Strelec gólu Ján Švehlík: Zlato v Belehrade sme preberali v nemeckých dresoch

Myslím si, že na celom turnaji sme hrali na hranici našich súčasných možností. Nečakali sme, ako v minulosti, vzadu, pressing sme si dovolili vysúvať vysoko a naše vystúpenia boli na úrovni. Vysoké tempo sme ešte síce nedokázali v zápasoch udržať celých deväťdesiat minút, ale najmä v prvej polovici zápasov sa nám to darilo. V osemfinálne s Angličanmi sme diktovali tempo zápasu aj v predĺžení, čo je veľmi dobrý signál.

Výkon našich proti ktorému tímu sa vám pozdával najviac a prečo?

Najmä prvý polčas proti Anglicku, v ktorom sme po väčšinu jeho času boli, dovolím si povedať, lepším mužstvom.

Ako hodnotíte tlačovku Calzonu po návrate z EURA, na ktorej sa okrem iného kvôli predchádzajúcej kritike na jeho adresu ostro oprel napríklad do Borbélyho, Vitteka či Škrtela?

Podľa mňa bol na tej tlačovej konferencii po návrate zo šampionátu ešte pod vplyvom emócií z nášho vystúpenia na ME. Nezdalo sa mi, že by ho spomínaní futbaloví experti u nás prehnane kritizovali. Mohol sa v pohode otázke smerujúcej na ich údajnú kritiku vyhnúť a venovať sa čisto len futbalovej stránke majstrovstiev. Bolo by to preňho lepšie, v médiách by bol prezentovaný pozitívne, s mužstvom dosiahol naozaj dobrý výsledok.

Vráťme sa z aktuálnych ME k vám a k vašej spomienke na nezabudnuteľný futbalový európsky šampionát v roku 1976 v Juhoslávii. Aký je to pocit, streliť gól vo finále ME?

Každý gól človeka poteší. Ale dať gól v takomto dôležitom zápase, kedy bolo pri televízoroch možno celé vtedajšie Česko-Slovensko, to je sen každého futbalistu. Už tesne pred mojím gólom som mal jednu šancu, nemecký brankár Sepp Maier mi však prvú strelu vyrazil. Lopta sa ale vrátila ku mne, s opakovaným pokusom som si už poradil lepšie.

Futbal sa za tých 48 rokov, ktoré uplynuli od ME v Juhoslávii, výrazne zmenil. Vidieť to je najmä v rýchlosti, dynamike, v celkovom progrese hry. Dokázali by sa vtedajší hráči uplatniť aj dnes na futbalových trávnikoch?

Odpoviem protiotázkou. Dokázali by sa súčasní hráči uplatniť na futbalových trávnikoch v roku 1976? Áno, bola iná doba. Ale my sme vtedy hrávali roky rovnocenné súboje so špičkovými mužstvami Európy a sveta. Preto sme aj vyhrali spomínaný európsky šampionát v Juhoslávii. V reprezentácii sme mali jeden čas šnúru dvadsiatich zápasov v rade bez prehry!

Na ME ‘76 bolo v reprezentačnom tíme ČSSR viac Slovákov ako Čechov. V základnej zostave vo finále proti západným Nemcom nastúpilo dokonca osem Slovákov. Čím si vysvetľujete vtedajšiu slovenskú dominanciu?

Presne tak, my Slováci sme v reprezentačnom tíme vtedy hrali prvé husle. Zoberme si len finálovú zostavu. Celá obrana slovanistická, k tomu ja s Masným, to znamená spolu šesť slovanistov, okrem toho Dobiáš, Jožo Móder. Toto bola realita československého futbalu v tej dobe. V roku 1976 sme ako Slovan Bratislava skončili v prvej futbalovej lige len o bod druhí za Ostravou, rok predtým sme ligu vyhrali a druhý skončil Inter Bratislava. Pamätám si dokonca jedno obdobie v prvej polovici sedemdesiatych rokov, kedy boli v tabuľke 16-člennej najvyššej česko-slovenskej futbalovej ligy na prvých 6-7 miestach len slovenské mužstvá. V Belehrade sme vytvorili super tím, klapalo to aj vďaka trénerom – hlavnému Václavovi Ježkovi a asistentovi Jozefovi Venglošovi. Obaja sa výborne dopĺňali. Ježek bol skôr motivátor, Vengloš, vychádzajúci z najnovších trendov vtedajšieho medzinárodného futbalu, dával nášmu hernému prejavu modernú tvár.

