Progresívna rakovina. V čom má Fico pravdu a v čom sa mýli

Premiér Fico vyprovokoval vlnu kritiky svojím cyrilometodským prejavom, v ktorom prirovnal liberalizmus a progresivizmus k rakovine a vyzval na zmenu ústavy. Išlo o tvrdý, ale štátnický prejav, ktorý myšlienkovo nevybočoval z jeho línie posledných rokov; voliči SMER-u to môžu považovať za záruku plnenia volebného programu.

O to väčšie pochybnosti vyvolávajú manévre SMER-u v Európskom parlamente. Trápny pokus o návrat do frakcie európskych socialistov popieral všetko, čo Fico inak hovorí.

Ficovo prirovnanie súčasného liberalizmu s progresivizmom k rakovine je výstižné. Spresnime si oba pojmy. Západná demokratická tradícia je od konca 19. storočia definovaná tromi ideologickými smermi: konzervativizmom, liberalizmom a socializmom.

Ide o tri ideové piliere novodobej demokracie. Ak sú v rovnováhe, demokracia môže fungovať, inak nie. Byť v rovnováhe znamená, že jeden či dva z nich vládnu, zatiaľ čo zvyšné sa z opozície na vládu pripravujú. Férové voľby potom umožňujú nenásilné striedanie pri moci.

Súboj neextrémistických ideológií je zárukou demokracie

Pokiaľ sa liberáli zbližovali so socialistami proti konzervatívcom, či už vo vláde alebo mimo nej, tvorili progresivistickú alianciu obhajujúcu spoločenský pokrok. Avšak práve tak sa liberáli dokázali zblížiť s konzervatívcami do aliancie obhajujúcej majetkové, spoločenské či rodové privilégiá. Spolupracovať však dokázali aj konzervatívci so socialistami v aliancii chrániacej spoločnosť pred "kreatívnou" deštrukciou kapitalizmu.

Tieto aliancie reagovali na konkrétne historické okolnosti, najmä dokázali vyvažovať mocenský nárast jednej z ideológií. Pre životaschopnú demokraciu boli rovnako dôležité ako rovnocenná existencia všetkých troch prúdov.

Jednou z najvážnejších slabín tohto modelu je bolestná tendencia každej ideológie k extrémistickej samovláde. Ideológie nie sú nemenné, neustále sa vyvíjajú. Tento vývoj môže mať podobu prechodu do extrémov, ktoré sa vyhlásia za jedinú pravdu a snažia sa zrušiť akúkoľvek alternatívu. Zo socializmu vzišli stalinizmus, trockizmus či maoizmus, konzervativizmus dokázal zdegenerovať do rôznych odnoží fašizmu.

Ideológia vybičovaná do extrému nie je schopná prijať ani svojich súrodencov vo vnútri vlastnej ideologickej rodiny (stalinisti nenávideli demokratických socialistov), nieto ešte, aby prijala iné ideológie. Chce vládnuť sama a na večné časy, demokraciu ruší. V západných povojnových demokraciách prevládali demokratické verzie ideológií, čo zabezpečovalo ich fungovanie.

Ale s koncom studenej vojny prechádza do extrému liberalizmus. Nielenže sa presadí neoliberálny extrém privatizácie a deregulácie všetkého, ale extrémistické podoby nadobúdajú aj liberálne spojenia s konzervativizmom a socializmom: neokonzervatívny extrém vojen za demokraciu a progresivistický extrém menšinových práv, migrácie, genderu, green dealu a cenzúry.

Tieto extrémy sú dnes jedinými politicky relevantnými podobami liberalizmu, ich tvárami sú politickí vodcovia ako argentínsky neoliberál Javier Milei, americký neokonzervatívec Joe Biden a kanadský progresivista Justin Trudeau. Liberálni extrémisti neznesú opozíciu, a preto ju démonizujú. Demokraciu slovne obhajujú, ale prostredníctvom médií, súdov, korporácií a spravodajských služieb sa ju snažia ovládať, aby si udržali moc napriek voličom.

Extrémistický liberalizmus ako rakovina demokracie

Je preto na mieste označiť súčasný liberalizmus a progresivizmus za rakovinu demokracie. V priebehu rakoviny sa z buniek, ktoré telo potrebuje k svojmu životu, stávajú mutáciami a premnožením bunky, ktoré telo zahubia. Liberalizmus, ktorý býval užitočný ako súčasť širšej ideologickej súhry garantujúcej zdravú demokraciu, sa dnes vo svojej zmutovanej a premnoženej podobe stáva jej smrteľným nepriateľom.

Eduard Chmelár, poradca premiéra Fica, sa chce útoku na liberalizmus vyhnúť tým, že namiesto o extrémistickom liberalizme hovorí o extrémistickom centrizme. Pojem extrémizmus centra má iste svoj pôvab. Ukazuje, že extrémizmu nemusí prepadnúť len pravica s ľavicou, ale i sily, ktoré samé seba považujú za umiernené a stredové. Nemá však zmysel popierať, že títo extrémistickí centristi vychádzajú z liberalizmu a progresivizmu. 

