez dobrej diagnózy nie je možné uskutočniť správnu terapiu,“ skonštatoval prezident zväzu nemeckého priemyslu s tým, že európskym tromfom sú inovácie a technológie, ktorými môžeme napomôcť k úspešnej ekologickej transformácii vo svete.

Russwurm doplnil, že kľúčom je práve investovanie do ich rozvoja, keďže „dnešný blahobyt“ je podľa neho „spojený s inováciami zo včera“. Zdôraznil tiež nutnosť konštruktívnej spolupráce medzi „ekonomikou a politikou“.

„Potrebujeme priemyselnú dohodu (Industrial Deal)“, ktorá doplní zelenú dohodu (Green Deal) a urobí dekarbonizáciu priemyslu biznisovo príťažlivou investíciou, skonštatoval Russwurm.

Taktiež podotkol, že ak chce Európa v oblasti umelej inteligencie a digitálnych technológií dobehnúť Čínu či Spojené štáty, „je nutný jednotný európsky digitálny trh“. Zároveň je podľa neho nevyhnutné odkloniť sa od nadmernej byrokratizácie a regulácie späť k voľnému obchodu.

Podľa tajomníka rezortu hospodárstva Kamila Šaška je pre konkurencieschopnosť Slovenska na politickej úrovni dôležité zabezpečiť najmä stabilitu pre priemyselníkov. Pri vytváraní klimatických cieľov je podľa neho potrebné s nimi úzko spolupracovať, aby prežili energetickú transformáciu a zostali konkurencieschopní.

Šaško rovnako vníma podfinancovanie výskumu a vývoja ako rizikový faktor, ktorý obmedzuje tvorbu pracovných miest s vyššou pridanou hodnotou: „Spôsob podpory výskumu, vývoja a inovácií a zabezpečenie kvalifikovanej pracovnej sily sú najzásadnejšie výzvy, aby náš priemysel bol konkurencieschopný aj po roku 2025.“