Dostať sa v roku 1976 na futbalové ME bolo pre krajiny podstatne náročnejšie ako v roku 2024. Prečo?

Išlo o iný, podstatne náročnejší kvalifikačný systém. Z ôsmich štvorčlenných kvalifikačných skupín postupovali do ďalšej kvalifikačnej časti len ich víťazi. Následne boli z týchto ôsmich postupujúcich tímov vyžrebované štyri dvojice do ďalšieho kvalifikačného kola. Až víťazi týchto štvrťfinálových súbojov postúpili do záverečnej fázy majstrovstiev Európy do Juhoslávie.

Československo čelilo vo svojej základnej kvalifikačnej skupine Anglicku, Portugalsku a Cypru. Pamätné zostali najmä obidva zápasy s Angličanmi…

Presne tak, s nimi sme sa bili o postup. Vo Wembley sme prehrali 0 : 3. Všetci nás už pomaly zatracovali, že to je beznádejné. Ale potom sme chytili šnúru zápasov bez prehry a keďže Angličania v ďalších zápasoch nejaké body stratili, nakoniec sa rozhodovalo až v našom vzájomnom súboji s nimi v Bratislave. Prvý zápas prerušila povestná, hoci nie londýnska, ale bratislavská hmla. Na druhý deň sme v opakovanom zápase zvíťazili 2 : 1, čo znamenalo prvé miesto v kvalifikačnej skupine. 

Ešte k zápasu vo Wembley. Aký to bol pocit pre chlapca z Lovče pri Žiari nad Hronom, odkiaľ pochádzate, hrať v legendárnom Wembley?

Úprimne? Pre mňa predstavovalo povestné Wembley, obrazne povedané, už staré Tehelné pole, kam som prestúpil do Slovana z dorastu Žiaru nad Hronom a kde som začal ako devätnásťročný nastupovať za slovanistické béčko. V tom čase bol u nás na dedine Slovan Bratislava pojem, takže už to, že som hrával za béčko Slovana na Tehelnom poli bolo pre mňa niečo fantastické. Keď som sa asi po polroku dostal do áčka, to ani nehovorím. Kabína síce nebola taká pekná, ako je tá dnešná na novom Tehelnom poli, ale ja som sa v nej ocitol zrazu medzi víťazmi Pohára víťazov pohárov (PVP) v roku 1969! Čapákovci – teda bratia Čapkovičovci, Zlochovci, Alexander Vencel, Karol Jokl a mnohí ďalší. Medzi tie legendy prišiel zrazu nenápadný chlapec z dediny, sedel neveriacky len tak v kúte a pozeral na spomínané hviezdy slovanistického, slovenského a československého futbalu. A niektorým zo začiatku aj vykal. Najmä Jokl, to bol od začiatku môj idol. Takže príchod do Slovana, to bolo pre mňa “Wembley”. Samozrejme, nikdy nezabudnem ani na ten jeden môj zápas v drese Československa na tom klasickom, pôvodom Wembley štadióne, hoc to výsledkovo pre nás nedopadlo dobre. Na tú dobu to bol neskutočný štadión, vo všetkom. Zážitok nielen pre fanúšikov, ale aj pre hráčov.

Ako to pokračovalo v kvalifikácii na ME v Juhoslávii. Po víťazstve a postupe zo skupiny nasledoval Sovietsky zväz. Ťažký súper?

Nesmierne. Doma sme síce vyhrali 2 : 0, no v Kyjeve prišlo na nás stotisíc ľudí do hľadiska. Nakoniec sme uhrali remízu 2 : 2 a postup na európsky šampionát sme mali v suchu. Do Juhoslávie sme však určite nešli v pozícii favorita. Nemci – majstri sveta z roku 1974, z rovnakého svetového šampionátu strieborní Holanďania, k tomu domáca, nesmierne silná Juhoslávia. Ak sa čakalo nejaké finále, potom určite Nemecko – Holandsko.

