Toto v porovnaní s inými rozhodnutiami o nízkom odškodnom za ľudský život poukazuje na nedostatočne nastavenú legislatívu, ktorá sťažuje a minimalizuje nároky poškodených. Suma odškodného za smrť otca a manžela sa môže javiť ako neprimerane nízka. Ide pritom o celkovú hodnotu finančnej náhrady pre manželku a dve deti zosnulého advokáta, teda každý z nich dostane po 30-tisíc eur, čo vyznieva za stratu hlavy rodiny vo väzenskom prostredí ešte tragickejšie.
Advokát Krivočenko bol obvinený z legalizácie príjmov z trestnej činnosti v rámci akcie Dobytkár, pretože mal podľa obvinenia na svoj účet prijímať úplatky od žiadateľov eurofondov. Za dané úplatky mali mať následne tieto osoby zabezpečené schválenie projektov. Krivočenko bol stíhaný väzobne a za mrežami strávil necelý rok.
Vo februári 2021 sa advokát nakazil ochorením Covid-19 v bratislavskom justičnom paláci, kde vykonával väzbu. Následne bol prevezený do trenčianskej nemocnice pre obvinených a odsúdených. Advokát Krivočenko ochoreniu podľahol po týždni hospitalizácie v nemocnici, kde dňa 28. februára 2021 skonal. Vyrozumenie o úmrtí zo strany kompetentných prišlo advokátovej rodine až 1. marca 2021.
Informácie o zdravotnom stave advokáta totiž nemocnica odmietla poskytnúť jeho manželke s odôvodnením, že manželka nemá notárom overené splnomocnenie, aby sa informovala o stave svojho muža. Advokát Krivočenko sa pokúšal v priebehu roka vo väzbe podpísať takéto splnomocnenie, no na notárske overenie potreboval súhlas prokurátora. Dozorový prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry štyri žiadosti obvineného odmietol a notára vo väzbe nedovolil.
Manželka zosnulého advokáta Beáta Krivočenková následne podala trestné oznámenie a podnety na prešetrenie smrti manžela z dôvodu, že zdravotná starostlivosť poskytovaná Krivočenkovi bola zanedbaná. Všetky návrhy boli odmietnuté s tým, že nedošlo k porušeniu predpisov.
Mária Kolíková ako vtedajšia ministerka spravodlivosti tvrdila, že pre Krivočenka sa nenašlo lôžko s pľúcnou ventiláciou. Advokát sa tak stal prvou obeťou ochorenia v slovenských väzniciach. Ako sa neskôr ukázalo, podľa zistení verejnej ochrankyne práv Kolíková zrejme nehovorila pravdu.
Verejná ochrankyňa práv konštatovala pochybenie
Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová v tejto súvislosti naopak konštatovala, že došlo k porušeniu základného práva na ochranu zdravia advokáta v dôsledku nesprávneho manažmentu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a uviedla, že v čase úmrtia Ľubomíra Krivočenka bolo minimálne v Trenčianskom kraji voľné jedno lôžko, hoci ani napojenie na pľúcnu ventiláciu nemuselo zaručiť jeho prežitie.
Vláda Slovenskej republiky sa prostredníctvom ministra spravodlivosti Borisa Suska rozhodla uznesením odškodniť rodinu zosnulého. Poskytnutie finančnej náhrady pozostalým po Ľubomírovi Krivočenkovi v sume 30-tisíc eur pre každú pozostalú osobu, a to manželke a dvom deťom, má zmierniť ich nemajetkovú ujmu v podobe straty manžela a otca.
Vláda priznala nedostatočnú legislatívu
Tento prípad je zaujímavý nielen sumou, ktorá je v porovnaní s inými obdobnými žalobami nízka, a ktorou štát ocenil smrť osoby, ale aj konštatovaním samotnej vlády Slovenskej republiky, že súčasná právna úprava je nedostatočná. V samotnom odôvodnení uznesenia minister Susko hovorí, že rozhodnutie vlády vychádza z neaplikovateľnosti relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy na tento prípad a z existujúceho záväzku Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné ľudsko-právne úpravy, ktorými je viazaná.
V tomto prípade je právnym rámcom uznesenia Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z neho vyplývajúca objektívna zodpovednosť štátu za porušenie jeho záväzkov v súvislosti s ochranou života osoby obmedzenej na osobnej slobode. Štát k tomuto kroku pristúpil po tom, ako sám vyhodnotil chýbajúcu vnútroštátnu úpravu.
Zodpovednosť za obvineného vo väzbe má Zbor väzenskej a justičnej stráže, ktorý je podriadený Ministerstvu spravodlivosti SR. Ministerstvo ako štátny orgán je teda zodpovedné za prípadnú škodu, ktorú si osoba môže vymáhať v súdnom konaní. Okrem toho, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa zákonného vymedzenia, koná v mene štátu stále ministerstvo spravodlivosti.
