Olšovského text uvádzame v plnom znení a s láskavým dovolením redakcie časopisu Verbum.

Vyrastal som v hlavnom meste „poslednej diktatúry v Európe“ – Bieloruska. V našej rodine sa prejavy viery nevymykali z hlavného kultúrneho prúdu našej sociálnej vrstvy. Dali ma pokrstiť v pravoslávnom chráme a dostal som retiazku s krížikom na krk – aby ma chránila. V obývačke sme mali malú ikonu môjho krstného patróna sv. Dmitrija Donského, veľkokniežaťa moskovského zo 14. storočia, ktorý spojil rozhádané ruské kniežatá, vzoprel sa nadvláde Zlatej hordy a po dvesto rokoch bol prvým vojvodom, ktorý dokázal vojensky zdolať Mongolo-Tatárov v bitke na Kulikovom poli. Okrem toho sme párkrát do roka zašli s mamou a babkou do chrámu alebo na cintorín.

Boha som mal v srdci rád, len som nevedel, čo s tým. Takto sme žili až do mojich deviatich rokov, keď sme sa presťahovali na Slovensko.

Slovensko bolo oproti Bielorusku iné. Ľudia tu bežne chodili do kostola a dokonca na škole bol predmet náboženská výchova. V čase omše som sa nemal s kým vonku hrať, lebo všetci chalani z dediny išli miništrovať. Celé mi to pripadalo dosť radikálne. Ale časom som si zvykol. Vplával som do hlavného kultúrneho prúdu sociálnej skupiny, v ktorej som žil, a dokonca som začal miništrovať v rímskokatolíckom kostole. Spolu s prúdom som pokračoval až na strednú, kde som ako väčšina mojich rovesníkov opustil službu pri oltári, návštevu bohoslužieb zredukoval na dvakrát ročne a začal „žiť“.

V Boha som stále veril a modlil sa k nemu, hlavne keď mi bolo ťažko. Ale vo vzťahu k cirkvi som sa posunul. „Pochopil som“, že je to mafia plná farizejov, ktorí vodu kážu a víno pijú. Mocenská organizácia existujúca na manipulovanie a ovládanie jednoduchých ovečiek, ktorá prespala koniec stredoveku a nástup novej doby. A tak som sa vzoprel, prestal ju počúvať a začal myslieť „vlastnou hlavou“. Aj v tomto som konzistentne zapadal do hlavného názorového prúdu svojej generácie. 

Ak by to bolo svedectvo na Godzone tour, tak teraz by na pozadí začal hrať Ivo Petro z eSPé a ja by som začal podrobne opisovať, ako sa ma Pán Boh dotkol. Ale keďže je to esej vo Verbume, musím sa obmedziť na strohejší štýl a vynechať mnoho podrobností, ktoré sú na tento žáner príliš osobné. Radšej sa teda pokúsim o analýzu a na pozadí svojej osobnej skúsenosti skúsim opísať silné stránky charizmatického hnutia, ktoré ma formovalo vo viere, a zároveň pomenovať niektoré výzvy, pred ktorými toto hnutie dnes podľa mňa stojí.

Ako som sa stal charizmatikom

Pri mojom obrátení hrali kľúčovú úlohu dva momenty. Tým prvým bola vnútorná skúsenosť s osobným, milujúcim Bohom, ktorý ma pozná, miluje a ktorému na mne záleží. Druhým bolo, že som spoznal mladých kresťanov na pomedzí mileniálov a generácie Z, ktorí brali svoju vieru vážne. Boli to mladí ľudia z charizmatického pro­stredia. Ich spiritualita bola ako z inej planéty. Ich zbožnosť ma priťahovala aj odpudzovala zároveň. Chcel som celý život nasmerovať na Boha, ako to robili oni, a zároveň som sa bál, že sa zo mňa stane podivín. Bál som sa vyjsť zo spoločenského mainstreamu, kde mi bolo tak dobre. Bál som sa, že keď odmietnem svoj doterajší svetácky život a začnem sa usilovať o svätosť, stratím mnoho kamarátov, partiu, status „si strašne v pohode“, ako sme si to písali kedysi do komentárov na Pokeci. 