Vtedajší futbalový tím Česko-Slovenska ale v semifinále vyhral v Záhrebe nad Holandskom a postavil všetky prognózy o favoritoch na hlavu. Ako to bolo potom v hľadisku vo finále v Belehrade, boli fanúšikovia, väčšinou asi z domácej Juhoslávie, na našej strane?

V roku 1976 nebola možnosť, že by na zápas československej futbalovej reprezentácie v zahraničí, hoci aj v Juhoslávii, prišli našich povzbudzovať tisíce ľudí z Česko-Slovenska. Vtedy sa ani do Juhoslávie len tak nedalo vycestovať, človek aj tam potreboval takzvanú vycestovaciu doložku. Domáci fanúšikovia nám držali palce najmä vo finále proti Nemcom, ktorým oni predtým podľahli. Vytlieskali nás za každú dobrú akciu.

Tak to museli byť smutní, keď Nemci v poslednej minúte normálneho hracieho času vyrovnali na 2 : 2. Vy ste boli v tom čase už na lavičke náhradníkov po tom, ako vás v 80. minúte vystriedal Jurkemik. Čo ste si pomysleli po vyrovnávajúcom góle Hölzenbeina?

Ja som v tej chvíli už nehral, musel som striedať pre zranenie, keď ma nechtiac zranil Schwarzenbeck, spolu so slávnejším Beckenbauerom tvoriaci nemeckú stopérsku dvojicu. Čistil to pred sebou celý zápas, z ihriska som odišiel zakrvavený. Na lavičke, samozrejme, bežali minúty pomalšie ako hráčom na trávniku. Ale už sme sa pomaly tešili, keď zrazu taký šok po poslednom rohovom kope Nemcov. Ivo Viktor, ktorý vo finále podal vynikajúci výkon a chytil Nemcom dva – tri čisté góly, si pri tom rohu nedal trošku pozor, na loptu reagoval trochu neskôr a, paradoxne, práve jeden z najnižších Nemcov, Hölzenbein, ho prekonal hlavičkou. Inak, ten rohový kop ani nemal byť, naši obrancovia sa aj snažili protestovať, ešte po zápase trvali na tom, že ten roh nemal byť odpískaný. Neviem, z lavičky to nebolo vidno. Ale Tóno Ondruš si bol dosť istý. My sme sa potom báli, že to na nás doľahne a v predĺžení nám dajú aj víťazný gól. Nestalo sa a prišli na rad nezabudnuteľné penalty.

Najmä jedenástka Antonína Panenku, ktorou rozhodol a následne aj vošiel do futbalovej histórie a encyklopédií, sa stala nezabudnuteľnou. V danom čase to bolo kreatívne riešenie futbalového génia, akým Panenka bezpochyby bol. Vedeli ste v mužstve dopredu, že to kopne do stredu brány? 

Ja som to nevedel. Údajne nášmu brankárovi Ivovi Viktorovi to Panenka naznačil pred zápasom… Inak párkrát tú svoju strelu do stredu brány z jedenástky skúsil predtým už v lige a vychádzalo mu to. To jeho kreatívne riešenie, samozrejme, malo istú logiku, keďže 99,9% brankárov sa zvyklo v tom čase pri jedenástkach hodiť do jedného z rohov, do strany, nečakali, že to hráč kopne do stredu bránky. Ale v posledných rokoch sa čoraz častejšie stáva, že brankári zostanú pri exekúcii jedenástky stáť a takto “panenkovsky” kopnutú penaltu s ľahkosťou chytia. “Ty, Tondo, keby si ju nedal, ideš do uránových baní,” povedal Panenkovi po pamätnom víťaznom finálovom zápase Dobiáš. Tondo sa len smial, opakoval, že bol presvedčený, že to dá, lebo na tejto úrovni sa brankár do jednej strany vtedy musel hodiť. Sepp Maier sa aj hodil. Inak, z tej lavičky náhradníkov sa zdalo, že tá Panenkom kopnutá lopta letí do stredu brány neuveriteľne pomaly. Na moment mi aj napadlo, že ten Maier ešte vstane a chytí ju. Ale to sa, samozrejme, nedalo, fyzikálne zákony platili a platia. Bol to šok nielen pre nás, ale aj pre Nemcov. Nielen penalta Panenku, ale najmä naše víťazstvo.