Zákon nepozná úmrtie vo väzbe
Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci síce upravuje zodpovednosť štátnych orgánov, no rozsah zodpovednosti ako taký je striktne vymedzený. Štát podľa tohto zákona zodpovedá iba za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom.
Práve takéto vymedzenie tvorí podstatu problému. Advokát Krivočenko totiž ako obvinený zomrel vo väzbe, ale doposiaľ nebol právoplatne konštatovaný nezákonný postup štátnych orgánov v prípade väzobného stíhania alebo obvinenia advokáta. Keďže nemožno hovoriť o nezákonnosti rozhodnutí štátnych orgánov, nemožno sa dožadovať odškodnenia podľa tohto zákona a iná relevantná právna úprava na úrovni štátu neexistuje.
Zodpovednosť štátu v tomto prípade ale možno odvodiť od právnej úpravy obsiahnutej v Dohovore ako aj v Ústave SR. V oboch normách vyplýva štátu povinnosť zmiernenia nemajetkovej ujmy osobám, ktorých blízki zomreli počas obmedzenia osobnej slobody zo strany štátu.
Pri nezákonnej väzbe alebo trestnom stíhaní sa môžu osoby žalobami domáhať odškodnenia zo strany štátu a súdy vo väčšine prípadov konštatujú ich oprávnenosť. Zákonnou podmienkou na podanie takejto žaloby je takzvané predbežné preskúmanie nároku. Ide o akýsi medzistupeň pred podaním žaloby, kedy poškodená osoba v návrhu opíše a vyčísli svoju ujmu a predloží ju kompetentnému orgánu. Ten môže návrhu vyhovieť a osobu odškodniť alebo mu nevyhovieť, pričom následne rozhoduje už o podanej žalobe súd.
Ministerstvo spravodlivosti nemohlo vyhovieť žiadosti pozostalých po Krivočenkovi o predbežné preskúmanie nároku na náhradu škody, pretože sa zákon nevzťahuje na úmrtie obvinenej osoby vo väzbe, hoci štát za väzneného človeka preberá plnú zodpovednosť.
Štát ale pomerne správne tušil, že nedostatočná právna úprava v tomto prípade bude podkladom na úspešný spor pred Európskym súdom pre ľudské práva. Ten by jednoznačne konštatoval porušenie článkov Dohovoru, ak sa príbuzný obete zosnulej vo väzbe nevie domôcť odškodnenia.
Z uvedeného dôvodu a v záujme predídenia sporu na nadnárodnom súdnom orgáne pristúpila vláda k usporiadaniu tejto záležitosti spôsobom zmiernenia nemajetkovej ujmy pozostalých formou prijatia uznesenia vlády Slovenskej republiky. Takýto prístup považuje štát za najefektívnejší z hľadiska ochrany ľudských práv a základných slobôd a súčasne aj za najohľaduplnejší k pozostalým osobám.
Odškodné bez žaloby je skôr výnimkou
Okamžité odškodnenie aj napriek chýbajúcej úprave sa javí ako krok správnym smerom. Ide však o svetlú výnimku v inak veľkej neochote štátu zaoberať sa podobnými prípadmi. Právna prax ukazuje minimálnu vôľu odškodňovania nezákonne postihovaných osôb zo strany kompetentných.
Uvedené platí ako pri predbežnom preskúmaní nároku, tak aj pri následnej žalobe. Súdy však vo väčšine prípadov dávajú za pravdu poškodeným a štát tak vypláca väčšie či menšie finančné sumy na odškodnom, v závislosti od miery spôsobenej škody.
Je pritom na zamyslenie, že štát takto každoročne postupuje v množstve sporov, a to v priamom rozpore s judikatúrou a zákonom a zbytočne predlžuje súdne konania v prípadoch, keď je zrejmé, že spor nevyhrá. Sám zákon hovorí o objektívnej zodpovednosti štátu, ktorej sa nevie zbaviť a pri ktorej sa vie vyviniť iba vo veľmi úzkej škále okolností daného prípadu.
V medializovaných kauzách došlo iba k dvom verejným prejavom dohody štátu s poškodenými. Išlo o prípad nezákonného stíhania a väzby Jaroslava Haščáka, ktorý hrozil štátu žalobou vo výške 10 miliónov eur ak sa neospravedlní. Štát sa mu nakoniec verejne ospravedlnil, čím ušetril daňových poplatníkov masívnej straty v prípade podania žaloby Haščákom.
Druhý prípad sa týka advokáta a bývalého sudcu Dávida Lindtnera, ktorý bol nezákonne väzobne stíhaný. Ústavný súd konštatoval v jeho prípade nezákonný postup Najvyššieho súdu SR, ktorý vzal sudcu do väzby na 219 dní. Advokát požadoval odškodné 29-tisíc eur alebo ospravedlnenie a štát opäť pristúpil k verejnému ospravedlneniu.