Bál som sa oprávnene, o toto všetko som prišiel. Napriek tomu musím s hrdosťou vyhlásiť, že som sa nechal zviesť Božím pôsobením a svedectvom týchto mladých kresťanov a stal sa „charizmatikom“, ako nás niekedy nazývajú. Aj keď mám k tejto nálepke niekoľko výhrad, pre jej zaužívanosť ju budem naďalej používať na pomenovanie ľudí so spiritualitou vychádzajúcou z charizmatickej obnovy v Duchu Svätom. Okrem Boha nikomu nevďačím za svoju vieru viac ako „charizmatikom“, a hoci je pravda, že aj mnoho iných kresťanov ma ovplyvnilo vo viere, práve charizmatici mi dali základ. 

„Charizmatické hnutie“ vo svojej podstate nie je hnutím, keďže nemá zakladateľa ani organizačnú štruktúru. Tento pojem používam vo voľnejšom zmysle slova na vymedzenie skupiny ľudí, ktorí sa k charizmatickej obnove hlásia a ktorých duchovný život vykazuje určité typické znaky, môžeme ich nazvať „charizmatickou spiritualitou“: modlitby chvál, dôraz na osobný vzťah s Bohom, modlitba príhovoru s dôrazom na nadprirodzené Božie pôsobenie (prorokovanie, uzdravenie a oslobodenie), evanjelizácia a s ňou spojené svedectvá o Božom pôsobení v živote. V podstate všetko to, čo sa dá zažiť na Godzone tour.

Toto hnutie je dnes medzi mladými najvplyvnejším prúdom v cirkvi. Vďaka projektom ako Godzone alebo festival Campfest či množstvu charizmatických podujatí a konferencií po celom Slovensku dnes takmer neexistuje praktizujúci kresťan z generácie Z, ktorý aspoň nepričuchol k tejto spiritualite.

Prečo sú charizmatici super

Sila charizmatickej spirituality pri oslovovaní mladých je predovšetkým v tom, že neponúka len informácie o Bohu, ale aj skúsenosť, empirický zážitok s Bohom. Tým nemyslím len emocionálny zážitok, ako sa to často charizmatikom neprávom vyčíta. To, že vo viere nejde o emócie a zážitky, som počúval v charizmatickom prostredí rovnako často ako na teologickej fakulte alebo v Spoločenstve Ladislava Hanusa (SLH). Myslím tým iný druh skúsenosti. Ide o skúsenosť s Bohom, ktorý pôsobí v našich životoch a zasahuje do nich, aby nám pomohol v ťažkostiach, uchránil pred nebezpečenstvom alebo uzdravil z choroby či zo závislosti. Pretože tak ako neveriaci Tomáš potreboval vložiť ruku do Pánovho boku, aby uveril, potrebujeme to niekedy aj my. Pre mladých ľudí (nielen) v dnešnej relativistickej dobe, keď nevedia, čomu a komu môžu veriť, je skúsenosť veľmi dôležitým prostriedkom, ktorý robí ohlasovanie dôveryhodným. 

Ďalším dôležitým aspektom je dôraz na bezpodmienečnú Božiu lásku. Boh nás miluje takých, akí sme, kdekoľvek sa v živote nachádzame, a má plán pre náš život. Toto posolstvo je dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Dôsledkom liberalizácie sexuálnej a manželskej morálky dnes obrovské množstvo mladých vyrastá v rozbitých rodinách. Následkom toho je ich identita veľmi krehká a často zápasia so sebaprijatím a sebadôverou, ale aj so vzťahom k autorite. Preto je dôležité, že mladí tak môžu spoznať najprv Boha ako milujúceho Otca s otvoreným náručím. Pre mňa osobne bolo kľúčové, že napriek všetkým mojim hriechom ma Boh miluje a túži mať so mnou vzťah. Takého Boha som túžil a stále túžim spoznávať. Skúsenosť s ním mi pomohla prikázania a morálku vnímať nie ako obmedzujúce pravidlá, ale ako usmernenie pre naplnený život, do ktorého sme Bohom volaní.