Je pravda, že nemecký brankár Sepp Maier bol na Panenku za tú jedenástku, ktorou ho podľa mnohých zosmiešnil, urazený?

Tondo mi neskôr prezradil, že na bankete po finále sa tváril Maier dosť odmerane. Nečudo, bol to svetový brankár, z ktorého si náš Panenka urobil na drzovku dobrý deň. Aj náš Panenka bol svetový hráč, až je nespravodlivé, že si ho mnohí pamätajú len vďaka jeho spomenutému “dloubáku”. Ale žije z neho už skoro 50 rokov.

Na európsky šampionát v Belehrade v roku 1976 ste cestovali ako outsideri, no nakoniec ste sa šokujúco stali majstrami Európy. Pamätáte si ešte na momenty preberania zlatých medailí a pohára priamo na štadióne po finálovom zápase?

Akoby aj nie, keď to celé hrozilo malérom pre nás. Prečo? V tých časoch nebolo zvykom, že mužstvá majú pripravené pre hráčov počas zápasu náhradné dresy na prezlečenie tak, ako to býva teraz. Nemali sme ani my. Po finálovej výmene dresov s Nemcami tak pohár pre víťaza ME a aj zlatú medailu preberal kapitán Tóno Ondruš v nemeckom drese. A to bol v tom čase hlbokého komunizmu veľký problém, na ktorý sme v eufórii akosi pozabudli. Najmä šéf Československého zväzu telesnej výchovy Antonín Himl bol veľmi nahnevaný, museli sme doma dosť vysvetľovať. Nakoniec to celé, chvalabohu, utíchlo.

Dostali ste za titul majstrov Európy ako tím aj nejakú finančnú odmenu?

Na tú dobu to bolo slušné, no oproti Nemcom, keby to boli vyhrali, to bola len odrobinka. Vyjednávanie odmien bolo na kapitánovi, Tóno Ondruš aj dačo vyjednal, ale nemohli sme ísť za hranu, bola iná doba. Keď nechcete, nominujeme iných, aj taká mohla byť reakcia mocných. Tam sme sa nechceli dostať. 

Mohli vám povoliť aspoň prestupy do zahraničia. 

Nepustili takmer nikoho, hovorili – musíte byť doma, byť vzorom pre našu mládež. Pritom po zlatom Belehrade bol záujem o väčšinu členov reprezentačného mužstva, najmä z klubov z okolitých krajín ako Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Belgicko. Viacerí sme boli v najlepších rokoch, vrátane mňa, mal som 26 rokov. To ma tak trošku mrzí, že som si v lepšej lige, ako bola československá, nezahral aspoň tri – štyri roky. Mne by najviac vyhovovalo asi Holandsko, v tamojšej prvej lige hrali mužstvá ofenzívny futbal, to by mi sedelo. Aj som mal ponuky, ale nedalo sa nič robiť, maximálne emigrovať. Až keď som mal 32 rokov, povolili mi prestup do druhej belgickej ligy. Pomohlo mi, samozrejme, aj to, ale kvalitatívne to už nebolo ono. 

O emigrácii ste nikdy neuvažovali?

Nebolo to také jednoduché, ostať vonku, aj keby človek chcel. Na každý výjazd do vtedajších kapitalistických krajín a aj Juhoslávie sme mávali, a to nielen my, ale určite aj iné prvoligové futbalové kluby, vo výprave človeka, ktorý nás mal za úlohu sledovať, najmä naše prípadné kontakty s emigrantmi. Nikto ho nepoznal, nevedeli sme odkiaľ je, ani ako sa dostal do výpravy. Nominovaný musel byť vždy z “vyšších kruhov”. Volali sme ho “očko”. Napriek tomu sa však párkrát stalo, že sa niekto rozhodol pre emigráciu. Napadajú mi napríklad chalani z Interu Bratislava Jožo Bajza, Kovařík, tí dvaja ostali napríklad vo Švajčiarsku. Ale nejaké masové to nebolo. Tu mal človek rodinu, deti, rodičov. Na to musíte mať povahu, nemyslieť na tieto veci, aby ste ich nechali za sebou a podstúpili veľké riziko, že už v živote neuvidíte svoju rodinu.