V dnešnom boji s liberalizmom nemá zmysel pripomínať jeho historické zásluhy. Predovšetkým nie sú zďaleka také významné, ako tvrdia jeho obhajcovia; údajný boj liberálov za slobodu sa vždy týkal len majetných vrstiev presadzujúcich svoje úzke záujmy. A predovšetkým toto dedičstvo zradil, keď sa obrátil proti slobode a demokracii.

Pokiaľ sa liberalizmus niekedy vráti do svojej demokratickej podoby, môže opäť plniť dôležitú rolu jedného z pilierov demokracie. Ale európska demokracia sa skôr od základu zmení. Bude sa zrejme opierať o iné piliere, než napätie medzi tromi spomenutými ideológiami. 

Ficova politická intuícia v Bruseli zlyhala

Premiér Fico vďaka svojej mimoriadnej politickej intuícii vo svojom prejave presne pomenoval, o čo sa dnes vedie zásadný politický boj. Je celkom namieste, že otvoril otázku ústavných zmien. Česká i slovenská ústava boli prijaté v dobe, keď sa extrémistické ohrozenia demokracie očakávali sprava alebo zľava, od fašistov alebo komunistov; nie od liberálov. Napríklad sudcokracia bola takmer neznámym termínom, zásahy korporácií a spravodajských služieb do verejného života boli nepredstaviteľné. Na to dnes treba reagovať.

Kde však zostala Ficova intuícia, keď rozhodoval, k akej frakcii sa pripojiť v Európskom parlamente? Členstvom vo frakcii dáva strana najavo, kto sú jej spojenci a kam politicky patrí. Tiež tým získava možnosť politicky pôsobiť na pôde Európskeho parlamentu. Smer bol dvadsať rokov členom progresivistickej frakcie európskych socialistov. Vo väčšine podstatných otázok sa s ňou rozchádzal. A keď sa Fico stal na jeseň premiérom, bruselskí socialisti svojim slovenským kolegom pozastavili členstvo. Fico ich za to vo svojich prejavoch oprávnene ostro kritizoval.

Po európskych voľbách stál Smer pred otázkou, ktorú frakciu si zvoliť. Ponúkali sa dve zaujímavé možnosti, ktoré prekresľujú hranice európskej politiky. Nemecká europoslankyňa Sahra Wagenknechtová spolu s talianskym hnutím Piatich hviezd, českou koalíciou Stačilo a ďalšími menšími subjektmi pripravovali novú konzervatívno-ľavicovú frakciu. Bola by skôr menšia, ale zodpovedala by Ficovej "rustikálnej" ľavici a poskytovala príležitosť získať pre tento smer európskych spojencov. To, že frakcia na svoje vytvorenie nevyhnutne potrebovala päť poslancov Smeru, dávalo slovenskej strane politický vplyv.

Inú možnosť otvoril maďarský premiér Orbán, ktorý s Andrejom Babišom a rakúskou FPÖ oznámil vznik Patriotov pre Európu. Oproti konzervatívno-ľavicovej Wagenknechtovej frakcii mal ich projekt pre Fica jednu výhodu a jednu nevýhodu. Patrioti budú relatívne veľkou frakciou, v ktorej zasadnú jednak Ficovi stredoeurópski partneri a jednak ťažké váhy západoeurópskej politiky (Salvini, Le Penová, Wilders).

Byť vo veľkej frakcii s významnými politikmi je výhoda. Nevýhodou je to, že žiadna z týchto strán sa neprofiluje ako ľavicová. Na druhej strane, väčšinou ide o strany s vládnou skúsenosťou, ktoré predstavujú dostatočne radikálnu, ale napriek tomu realistickú opozíciu voči európskym progresivistom a liberálom.   

Smer sa však nepochopiteľne rozhodol, že sa pokúsi vrátiť k európskym socialistom, ktorí politikmi ako Fico otvorene pohŕdajú. Členstvo v tejto frakcii mohlo vyhovovať bruselizovanej časti Smeru, ale bolo by v rozpore so všetkým, čo Fico od svojho zvolenia na verejnosti hovorí. Tento týždeň sa od pytačky upustilo a nastal zmätok. Konzervatívno-ľavicová frakcia sa v dôsledku predchádzajúceho nezáujmu Smeru pravdepodobne nevytvorí.

Smer by sa ešte mohol vydať k Patriotom, kde by mohol prispieť k formovaniu skutočnej európskej opozície. Nakoniec asi skončí bez frakcie a bez vplyvu. Jeho predstavitelia potom môžu plamenne pranierovať progresivizmus s liberalizmom, ale od slov sa k žiadnym činom nedostanú.