Vec, ktorá ma na mnohých charizmatikoch neskutočne fascinovala, bola radikálnosť, s ktorou som sa u nich stretol. Boh a vzťah s ním boli u týchto ľudí najdôležitejšou vecou v živote a boli určujúcimi pre všetko ostatné. Zo všetkých síl sa snažili žiť slová z Matúšovho evanjelia: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Viera ovplyvňovala pohľad na minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, na financie, prácu, školu, vzťahy a tak ďalej. Súlad s Božou vôľou bol hlavným kritériom pri rozhodovaní. Pre väčšinu veriacich, ktorých som poznal, mala viera jasne vymedzené hranice pôsobnosti: kostol, modlitba ráno a večer. Čokoľvek mimo týchto hraníc bolo považované za preháňanie a sektárstvo. Ešte aj mnohí kňazi si dávali dobrý pozor, aby to s vierou neprehnali, a po skončení liturgie si dali veľmi záležať, aby náboženský slovník alebo oblečenie neprenikli za múry kostola a fary. Charizmatici boli a sú iní – to pritiahlo mňa a priťahuje aj generáciu Z, ktorá nemá hlad po povrchnosti. Tej majú okolo seba dosť.

Radikálnosť sa v charizmatických kruhoch prejavuje aj vierou v Božie slovo. Božie slovo berú naozaj vážne a veria, že je živé a účinné. Božie slovo hovorí: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13,8) a opisuje ho ako učiteľa s mocou, ktorý potvrdzuje svoje učenie uzdraveniami z chorôb, oslobodeniami od zlých duchov, kriesením mŕtvych, odkrývaním budúcich udalostí a konaním zázrakov. Charizmatici tomu veria a očakávajú toto Božie konanie tu a teraz.

Ježiš hovorí: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“ (Mk 16,17-18). Keď čítajú tieto verše, tak sa nepokúšajú interpretačnými vývrtkami trochu zriediť radikálnosť Ježišových vyjadrení a prispôsobiť ich dnešnej dobe, radšej sa snažia prispôsobiť seba a svoje životy Ježišovým slovám. Inak povedané, namiesto zrieďovania evanjelia menia zmýšľanie,¹ ako nás k tomu pozýva Božie slovo. Takýto prístup k Božiemu slovu je liekom proti ideologickým vplyvom Rudolfa Bultmana a iných protestantských liberálnych teológov 19. storočia, ktorí tvrdili, že všetko nadprirodzené vo Svätom písme treba považovať za vymyslené a ahistorické a že vieru treba odmytologizovať. 

Dôsledkom viery v Božie slovo a dôvery v Božie pôsobenie sú charizmatické prejavy Ducha Svätého, ktoré sú znakmi, podľa ktorých dostali charizmatici nálepku. Ide o nadprirodzené dary Božej milosti, ktoré pôsobia na budovanie cirkvi (KKC 799). Najčastejšie sa spomína zoznam z dvanástej kapitoly Prvého listu Korinťanom: slovo múdrosti, slovo poznania, dar viery, dar uzdravovať, dar robiť zázraky, dar prorokovať, dar rozlišovať duchov, dar jazykov a dar vysvetľovať jazyky (1 Kor 12,1-11). Tieto dary sa v charizmatickom prostredí prejavujú predovšetkým na spoločných modlitbách. Sám som bol svedkom niekoľkých uzdravení aj oslobodení. Obzvlášť stretnutie s pôsobením zlého ducha bolo pre mňa formujúce – keď som videl, že diabol nie je len nejaké abstraktné zlo, ale osoba, ktorá dokáže hrozným spôsobom trápiť človeka, dokonca sa ho zmocniť a manifestovať svoju moc nevídaným spôsobom. A táto hnusná mocná bytosť sa pri modlitbe exorcizmu² musela poddať moci Ježiša Krista a poslúchať príkazy kňaza.

Táto skúsenosť mi otvorila nový pohľad a rozšírila realitu. Uvedomil som si, že duchovný svet je rovnako reálny ako ten viditeľný a má na nás ľudí obrovský vplyv bez ohľadu na to, či v neho veríme alebo nie. Skutočnosť nadprirodzeného Božieho pôsobenia je jednou z ťažiskových tém, o ktorej sa medzi charizmatikmi hovorí a vyučuje. Dobre to vystihuje heslo: Nadprirodzený život je pre kresťana prirodzený. Nevynašli to charizmatici, toto je viera cirkvi. Charizmatici na to začali klásť dôraz, za čo im patrí vďaka.

Charizmatické hnutie prinieslo do môjho života a života mnohých mladých kresťanov ešte veľa dobrého a na vymenovanie všetkého tu nie je priestor. Chcem ešte raz zopakovať, že keby nebolo tohto hnutia, nebol by som dnes tým, kým som. Nadprirodzená skúsenosť so Svätým Duchom mi zmenila život. Už viac nechcem, nemusím a ani neviem žiť bez jeho vedenia a nadprirodzeného pôsobenia vo svojom živote. Odkedy som otvoril srdce jeho pôsobeniu, môj život sa stal pravdivejším, krajším a zmysluplnejším. Som za to nesmierne vďačný a prajem každému, aby mohol túto blízkosť Svätého Ducha zažívať.