Pochádzate z malej dedinky Lovča, odkiaľ vychádzajú vaše silné rodinné korene. Bolo jednoduché pre malého Jána Švehlíka rozhodnúť sa v Lovči práve pre futbal?

Na dedine v tom čase nebolo veľa iných športových možností pre malého šarvanca, ako som bol aj ja. Rád som si síce zahral aj pingpong, keby bol v tom čase u nás na dedine tenisový kurt, aj biely šport s raketou by som určite vyskúšal. Ale na futbalovú loptu nemalo nič, žiaden šport. Možno som aj nejaké futbalové gény zdedil, otec hrával nielen za Lovču, ale aj za Žiar nad Hronom. Raz som ako malý chlapec, nepamätám si presne, koľko som mal rokov, na povale nášho domu našiel jeho staré kopačky, väčšie asi o tri čísla, ako bola v tom čase moja noha. Predstavoval som si, ako len ten pocit mať ich na nohe robí zo mňa futbalistu. Samozrejme, kým som sa ním stal, chvíľku trvalo.

Od začiatku vás to ťahalo vo futbale dopredu, do útoku, strieľať góly?

Vždy som chcel byť len útočník, dávať góly. Ten pocit, keď sa po góle rozvlní sieť, ten ma doteraz fascinuje. Nikdy som na inom poste nenastupoval, čo je z hľadiska rodinnej anabázy aj zaujímavé, keďže otec bol čistokrvný, tvrdý, energický obranca. Ja som si skôr zakladal na technike a rýchlosti v útoku.

Ako sa to stalo, že sa hoci šikovný futbalista, ale pôvodom z Lovče, dostal z dorastu Žiaru nad Hronom do Slovana Bratislava?

V Žiari nad Hronom sme mali už od žiackych kategórií výborných trénerov, vďaka ktorým sa náš dorast postupne dostal do prvej slovenskej dorasteneckej ligy. V nej sme hrávali pravidelne so Slovanom, Trnavou, Interom, čo bola pre nás, chalanov z malého mestečka, veľká vec. No a v tej dorasteneckej lige si ma všimol, to som už mal osemnásť, vyhľadávač talentov zo Slovana Viliam Čech. Vedel, že ma prijali na vysokú školu na právo do Bratislavy, tak tá šanca, aby ma získali, bola veľká. Jedna zaujímavosť – v mládežníckych kategóriách odjakživa upozorňovali väčšie kluby na šikovných futbalistov nielen tréneri či vyhľadávači talentov, ale napríklad aj rozhodcovia. 

Ako ste už spomínali, v Slovane ste začali najskôr v béčku. Kto vás vytiahol do áčka?

Za slovanistické béčko som nastupoval niekoľko mesiacov. Bral som to normálne, najmä keď si uvedomíte, že my sme vtedy mali aj céčko. Konkurencia v belasom teda bola obrovská, polovica spoluhráčov z béčka mohla ísť okamžite do prvého mužstva. Veľmi pozorne sledoval všetky naše zápasy vtedajší tréner Slovana Bratislava Michal Vičan. Bol to trošku zvláštny človek, toleroval aj keď sme si z neho trošku uťahovali. Na druhej strane sa vo futbale vyznal ako málokto. Mali sme ho radi. A asi aj on mňa. Pomerne rýchlo si všimol, že sa presadzujem v béčku a dal mi šancu aj v prvom mužstve Slovana. Po tom, ako som sa presadil v stredoeurópskom Interpohári, si ma už Michal Vičan v áčku Slovana nechal. Prvý ligový štart som zaznamenal v roku 1970 v zápase proti Trenčínu, keď sme už boli istými majstrami Slovenska. Neskôr som bol ešte pri dvoch slovanistických tituloch v československej futbalovej lige, v rokoch 1974 a 1975.

V útoku Slovana ste dlhé roky tvorili dvojičku s ďalším nezabudnuteľným a legendárnym futbalistom Mariánom Masným. Ako si naňho spomínate?

