Cyril Vasiľ o svätojakubskej púti: Obetoval som ju za problémy v Indii a za domov

Románske kaplnky pozdĺž cesty, prírodná scenéria, desiatky starých rímskych vojenských ciest a kláštory – to všetko podľa ich slov tvorilo materiálny rámec putovania. Avšak Štandardu rozpovedali pútnici detailný príbeh toho, ako cestu prešli a s čím sa vrátili domov. Príbeh skupiny uzatvára košický arcibiskup Cyril Vasiľ úsmevným a zároveň hlbokým opisom prežitého a poznaného.

Začalo to ako nápad „pri pive“, pokračovalo snahou pomôcť splniť sen niekoho iného a ostatné je už história. História, ktorá zanechala svoje stopy v životoch, myslení aj v srdciach tých, ktorí túto púť absolvovali – ako to už s púťou býva.

Pripomeňme legendu o svätom Jakubovi

Legenda o svätom Jakubovi sa začína približne v roku 33 po Kristovi, keď sa apoštol Jakub Zebedejov vydal evanjelizovať na územie dnešného Španielska. Po návrate do Jeruzalema bol sťatý Herodesom. Jeho žiaci vzali následne Jakubovo telo na loďku, ktorú podľa legendy viedli anjeli až na územie Španielska do mesta Padrón. Realistickejší príbeh vraví, že sa tam s jeho telom doplavili ľudia, a keď miestna panovníčka zistila, že ide o apoštola Jakuba, jeho pozostatky dala pochovať neďaleko Padrónu.

O pár storočí neskôr, okolo roku 800, mních Pelagius „vedením“ nezvyčajnej hviezdnej oblohy došiel k hrobu, v ktorom objavil pozostatky. Spolu s miestnym kráľom a biskupom prišli na to, že ide o svätého Jakuba.

Od tej chvíle začali postupne na toto miesto prichádzať pútnici – od kráľov až po zločincov a po čase bola na mieste postavená katedrála. Názov Santiago de Compostela je odvodený z kombinácie slov „Santiago“, čo znamená svätý Jakub, a „Compostela“, čo znamená pole hviezd.

Od nápadu k púti

Počas priateľského stretnutia pri pive sa Richard Kitľan zdôveril kamarátovi Jurajovi Geregovi s myšlienkou púte do Santiago de Compostela a on hneď zareagoval.

„Z nerozvážnosti som mu povedal, že ak on pôjde so mnou na svetové dni mládeže, tak ja ho zoberiem o rok do Santiaga. A on na svetové dni išiel,“ usmial sa organizátor púte Juraj. „Taktiež som vedel, že vladyka Cyril Vasiľ má sen absolvovať túto cestu a že by tam chcel ísť. S Richardovým nápadom, ako správny skaut a arcibiskup, ihneď nadšene súhlasil.“

Z dvojice skupina pútnikov

Juraj s Richardom vyrazili o dva dni skôr. „Prvou výzvou bolo meškanie lietadla, kvôli čomu sme skoro nestihli prestup. Za náš výkon – päťstometrový beh s ťažkými batohmi po letisku – by sa nemuseli hanbiť ani profesionálni športovci. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Šťastne sme pristáli v Porte, oslávili to pohárom vína a vybrali sa na prvú ubytovňu,“ uviedli kamaráti.

Skupina sa rozrástla a napokon ju tvorili štyria mladí veriaci: organizátor Juraj Gereg, autor nápadu Richard Kitľan, skautka Veronika Krunková a lekárka Veronika Semaníková. Spolu s košickým arcibiskupom Cyrilom Vasiľom kráčali ďalší dvaja gréckokatolícki biskupi – metropolita Jonáš Maxim a pomocný bratislavský biskup vladyka Milan Lach.

Spoločne prešli približne 250 kilometrov za dva týždne. Vybrali si južnú, portugalskú cestu z Porta, ktorú si rozdelili na denné úseky dlhé približne 20 kilometrov.

„Luxusné“ ubytovanie a ploštice

Počas púte do Santiaga sú pre pútnikov k dispozícii ubytovne nazývané “albergues”, kde sa dá ubytovať vďaka “credential” – pasu pútnika, do ktorého pútnik zbiera pečiatky z miest, po ktorých kráčal, ako dôkaz toho, že púť absolvoval. V albergue sa môžu ubytovať za dobrovoľný príspevok alebo za poplatok od 5 do 20 eur za noc.

„Luxus však nečakajte, pretože pútnik je vďačný aj za strechu nad hlavou, sprchu a vlastnú posteľ. Tak to bolo aj v našom prípade. Človeka však vie znervózniť, ak vyčerpaný a po celom dni putovania zistí, že má v izbe spoločnosť v podobe ploštíc,“ zaspomínali mladí putujúci.