Výzvy pre charizmatické hnutie

Každé hnutie v cirkvi, nech je akokoľvek prospešné, má aj svoje slabiny alebo riziká, ktoré sa v ňom prejavujú viac než v iných. Môžeme tu hovoriť o ťažkostiach a výzvach, pozitívne by sme ich mohli pomenovať potenciál na ďalší rast. Chcem sa preto pokúsiť identifikovať niekoľko takýchto výziev, ktoré sa prejavujú hlavne na mladých katolíkoch, ktorí v tejto spiritualite duchovne vyrastajú. Podobne to bolo aj v mojom prípade. Pamätám si, že počas rôznych prednášok na chválach som mal často pocit, že mnohé tézy, ktoré tam zazneli, neviem uspokojivo zosúladiť s celkovým pohľadom na život, vieru a tradíciu.

Napríklad tvrdenia o tom, že Boh nikdy nechce naše utrpenie, som nevedel zosúladiť so svedectvami svätých, ktorí hovorili o utrpení ako o Božom dare, ktorý dostali, aby sa priblížili Kristovi na kríži. Keď som sa na to pýtal, často som dostal odpoveď, že je to tajomstvo a že Boh nám nesľúbil, že budeme všetkému rozumieť. Viedlo ma to k odsúvaniu rozumu v duchovnom živote na druhú koľaj.

Tento stav mi pomohlo prekonať až štúdium na teologickej fakulte a neskôr formačno-akademický program SLH. Moju doterajšiu vieru neznegovali, ale ju rozšírili o tradíciu katolíckych mysliteľov ako sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský a celej plejády učiteľov cirkvi. Vďaka nim som začal nachádzať uspokojivé odpovede na mnohé svoje otázky. Pomohli mi zosúladiť moju vieru s rozumom. Zároveň mi však pomohli pravdivejšie vidieť aj niektoré ťažkosti a výzvy v charizmatickej obnove, ktoré som predtým prehliadal.

Aké sú teda tie ťažkosti a výzvy? Prvú som už trochu načrtol, je ňou nedôvera k intelektuálom a racionálnemu poznaniu. V prednáškach a knihách, ktoré boli v tomto prostredí populárne, sa často dával do protikladu život v Duchu s prirodzeným poznaním. Opakovali sa tam citáty z Písma ako: „litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3,6) alebo „Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci“ (1 Kor 1,4) či „poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1 Kor 8,1). A aj keď explicitne sa vždy deklarovalo, že rozum a viera nie sú v protiklade, tak prakticky sa tento princíp často popieral. Keď som sa rozhodol študovať teológiu, viacerí ma varovali, aby som si dával pozor a nestratil pritom vieru. Snaha o pravovernosť sa často onálepkovala ako dogmatizmus a zákonníctvo, ktoré uhášajú Ducha. Aj keď sa nedôvera voči intelektu rozhodne netýka všetkých charizmatikov, jej prítomnosť v tomto prostredí je zjavne vysoká. 

Zodpovednosť na tom majú z veľkej časti aj niektorí intelektuáli, ktorí často akoby len striehli, aby mohli charizmatikov podchytiť v reči. Namiesto vydávania svedectva o kráse rozumového poznávania útočili na charizmatikov a obviňovali ich zo všakovakých heréz, vysmievali sa im a zhadzovali ich. Tí, ktorí hovorili o teológii, dogmách a morálke, často svojím životom skôr odpudzovali, ako priťahovali. Aj vďaka tomu nedôvera len narastala. Lenže aj pri prekonávaní týchto predsudkov zohrali v mojom živote kľúčovú úlohu intelektuáli, takí, ktorí boli zároveň pokorní, zbožní a cnostní a ktorých život bol dôkazom, že viera a rozum sa môžu dopĺňať. Uvedomil som si, že predsudky sú na oboch stranách. 