Marián prišiel do Slovana až asi dva roky po mne, po tom, ako si odkrútil základnú vojenskú službu v Dukle Banská Bystrica. Okamžite sme si sadli, nielen futbalovo, ale aj ľudsky. X rokov sme počas futbalových výjazdov bývali ako dvojka v hotelových izbách. Keď dal na tréningu tréner pokyn vytvoriť dvojičky, aby si hráči prihrávali, opäť sme boli spolu. Rozprávali sme sa o futbale, skúšali sme spolu finty na obrancov súperov, ktoré nám v zápasoch aj vychádzali. Marián bol na naše pomery skutočne hráčom európskeho formátu. Väčšinou nastupoval na pravom krídle. V situáciách, keď mal proti sebe len jedného obrancu, som tušil, že ten súper nemá šancu, že ho Marián obíde – dopredu som nabiehal, lebo som vedel, že bude nasledovať center. Veľa gólov, ktoré som vsietil, nieslo asistenčný podpis Mariána Masného. Na veľa gólov mi v kariére Marián Masný nahral.

V prvej lige ste odohrali celkovo 296 zápasov, v ktorých ste strelili 79 gólov. V reprezentácii Československa ste sa však objavili nakoniec len 17-krát, v najcennejšom drese ste strelili 4 góly. Prečo vaša reprezentačná kariéra najmä po ME v Belehrade, kedy ste boli v najlepších rokoch, nepokračovala tak, ako by sa možno patrilo na majstra Európy a strelca jedného z našich gólov vo finále?

Presadiť sa výraznejšie a dlhodobo v reprezentácii bolo v mojich časoch extrémne ťažké. Konkurencia v útoku bola obrovská, popri Mariánovi Masnom stačí spomenúť Zdeňka Nehodu. Do toho mne osobe však ešte vstúpila aj vojenčina v Dukle Praha. Narukoval som ako vysokoškolák len na rok, v roku 1977. Vojna to bola výborná, o tom nie je reč. Ale po polroku ma v klube pritlačili, chceli, aby som, ako sa hovorilo, podpísal vojnu a zostal v Dukle Praha dlhšie. Ponúkali výborné finančné podmienky, aj som zvažoval, že to na nejaké dva roky podpíšem. Ale žena nechcela do Prahy. Mali sme dve malé deti, tak som to nechcel tlačiť nasilu. Výsledkom bolo, že som následne šesť mesiacov sedel na lavičke, Dukla Praha mala väčšinu hráčov podpísaných, logicky, práve oni dostávali šancu hrávať. Bolo mi to ľúto, mal som najlepšie futbalové roky a vysedával som, hoc predtým reprezentant, na lavičke. Nedalo sa však nič robiť. To, že som naplno nevyužil svoje najlepšie futbalové roky, ma mrzí z mojej kariéry asi najviac. 

Nemohol vám možno aj Slovan Bratislava pomôcť dostať sa na vojenčinu do slovenskej Dukly Banská Bystrica?

Ja som do Banskej Bystrice aj chcel ísť, no v tom čase sa pod Urpínom hrala len druhá liga. Hovorili mi – tam nemôžeš, reprezentant musí ísť do prvej ligy. Keďže v tom čase bola Dukla Praha ako štát v štáte a na ktorého z futbalistov ukázala prstom, toho aj mala… Dalo sa ešte ísť aj do Rudej Hvězdy Cheb, aj tam boli vojaci, ale to by bolo z blata do kaluže.

Ani po návrate z Dukly Praha do Slovana sa vám už nedarilo tak ako predtým?

Žiaľ, už to nebolo ono ani v klube. Zo Slovanu odchádzala kvalita, prichádzali priemerní hráči. Už sme neboli takí, ako predtým. U mňa osobne prišli aj viaceré zranenia, roky sa tie zdravotné problémy ťahali, až kým som mal 32 rokov. No a potom som prestúpil do spomínanej druhej belgickej ligy.

Z mnohých výborných futbalistov aj vašej generácie sa neskôr stali úspešní tréneri. Vás to po skončení aktívnej futbalovej kariéry neťahalo k trénovaniu?

Nemyslím si, že platí priama úmera dobrý futbalista v minulosti, rovná sa dobrý a úspešný tréner. Na trénovanie musí mať človek predpoklady. Sám som príkladom, že som síce bol pomerne dobrý hráč, ale ako tréner som sa neuplatnil. Viete, z koho sa mohol stať dobrý tréner? Z Mariána Masného. On mal už ako hráč výborné myslenie, a to nielen futbalové. Keď sa v kabíne pod taktovkou trénera preberala taktika, napríklad pri Venglošovi, väčšina hráčov sme len počúvali, no on sa zvykol aj ozvať, čo a ako tréner myslí, prečo toto, prečo takto. Tréneri to, samozrejme, akceptovali len výnimočne, spravili si väčšinou po svojom, ale vnímal som, že si jeho názory cenia.

