Francúzske umenie zúrivosti alebo keď sa niečo rozbije, je to začiatok obrody

Od generálových čias sa Francúzsko zmenilo na krajinu, kde sa diverzita týka predovšetkým etnickej rôznosti vytváranej po desiatky rokov masovým prisťahovalectvom. To, samozrejme, niekto víta a považuje za hodnotu. Iný, naopak, sčítava počty teroristických činov, oblastí, kde, ako sa oficiálne hovorí, „republika stratila kontrolu“, zástupy mládeže, ktoré otvorene dávajú najavo, že nejakým Francúzskom hlboko pohŕdajú, pretože majú svoj islam.

Mohlo by Vás zaujímať Pyrrhovo víťazstvo francúzskych politikov

Boj o to, či je Francúzsko pre Francúzov, starý európsky národ, alebo aj pre polovicu Afriky, sa stal alfou a omegou verejnej politiky, všetkých volebných kampaní, všetkých distribúcií, na ktoré majú Francúzi zvláštny talent.

Boj zablokoval politický systém, pretože strana, ktorá vznikla z odporu proti masovej migrácii, strana, ktorá nutne nemusí budiť len sympatie, vždy proti sebe zjednotila polovicu národa. Hlavne nepripustiť víťazstvo tých hrozných nacionalistov! Každý je lepší ako tí, ktorí volajú Francúzsko pre Francúzov! V mene Francúzska proti Francúzom!

Vždy je nutné mobilizovať. A spojiť sa je pritom možné s kýmkoľvek, s komunistami, trockistami, maoistami, islamistami, teroristami rôznych odtieňov, anarchistami, demagógmi, otvorenými antisemitmi a všemožnými radikálmi, stretnúť sa, zapáliť desiatky áut, rozbiť čo najviac výloh najrôznejšími zástavami, najčastejšie palestínskymi a dúhovými, a potom slávne poraziť tú nebezpečnú časť Francúzska, ktorá sa pozná tak, že na jej stretnutiach veje trikolóra. To sa opäť podarilo. Slušní ľudia po celej Európe si vydýchli.

Francúzsko je zvláštna krajina nielen počtom syrov, ale aj mentalitou svojich obyvateľov. Na jednej strane do dokonalosti vypestované umenie žiť (savoir vivre) je na druhej strane dopĺňané záchvatmi túžby všetko to rozbiť, dekonštruovať, rozmlátiť, počmárať, roztĺcť, napríklad lebku policajtovi alebo buržujovi.

V žiadnej inej civilizovanej krajine nie je neustále tak blízko k občianskej vojne. Tá síce nakoniec nevypukne, ale veľmi sťažuje akúkoľvek snahu o nejaké efektívne vládnutie. Zaujímavé na tom je, že Francúzi si sklon búriť sa a vyvolávať chaos a nepoznať v tom mieru, všeobecne cenia.

Mohlo by Vás zaujímať Ako nám francúzski trockisti a komunisti zachránili Green Deal

Francúzska povaha je taká, že len čo sa stretnú s čímkoľvek, čo by mohlo poškodiť ich tradície (vrátane tradície chaosu), inštinkt im velí vyraziť do ulíc – pričom nie je vylúčené, že tie ulice budú vyzerať, ako by nimi prešlo stádo zúrivých slonov. Treba povedať, že na druhý deň sa to zasa upokojí a v tých uliciach sa dá opäť pestovať savoir vivre.

Všeobecná predstava Francúzov je, že k ich najskvelejšej tradícii patrí právo protestovať a búriť sa, čo je hodnota vyššia ako sama rozumnosť a oprávnenosť tých protestov. Nikde napokon nemalo taký úspech heslo Mao Ce-tunga „búriť sa je správne“, ktoré pritom veľký kormidelník prevzal z francúzskej revolúcie.

Pokrytectvo spojené s romantickou predstavou, že keď sa niečo rozbije, je to začiatok obrody, bolo možné uskutočňovať aj vďaka tomu, že to dal niekto na druhý deň zasa do poriadku. Bolo to tým, že vo Francúzsku je stále ešte dosť ľudí, ktorí vedia robiť tých tristo päťdesiat druhov syra. Možno sa domnievať, že sú to práve tí, ktorí volia stranu, ktorá musí byť za každú cenu potlačená, pretože nie je predsa väčšie nebezpečenstvo pre Francúzsko, než sú obyčajní... Francúzi.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.