Čo s tým? Výzvou pre kresťanských intelektuálov je zabojovať o dôveru charizmatikov a následne im pomôcť vidieť, že lepšie chápanie dogmy pomáha viac milovať Krista a lepšie porozumenie katolíckej morálke Ducha neuháša, ale pomáha ešte viac sa mu otvoriť. Skrátka, poznávaj, aby si viac miloval. Výzvou nás charizmatikov, predovšetkým lídrov spoločenstiev, je povzbudzovať mladých ľudí k rozumovému hľadaniu pravdy a štúdiu teológie a kresťanskej tradície. Ver, aby si poznal. 

Druhou slabinou, ktorá úzko súvisí s prvou, je vzťah k filozofii. Z podobných dôvodov, aké som opísal vyššie, prevláda veľká nedôvera k filozofickému hľadaniu pravdy. Tým, že sa kladie veľký dôraz na skúsenosť – empíriu –, odsúva sa dôležitosť racio­nálnej reflexie. Dôsledkom je veľká zraniteľnosť charizmatikov voči súčasným ideológiám. Tie počítajú s tým, že dnešný človek sa rozhoduje viac na základe emócií ako rozumu, a preto útočia na emócie, predovšetkým na súcit. Mnohé ideológie sú už také etablované v súčasnej kultúre, že ich nemôžeme „voľným okom“ vidieť. Na ich odhalenie a demaskovanie je preto potrebná po­ctivá filozofická reflexia, ktorá dokáže odhaliť nepoctivosť a nepravdivosť názorov, ktoré ideológia hlása. Bez nej je človek náchylný rozhodovať sa „ako všetci“, s čím ideológia počíta.

Často sa stáva, že mladí ľudia pod vplyvom emócií ľahko uveria falošným naratívom, ktoré sú etablované v našej kultúre, ale sú v rozpore s katolíckou vierou. Následne začnú považovať kresťanskú vieru a morálku za tvrdú, netolerantnú, neľudskú. Majú ťažkosti zosúladiť ju so svojím vnímaním sveta, a tak niektoré jej časti odmietnu ako prekonané. Namiesto toho, aby prispôsobili svoju myseľ viere cirkvi, chcú, aby sa viera cirkvi prispôsobila ich mysleniu ovplyvnenému súčasnou kultúrou. Toto nebezpečenstvo sa netýka len nás charizmatikov, ale všetkých kresťanov, avšak pre nás je obzvlášť závažné vzhľadom na dôraz na subjektívnu skúsenosť vo viere. 

Kvalitná filozofická reflexia je pre dnešného kresťana nevyhnutná, aby dokázal vidieť realitu pravdivo a neskreslene a formoval svoje postoje na základe pravdy, a nie dojmov. Filozofickej reflexii sa však treba učiť a rozvíjať ju. Bez toho bude naše myslenie povrchné a nebude ťažké ho oklamať. Veľmi silno som si to začal uvedomovať počas množstva diskusií s mladými ľuďmi z prostredia charizmatických spoločenstiev. Mnohé ich pohľady na kultúru, spoločnosť či politiku boli často v rozpore s katolíckou náukou bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Ako keby žili v kultúrno-spoločenskom matrixe.³

Rozšíriť formáciu mladých ľudí v spoločenstvách, animátorských školách, univerzitných pastoračných centrách o rozmer filozofie ako správneho myslenia je nevyhnutné. Ak to neurobíme, priepasť medzi vierou cirkvi a životom mladých veriacich sa bude len zväčšovať.

Ďalšou výzvou je hermeneutika zlomu, ktorú treba prekonať hermeneutikou kontinuity, ako o tom hovoril pápež Benedikt XVI. V charizmatických kruhoch pri historickom opise výskytu chariziem v cirkvi zaznieva nasledujúci naratív: charizmy boli silno prítomné v prvých storočiach cirkvi a vyskytovali sa v širokej vrstve veriacich kresťanov. Potom počas stredoveku nastal teologický posun a charizmy sa začali vnímať ako dary udeľované Duchom ľuďom svätého života ako potvrdenie ich svätosti. To spôsobilo, že bežní veriaci sa cítili nehodní chariziem a neprosili o ne.

Posun nastal až v roku 1897, keď Lev XIII. vydal encykliku Divinum illud munus, v ktorej vyzýval veriacich, aby sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého.⁴ Avšak v katolíckej cirkvi jeho slová nenašli dostatočnú odozvu, a tak sa „vyliatie Ducha“ uskutočnilo v protestantských cirkevných spoločenstvách, kde sa začali vo veľkom prejavovať charizmy. V katolíckej cirkvi nastal prelom až Druhým vatikánskym koncilom, ktorý v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium objasňuje, že charizmy udeľuje Duch Svätý veriacim všetkých stavov na zá­klade potreby cirkvi,⁵ nie ako znak dokonalosti života. Koncil tak otvoril dvere Duchu Svätému a ten začal v cirkvi vo veľkom udeľovať veriacim v katolíckej cirkvi charizmatické dary. 