Tvrdíte, že ste sa ako tréner neuplatnili. Nie ste voči sebe príliš kritický?

Nebol som na trénera dosť prísny. Dobre som sa cítil ako tréner béčka Slovana, kam prichádzali hráči z dorastu a boli formovateľní. Vedeli, kto som, čo mám za sebou a čo im môžem odovzdať. Tam som si disciplínu prirodzene vedel zabezpečiť. Potom som bol chvíľku trénerom aj pri áčku, ale to už bola pre mňa iná káva. V prvom mužstve na koučing vplývajú aj rôzne vonkajšie okolnosti, a to som nezvládal, radšej som sa z kratšej cesty vrátil. Nevedel som ani zasiahnuť adekvátne do deja zápasu, to som si tiež všimol. Blíži sa koniec zápasu a podľa toho, či vaše mužstvo prehráva alebo vyhráva, vy sa ako tréner musíte rozhodnúť, ako zmeniť systém hry, koho vystriedať. Nazval by som to chýbajúci cit pre koučing, ten som nemal v krvi.

Ktorý zo slovenských trénerov má spomínaný cit pre koučing vrodený?

Má ho napríklad Vlado Weiss, v tom je jeho majstrovstvo. Rovnako dobrý v koučingu bol aj Dušan Gallis, tiež vedel zasiahnuť do vývoja zápasu. Keď sa mu niečo nepáčilo, aj v pätnástej minúte zápasu mal odvahu vymeniť hráča svojho mužstva. Až na výnimky, ktoré potom v klube dostali prinajlepšom pokutu, nikto si nedovolil slovko povedať, ani hráč, ktorého vystriedal tak extrémne skoro. Tréner predsa nerobí striedania v prospech nejakého konkrétneho futbalistu, ale v prospech celého mužstva, v prospech klubu. Tréner je vždy šéf a má pravdu, aj v zahraničí pri hviezdach zarábajúcich milióny eur. Koučing sa proste nedá naučiť, ten musíte mať vrodený.

Spomenuli ste hviezdy zarábajúce milióny eur, často viac ako ich tréneri. Pri nich si ako môže tréner najlepšie získať rešpekt?

Svojou osobnosťou a prístupom k hráčom. Tým, že v kabíne je a zostane jediným pánom. A mimo kabíny? Po zápasoch bývalo veselšie, dosť sme ich povyhrávali, aj sme sa radi z výhier potešili. Na hoteloch sme pri výjazdoch väčšinou hrávali karty, občas padlo aj nejaké to pivko, no všetko s rozumnou mierou. Tréneri, samozrejme, kontrolovali, či dodržiavame večierku. Vedeli, kto z tímu potrebuje viac takúto kontrolu… Teraz je to ale aj pre hráčov zložitejšie, porušiť disciplínu bez hrozby, že sa na to príde. Ak sa známejší hráč objaví v bare, čo i len počas dovolenky, hneď ho môže niekto odfotiť na mobilný telefón, fotku zavesí na sociálne siete či pošle do médií a problém je na svete. 

Hoci priamo nekoučujete, ale ako vedúci mužstva v Slovane Bratislava ste zažili viacerých trénerov. A rovnako vás počas vašej aktívnej kariéry trénovali rôzne typy trénerov. Aký typ trénera je lepší – ten, ktorý skôr kričí, alebo predsa len ten, ktorý povzbudí a pôsobí pokojnejšie?