Nízka suma odškodného vyplýva zo zákona
Okrem vysokej neochoty štátu odškodniť svoje obete je na mieste poukázať aj na výšku odškodného. V prípade advokáta Krivočenka dostane každá blízka osoba za smrť svojho otca a manžela vo väzbe sumu 30-tisíc eur.
Ťažko by sa našla osoba, ktorá by vymenila nedobrovoľné ukončenie života svojich milovaných za tak nízku sumu. Problém s výškou odškodného je opäť v zle nastavenej legislatíve. Zákon totiž pri nemajetkovej ujme stanovuje podmienku, že jej výška nesmie byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.
Táto formulka sa bežne objavuje v každej odpovedi prokuratúry pri daných žalobách ohľadom nemajetkovej ujmy. Uvedené znamená zákonné ohraničenie nároku, ktorý môže poškodená osoba vymôcť. V praxi to predstavuje dôvod na znižovanie vyplateného odškodnenia zo strany štátu.
V súčasnosti sa táto hranica určuje podľa ustanovení zákona o obetiach trestných činov, podľa ktorého ak je násilným trestným činom spôsobená smrť, nemajetková ujma môže byť v maximálnej výške 25-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy.
Ak by išlo o prípad vraždy, rodina obete by si mohla od vraha nárokovať v roku 2024 pri minimálnej mzde 750 eur maximálne odškodné 18 750 eur v prípade nemajetkovej ujmy, teda zásahu do citovej sféry. Dvojnásobok, ak by išlo o odkázanú osobu, ako napríklad dieťa, no to už je maximálny zákonný limit odškodnenia.
Takéto žalostne nízke číslo je ešte nižšie, ak nejde o škodu spôsobenú násilným trestným činom. Aj pre extrémne nízke odškodné pristúpila vláda k danému kroku, kde síce navýšila zákonný limit odškodnenia, no tej je stále z pohľadu straty milovanej osoby nedostatočný. Uvedené platí o to viac, ak bola zosnulá osoba živiteľom rodiny alebo osobou s nadpriemerným príjmom živiaci odkázanú osobu a podobne.
Právna teória totiž pri odškodňovaní obete nepracuje s myšlienkou náhrady škody v tom zmysle, že vinník má vykompenzovať celkové straty, napríklad v chýbajúcom plate, ktoré poškodení utrpeli. Odškodnenie má byť akési jednorazové zadosťučinenie, ktoré nehľadí na následné možné rapídne zhoršenie kvality života pozostalých.
Judikatúra pozná aj vyššie sumy
Pri tejto problematike ale treba dodať, že v súčasnosti už judikatúra súdov prelomila hornú zákonnú hranicu nemajetkovej ujmy. Súdy reagovali práve na osobitné podmienky rôznych sporov, ktorých okolnosti ukazovali priznanie nízkej nemajetkovej ujmy ako nespravodlivé, či až rozporné s európskym právom.
Uvedená výška nemajetkovej ujmy sa javí ako extrémne nespravodlivá pri iných žalobách, kde žalobcovia vysúdili oveľa vyššie odškodné. Ústavný súd SR priznal nálezom pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 nemajetkovú ujmu vo výške 60-tisíc eur Jozefovi Čentéšovi z dôvodu nevymenovania do funkcie generálneho prokurátora SR.
Odškodné vo výške takmer 100-tisíc eur pri nemajetkovej ujme priznal Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom pod sp. zn. 2Co/259/2012 sudcovi za difamačný článok. Objektívne rozmedzie pre stanovenie výšky odškodnenia za zničenie najbližších rodinných väzieb by malo byť s ohľadom na rozhodovaciu prax súdov a hierarchiu európskych aj vnútroštátnych spoločenských hodnôt stanovené v rozsahu 40- až 50-tisíc eur.
Odškodnenie od štátu žiadal aj zavraždený významný advokát Ernest Valko, ktorý zastupoval Slovenskú republiku vo významných ekonomických prípadoch. V roku 2006 bol zadržaný v kauze bratov Vittekovcov a obvinený z vydierania.
Neskôr sa obvinenie ukázalo ako neopodstatnené a trestné stíhanie bolo zastavené. Advokát preto žiadal od ministerstva vnútra odškodné vo výške 1,633 milióna eur, no bol zavraždený skôr, ako sa štát vysporiadal s jeho nárokom. Vtedajšia premiérka Iveta Radičová sa advokátovi Valkovi v mene vlády SR ospravedlnila za poškodenie jeho cti a dobrého mena.
V tomto kontexte sa preto výška odškodnenia v sume 30-tisíc eur pre pozostalého za smrť osoby, ktorá bola vo výlučnej zodpovednosti štátu, javí ako nedostatočná. Uvedené platí o to viac, ak štát ani nemá potrebnú legislatívnu úpravu, ktorá by efektívne riešila takéto smutné udalosti. A nepomôžu ani rôzne fabulácie o tom, v akom zdravotnom stave zosnulá osoba bola. Za osobu vo väzbe bez výhrad zodpovedá štát.