Problém tohto naratívu je, že vykresľuje Druhý vatikánsky koncil ako bod zlomu. Cirkev pred koncilom vykresľuje ako uzavretú voči Duchu, zatiaľ čo po ňom ako otvorenú. Táto hermeneutika potom ovplyvňuje celkové hodnotenie cirkevného vývoja, kde sa chápe obdobie medzi starovekom a Druhým vatikánskym koncilom ako „temná epocha, ktorú sme, chvalabohu, už prekonali“. A tak všetko pokoncilové dianie je nekriticky považované za pôsobenie Ducha, zatiaľ čo kritika progresu sa vníma ako spiatočníctvo a odpor voči Duchu.

Takýto pohľad na vývoj je však ideologický – popiera dogmu, že cirkev v každom období vedie Duch Svätý – a intenzívne pred ním varovali napríklad pápeži Ján Pavol II⁶. aj Benedikt XVI.⁷ Upozorňovali, že koncilové reformy treba vnímať v kontinuite s tradíciou cirkvi a nemajú nás viesť k dištancovaniu sa od všetkého predkoncilového. Takýto prístup vedie k mnohým nesprávnym záverom, ktoré veľmi ochudobňujú život viery, napríklad k nesprávnemu pohľadu na liturgiu. 

Mne pomohla lepšie vidieť kontinuitu s tradíciou skúsenosť s byzantskou liturgiou.⁸ Prekvapivým zistením pre mňa bolo, že aj tento rítus bol po koncile obnovený, avšak opačne ako na Západe. Východní katolíci boli pozvaní nie k „liturgickému vývoju“, ale k „návratu do stredoveku“. Išlo o očistenie liturgie od „nánosov latinizácie“. Napriek tomu ich liturgii nechýba hĺbka a nie je ani skostnatená, ba práve naopak, je plná života a krásy.

Integráciu hermeneutiky kontinuity Benedikta XVI. do nazerania na duchovný život a dejiny cirkvi tak považujem za jednu z najväčších výziev pre mladých kresťanov, a to nielen v charizmatickom prostredí.

Posledným nebezpečenstvom, pri ktorom sa zastavím, je nesprávne chápanie ekumenizmu. Ako sme spomínali vyššie, charizmatická obnova sa začala v protestantskom prostredí. Následne sa začala etablovať v katolíckej cirkvi. Pôsobenie a prejavy Ducha Svätého boli a sú veľmi podobné v katolíckej cirkvi a naprieč rôznymi denomináciami. Táto podobnosť skúsenosti s Duchom Svätým privádza charizmatických kresťanov k bližšej spolupráci naprieč denomináciami – k ekumenizmu. Toto zbližovanie je vnímané ako dielo Ducha Svätého, ktorý pôsobí aj mimo hraníc cirkvi a zjednocuje veriacich.

Rovnako to vnímali aj konciloví otcovia na Druhom vatikánskom koncile. Preto sa v dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio píše: „Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia, aby sa dosiahla plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu.“⁹ Autentický ekumenizmus je dielom Svätého Ducha.

Problémom však je, že protestantské chápanie ekumenizmu je odlišné od katolíckej náuky. Vychádza to z rozdielnej ekleziológie. Protestanti chápu cirkev ako spoločenstvo bez viditeľných hraníc, ktorého súčasťou sú mnohé denominácie, a rozdielnosť náuk vnímajú ako nevyhnutnosť, dokonca ako žiaducu pestrosť. Katolícke chápanie je však iné.