Dážď, horúčava, pot a únava… avšak žiadna „ponorka“

Výzvy na seba nedali dlho čakať a hneď prvý deň putovania zastihol pútnikov intenzívny dážď. Asi najväčšia kríza nastala po prekročení hraníc. “Mali sme prejsť 33 kilometrov. Vyrážali sme skoro ráno a snažili sa udržať si čo najrýchlejšie tempo. Avšak horúčava nás prinútila spraviť si dvojhodinovú siestu na 20. kilometri,“ opísali náročný deň pútnici. Veľmi sa im vraj nechcelo ísť ďalej, ale zvládli to.

Klasický pútnický program pozostával z kráčania, teplej kávy, ubytovania sa a odslúženia svätej liturgie v krásnom starobylom chráme. Nasledoval spánok a ráno všetko odznova. Počas zdolávania kilometrov sa im do cesty priplichtili aj prevýšenia, ale zhodne tvrdia, že aj napriek vyčerpaniu z náročného terénu im ten výhľad stál za to.

Napriek tomu, že s putovaním končievali neskoro večer, v cieli zamierili rovno do chrámu, tam zložili batohy a odslúžili svätú liturgiu. “V takýchto chvíľach som mal slzy v očiach. O to viac, ak napriek únave, potu a bolesti, smerovali naše kroky najprv ku Kristovi,“ povedal dojato organizátor Juraj.

Podľa pútnikov bola púť príliš krátka na vytvorenie „ponorkového efektu“, že vám kvôli únave, či monotónnosti lezie na nervy už aj váš najlepší priateľ. „Naša skupinka bola zbierkou rôznych vekových i profesijných kategórií, takže sme sa mohli neustále striedať a obmieňať počas spoločného kráčania, debatovania, alebo aj mlčania jeden po boku druhého,“ uviedli.

Zmes zvukov oceánu a spevu žalmov pri západe Slnka

V posledné dni putovania odbočili pútnici na cestu, ktorá viedla popri nádhernom pobreží. Z prístavného mesta Vilanova de Arousa sa chvíľu plavili loďou v sprievode delfínov po rovnakej trase, ktorou podľa legendy doviezli ostatky sv. Jakuba do Španielska. Poľa ich slov bolo jedným z najsilnejších momentov púte sedieť v prístave na kameni, sledovať západ slnka, počúvať oceán… „a do toho spievať žalmy,“ zaspomínala skupinka.

„Poslednú noc sme strávili sedem kilometrov od Santiaga. Okrem radosti sme si niesli pocit akejsi nostalgie, že sa naše dobrodružstvo o chvíľu skončí. Finálne a náročné kilometre ubiehali pomalšie, ale napriek tomu sme 29. mája v predpoludňajších hodinách dokráčali do Santiaga. Hoci nás neprivítali žiadni anjeli ani nebeské zbory, cítili sme pokoj. Vedeli sme, že to podstatné sa už stalo počas cesty.“

Nasledovali formality. Pútnici dostali certifikát, spravili fotky a vošli do samotnej katedrály, v ktorej pred Kristom a hrobom apoštola pokľakli a odovzdali všetky úmysly a trápenia, ktoré si počas cesty niesli.

Unavený, ale občerstvený

„Popri duchovných aspektoch som dúfal, že putovanie mi pomôže zhodiť nejaké nadbytočné kilo. Napriek očakávaniu sa v tejto oblasti nič nezmenilo,“ zasmial sa vladyka Cyril. „Pozitívne som si utvrdil sebavedomie, že ešte nepatrím celkom do starého železa a že po fyzickej stránke som to zvládol – s patričným fučaním, dychčaním a potením sa,“ dodáva.

„Ale aby som bol konkrétny,“ pokračoval arcibiskup, „vrátil som sa s príjemným pocitom zadosťučinenia zo splnenia svojej dlhoročnej túžby, unavený fyzicky, ale duchovne občerstvený a pripravený na ďalšiu prácu.“

„Modlil som sa za situáciu v sýrsko-malabarskej cirkvi“

Portugalsko, cez ktoré putovali v prvé dni, arcibiskupovi pripomínalo Južnú Indiu. Miestne chrámy, ale aj architektúra pripomínali vladykovi prostredie v Kerale, kde je pápežským delegátom pre sýrsko-malabarskú cirkev.

„Obetoval som svoju púť za problémy miestnej komunity v eparchii Ernakulam-Angamaly, keďže tieto problémy, žiaľ, pretrvávajú a stupňujú sa. Dokonca aj počas púte som mal na túto tému niekoľko telefonických rozhovorov s hlavou tejto východnej cirkvi, vrchným arcibiskupom monsignorom Thattilom. Principiálne som sa teda počas púte modlil za situáciu v sýrsko-malabarskej cirkvi. Často som sa však v myšlienkach vracal z Indie domov. Nemohol som nemyslieť na potreby našej gréckokatolíckej cirkvi a mojej konkrétnej misie v nej,“ zveruje sa vladyka Cyril.