Toto je dosť individuálne. Už spomínaný Vlado Weiss zvykne zvyšovať hlas na hráčov, čo je niekedy aj treba. Mne osobne ako futbalistovi prehnaná kritika zo strany trénera trochu vadila, pretože keď som pokazil prihrávku alebo som urobil nejakú inú chybu, sám som dobre vedel, že som spravil zle, takže ak som počul z lavičky hukot, veľmi mi nepomohol. Ale niekedy treba hráčov vyhecovať, ak aj nie priamo nie na ihrisku, potom v kabíne cez polčas sa dá veľa ovplyvniť. Aj u nás v Slovane sme to posledné roky viackrát zažili, že nám prvý polčas nevyšiel, potom však tréner cez prestávku trochu zvýšil hlas, zmenil taktiku a druhý polčas zrazu vyzeral úplne inak. Celkovo však platí, že rôzne typy hráčov potrebujú rôzne komunikačné prístupy od trénerov. Je majstrovstvom trénera, aby vedel, na koho v tíme platí skôr zvýšený tón hlasu a na koho potľapkanie, skôr pokojnejší tón napriek chybe.

Najmä v poslednom období sa šíria občas názory, že najmä v reprezentáciách majú silné slovo do nominácie trénera hráčski agenti. Majú?

Nehovorím, že sa takéto snahy hráčskych agentov neobjavujú, veď predsa kto má na konte štarty za reprezentáciu, môže byť zaujímavejší aj z hľadiska hráčskych transferov v zahraničí. Ale nemyslím si, že sú takéto tlaky časté a najmä úspešné. Reprezentačný tréner je vždy ten, kto preberá zodpovednosť za výsledky. Ak by mu nejaký agent pretláčal nasilu svojho hráča a daný tréner by to akceptoval, išiel by proti sebe, ak by videl, že inkriminovaný futbalista nemá potrebnú kvalitu pre reprezentáciu alebo že nepasuje do herného systému mužstva a podobne. Z pohľadu trénera by som sa skôr čudoval, keby kouči takým tlakom podľahli.

Ste majstrom Európy, majstrom Československa, členom Siene slávy slovenského futbalu. Keď sa obzriete späť, ste spokojný?

Myslím si, že tých úspechov bolo dosť. Aj finančné ohodnotenie bolo na tú dobu nadštandardné, hoc oproti dnešku sa to nedá vôbec porovnávať. Aj sme precestovali svet, dostali sme sa do Austrálie, USA, do celej západnej Európy. Som rád, že sa futbal stal mojím osudom a je ním v podstate doteraz, keďže stále pôsobím ako vedúci mužstva ŠK Slovan Bratislava. Na starosti mám, spolu s kolegom, napríklad kompletnú organizáciu sústredení, organizačné zabezpečovanie výjazdov, kontakty s cudzineckou políciou pri zahraničných hráčoch, administratívne veci, komunikáciu s legendami klubu…

Váži si Slovan svoje legendy?

Nielen v Slovane, ale celkovo ako spoločnosť by sme si mali vážiť všetkých, ktorí uspeli v rôznych oblastiach života, nielen v športe. My v Slovane sa snažíme na tých, ktorí zanechali niekoľkoročným úspešným pôsobením v klube doživotnú stopu a aj vďaka nim sme získali klubové trofeje, nezabúdať. Najmä na aktérov víťazstva v PVP v roku 1969 by sme nemali v klube nikdy zabudnúť. Pamätníci tohto víťazstva pomaly odchádzajú. Tí, čo sú stále tu, tých si treba vážiť. Formy sú rôzne, či už dostávajú permanentky alebo dary pri okrúhlych životných jubileách, a to aj pred zápasmi, aby im mohli zatlieskať ľudia na tribúnach, či články v klubovom časopise, na sociálnych sieťach a podobne.

Vraciate sa stále do rodnej Lovče?

Samozrejme, mám tam mamu, má požehnaných 95 rokov. V bufete na miestnom futbalovom štadióne majú na stene moje fotografie z hráčskej kariéry. Lovčania sú, myslím si, na mňa hrdí ako na svojho rodáka. Ani ja som nikdy nezabudol, odkiaľ som vyšiel. Napriek tomu, že Lovča hrá nízku súťaž, má výborné ihrisko. Pred x rokmi ho prišiel otvoriť, na môj popud, práve Slovan Bratislava. Keď sa likvidoval starý štadión, posunuli sme ako klub do Lovče staré sedačky. V dedine dlhé roky, až do kovidu, organizovali dorastenecký turnaj s mojím menom. Keď to je možné, nejakou formou rodákom vždy rád pomôžem. A rád sa vraciam do rodnej dediny, keď je v čase mojej návštevy v dedine futbalový zápas, tak aj na ihrisko.