My veríme, že jediná Kristova cirkev je katolícka a má svoje viditeľné hranice. Veríme, že kresťania mimo viditeľných hraníc katolíckej cirkvi určitým nedokonalým spôsobom patria do cirkvi, ba dokonca nás môžu v niektorých aspektoch inšpirovať a obohatiť. Predsa však ich oddelenie vnímame ako ranu na Kristovom tele, ktorú treba uzdraviť. Preto Unitatis redintegratio hovorí: „Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria do Božieho ľudu.“¹⁰

Tým, že mnohí mladí katolíci v charizmatickom prostredí čerpajú z protestantskej literatúry a počúvajú prednášky protestantských pastorov, preberajú protestantské chápanie ekumenizmu, ktoré vníma katolícku cirkev len ako jednu z mnohých denominácií. Dôsledkom je potom nesprávne chápaná jednota, o ktorú sa snažia. Ide o takzvanú naddenominačnú jednotu – a to v praxi znamená v mene zblíženia odložiť všetko, čo nás rozdeľuje. Dôležitosť katolíckych prejavov viery ako liturgia, mariánska úcta, úcta k svätým, viera v očistec a odpustky a tak ďalej sa relativizuje alebo jednoducho odsúva do úzadia ako niečo menej podstatné. Tieto dôležité aspekty viery sa teoreticky neodmietajú, ale prakticky sa vôbec nerozvíjajú.

A tak namiesto toho, aby sme pomáhali protestantom prijať bohatstvo katolíckej cirkvi, privádzali ich k láske k liturgii, mariánskej úcte, príhovoru svätých a podobne, skrátka k bližšej jednote s katolíckou cirkvou, pripravujeme v mene ekumenizmu o toto bohatstvo aj samých seba. Pochopiteľne, takýto prístup môže u niektorých katolíkov vyvolávať protireakciu – v mene ochrany katolíckej identity odmietnu ekumenizmus ako taký. Budovať ekumenizmus bez straty katolíckej identity, to je naozaj obrovská výzva a zodpovednosť, ktorá stojí pred všetkými katolíkmi, osobitne však pred charizmatikmi, ktorých spája s inými denomináciami spoločná charizmatická spiritualita.

Čo s tým?

Charizmatické hnutie, rovnako ako akékoľvek iné, má svoje silné aj slabé stránky. Určite nebolo mojím cieľom pred týmto hnutím vystríhať, práve naopak, považujem ho za neoceniteľný dar pre seba, cirkev a celý svet. Horlivá evanjelizácia, dôraz na osobnú skúsenosť s Bohom a jeho bezpodmienečnou láskou, charizmatické prejavy Ducha Svätého, radikálnosť pre Krista a dôvera v Božie slovo, to všetko je veľkým požehnaním pre cirkev. Veľa mladých mileniálov a príslušníkov generácie Z mohlo vďaka projektom a aktivitám, ako sú Godzone, Campfest, animátorské školy, charizmatické konferencie a festivaly, nájsť vieru, prehĺbiť a oživiť ju. Prosím, neprehliadajme to a buďme za to vďační.

Rovnako však neprehliadajme ani ťažkosti prítomné v charizmatickom hnutí, ako je nedôvera k filozofii a intelektuálnemu prístupu k viere, nesprávne chápanie ekumenizmu či interpretácia vývoja cirkvi hermeneutikou zlomu. Ak by sme tieto skutočnosti prehliadali, hoci zo zhovievavosti, bola by to medvedia služba pre samotných charizmatikov. Ak by charizmatici popracovali na týchto výzvach, pomohlo by to mnohým katolíkom prekonať niektoré obavy z charizmatickej obnovy a viac sa otvoriť charizmám, čo by prinieslo ešte viac požehnania do cirkvi.

Správnou odpoveďou na spomínané výzvy by mala byť lepšia katechéza a hlbšia intelektuálna formácia mladých kresťanov nielen z prostredia charizmatických spoločenstiev. Taká, ktorá s rešpektom k všetkému pravdivému a dobrému, čo je v charizmatickej duchovnosti prítomné, rozšíri ich obzor o krásu celej katolíckej teológie, filozofie, tradície a liturgie a ich vieru ešte viac rozvinie a upevní.

Je to výzva pre celú cirkev na Slovensku, aby rozšírila svoju ponuku a prehĺbila kvalitu intelektuálnej formácie mladých katolíkov. Biskupstvá, farnosti, rehole, charizmatické spoločenstvá a cirkevné školy, univerzitné pastoračné centrá, animátorské školy, katechetické úrady, teologické fakulty a iné kresťanské vzdelávacie inštitúcie by mali spájať sily a pracovať na zlepšení katolíckej formácie a vzdelávania na Slovensku. 

Poznámky pod čiarou:

Text bol pôvodne publikovaný na webe verbumcasopis.sk. Vychádza so súhlasom redakcie.