Obavy má asi každý

„Pútnici majú zväčša predštartovné obavy – z pľuzgierov a otlakov, zo slabej kondičky, či nejakých zdravotných ťažkostí, ktoré môžu človeka prekvapiť a skomplikovať putovanie,“ zverili sa organizátori Juraj a Richard.

„Na taký tretí až štvrtý deň si telo jednoducho zvyklo na záťaž a zmiernilo sa s tým, že ďalšie dni bude pracovať v ‚pútnickým móde‘ a prestalo protestovať,“ dodáva košický arcibiskup. „Aj podošvu na turistických topánkach ktorá v polovičke trasy ‚odišla‘, sa mi nakoniec podarilo improvizovane prilepiť a došla až do Košíc. Takže, ‚pohoda‘,“ zaspomínal.

Večerný jedálniček: chute duchovných vs. chute mladých

„Napriek predpokladaným očakávaniam tu teda nevznikli krízové situácie, napätia, či konflikty – ak nepočítam jeden prípad rozdielnych predstáv o večernom jedálničku,“ spomína s úsmevom vladyka Cyril. „Duchovenstvo s gastronomickými skúsenosťami zo štúdií v Taliansku malo chuť na miestne špeciality z morských plodov, mladí boli za hamburger a zemiakové hranolky. Ale to asi nie je taká dramatická situácia, aby sa stala témou pre celoštátny denník,“ zasmial sa arcibiskup.

Nikdy za hranicu svojich síl

Cieľom pútnikov nebolo robiť extrémny turizmus, ale vychutnať si skutočnú púť, modliť sa a prejsť po trasách, kde sa tvorila duchovná tvár a jednota Európy. „Mladí spolupútnici ma povzbudili svojou túžbou po liturgickej modlitbe a po slávení východnej liturgie,“ dodal vladyka s tým, že mladí boli dokonca ochotní zväčšiť obsah svojich batohov aj o biskupské liturgické rúcha a ostatné liturgické príslušenstvo.

„Skutočne sme kráčali v zhode a striedali sme chvíle veselých i vážnych rozhovorov, modlitby osobnej i spoločnej, vtipkovania i ticha, keď bol každý pohrúžený sám do seba a v monotónnosti krokov bol so svojim batohom sám pred Bohom.“

Spomaľ, dýchaj, kráčaj, rozprávaj sa a nájdi si čas

Podľa vladyku Cyrila rozkvet individuálnych púti do Santiaga je v posledných desaťročiach zaujímavým fenoménom. „Možno si mnohí myslia, že hľadajú samých seba, ale v skutočnosti hľadajú toho, na obraz a podobu ktorého sme stvorení, aby s ním a v ňom našli zmysel pre samých seba,“ povedal.

„Spomaľ, dýchaj, kráčaj, rozprávaj sa s človekom po tvojom boku, nájdi si čas pre seba a pre Boha, teš sa z prírody, obdivuj panorámu, poteš sa z umenia, ktoré nám v chrámoch zanechali generácie predkov,“ pokračoval po krátkom zamyslení v myšlienke dobre prežitej púte, ktorá je podľa neho istým druhom duchovného labužníctva. A je zároveň jeho odkazom pre tých, ktorí ešte váhajú vydať sa na púť.

Počas cesty spovedal pútnikov z rôznych kútov sveta

Púť do Santiaga de Compostela nie je len fyzickom výkone, ale rovnako aj duchovnom zážitku. Biskup Milan Lach priznal, že aj napriek tomu, že nemohol kráčať so skupinou kvôli zdravotným problémom, prežil silný duchovný zážitok.

„Najväčšou výzvou bolo putovať nezvyčajným spôsobom – autobusom, vlakom či taxíkom, teda nie klasicky peši s ostatnými. S nimi som bol len ráno a v podvečer. Najviac na mňa pôsobili sväté spovede pútnikov, ktorí ma požiadali, aby som ich vyspovedal. Môžem povedať, že som bol takým spôsobom účastným na duchovnej púti tých, ktorí smerovali so svojimi úmyslami do Compostely,“ povedal biskup Lach.

„Púť a byť pútnikom znamená konkretizovať a uvedomovať si životný stav každého človeka. Všetci kráčame na našej životnej ceste, prekonávame prekážky, nesieme si svoje bremená, stretávame sa s inými pútnikmi – našimi blížnymi –, a postupujeme po jednotlivých etapách, upierame svoj zrak k cieľom nášho putovania a nakoniec aj k nášmu poslednému cieľu,“ takto prirovnal Svätojakubskú púť k tej životnej košický arcibiskup vladyka Cyril Vasiľ.