Bála som sa pitia, ale aj triezvosti, vraví blogérka a abstinujúca alkoholička

Dalo by sa povedať, že ste najznámejšou abstinujúcou alkoholičkou v Českej republike. Vaše meno je spojené nielen s blogom, ale aj s mnohými aktivitami, ktoré na nebezpečie závislostí upozorňujú. Prečo ste sa rozhodli podeliť sa s touto skúsenosťou?

Bolo mi jasné, že je to skutočne dôležité. Sama som potrebovala informácie o závislosti od alkoholu a nenašla som žiadnu osobnú skúsenosť, len odborné články. Mala som pocit, že som s týmto problémom na svete jediná.

V mladom veku máte za sebou ťažkú životnú skúsenosť. V čom vás to zmenilo?

Zásadne a v mnohých smeroch – v pohľade na život ako taký, v pohľade na spoločnosť, ktorá alkohol toleruje, ale len do chvíle, pokiaľ sa človek dostane do problémov, potom to už veľmi striktne odsudzuje. Zmenilo to aj moju osobnosť.

Hoci ste pred manželstvom spoločensky popíjali, do závislosti ste skĺzli až počas materskej dovolenky a to veľmi rýchlo. Čo zohralo rozhodujúcu úlohu – samota s dieťaťom, rodinný nesúlad? Zmena života?

Všetky tieto faktory a hormonálne zmeny po pôrode. A celková psychická nepohoda.

Predpokladám, že sa váš postoj k pitiu postupne menil – od príjemného spoločenského zážitku po závislosť - ako dlho táto cesta trvala?

Môj postoj k pitiu sa menil zásadne. Celý proces – od chvíle, keď som popíjať začala až po nástup na detox trval tri a pol roka. Bolo to veľmi rýchle.

Často je to tak, že rodina a okolie vidí závislosť, ale závislý si to odmieta priznať – čo sa v jeho hlave odohráva? 

Strácate vhľad do situácie, nevidíte, čo sa v skutočnosti odohráva. Máte tendenciu to celé zľahčovať, útočíte na okolie a celý problém sa vám zďaleka nezdá taký vážny ako je.

Dá sa nejako popísať túžba po alkohole, keď je človek v štádiu závislosti?

Veľmi ťažko, je to proces, keď už telo alkohol fyzicky vyžaduje a hlava sa pridá. Okrem fyzických abstinenčných príznakov sa teda objavia aj tie psychické ako úzkosť a nervozita. Ste zacyklená v takom nekonečnom kruhu.

Veľa sa píše o rozdiele medzi ženským a mužským pitím – muži sa veľmi často opíjajú v spoločnosti, ženy častejšie pijú samy. Ako to bolo vo vašom prípade?

Presne takto. Pila som sama, doma a fľaše som ukrývala.

V očiach rodiny ste po vytriezvení museli vidieť obviňovanie a pohŕdanie. Ako ste to spracovávali?

Viete, pokiaľ ste v tom kruhu závislosti, tak reálne nevidíte, čo sa s vami deje a len veľmi málo vnímate reakcie okolia. Situáciu zľahčujete a vinu hádžete na tých okolo vás.

Čo bolo pre vaše rozhodnutie prestať piť zásadné?

Strach o život. Bála som sa pitia, ale paradoxne aj triezvosti.

Vo filme je veľmi malý čas venovaný detoxu v liečebnom zariadení. Aké to bolo?

Dúfam, že je vidieť zásadná prvá pomoc v čase, keď som sa dostala na fyzické a psychické dno. Až vtedy nastalo skutočné uvedomenie celej situácie. Videla som, kam až som to nechala zájsť. Mala som strašné výčitky svedomia, ale na druhej strane som sa na detoxe stretla s ľuďmi s rovnakým problémom, a to bola veľká úľava.

Na rozdiel od iných alkoholikov, vy chuť na alkohol nepociťujete. Ako je to možné?

Naozaj dúfam, že žiadny abstinujúci alkoholik nepociťuje chuť napiť sa neustále – to by bolo strašné. Je pravda, že po alkohole nebažím, čo ale neznamená, že mi mozog v určitej situácii nevyšle signál, že by bolo všetko jednoduchšie, keby som si dala pohárik.

Predpokladám, že rodina  svojho člena v abstinencii a liečení podporuje, otázkou je, kedy jeho abstinencii skutočne začne veriť. Koľko trvalo, kým ste si vy uvedomili, že zvládnete nepiť? Koľko to trvalo rodine?

Celkom rýchlo som si uvedomila, že abstinovať zvládnem. Nikto však nevie, či to vydržím až do konca života. Abstinencia je jedinou liečbou a teraz to mám nastavené tak, že chcem nepiť. Myslím si, že najbližším trvalo tak dva-tri roky, kým dôveru pocítili.

Narodenie a útle detstvo vášho prvého dieťaťa boli poznačené alkoholom. Počas abstinencie ste sa stali matkou po druhý raz. V čom je to iné?

Na druhé dieťa – Šimona, som sa dosť pripravovala, pretože som vedela, že materská je pre mňa krízovým obdobím. Mám tri deti, s každým bolo to prežívanie iné.

Jedna vec je hovoriť o závislosti na verejnosti a s médiami. Raz o nej budete musieť hovoriť aj s vlastnými deťmi. Čo im poviete?

O mojom probléme hovoríme s deťmi úplne otvorene. Samozrejme, volíme spôsob primeraný ich veku.