Andrej Palko

Napríklad ranné vstávanie. Aký to má zmysel, vstať z postele? Veď na konci dňa do nej aj tak uľahne. Tak na čo je to dobré? Komu tým prospeje? Isteže, človek takmer vždy vstane, lebo musí. Hoci... musíme vraj iba zomrieť. No neviem teda, ako to je.

A jedlo a pitie? Prečo to do seba nakoniec vždy dostaneme? Aký to má zmysel? Aby sme prežili? Ale dokedy, vážení, dokedy? Do dňa vlastnej smrti? Napriek jasným faktom a nezvratnému osudu do toho vždy ideme. Jeme a pijeme. Lebo musíme. Hoci... musíme vraj iba zomrieť. No neviem teda, ako to je.

Dýchanie. Tým som mal asi začať. Dýchame, lebo musíme. Perfektne je to zariadené. Predstavte si, že by človek mohol len silou vlastnej vôle prestať dýchať. Desivá predstava, však? Tie štatistiky by boli určite otrasné. A tak si tu všetci svorne dýchame, lebo nemáme na výber, lebo jednoducho musíme. Hoci... musíme vraj iba zomrieť. No neviem teda, ako to je.

Boli ste dobrí? Poslúchali ste? Lebo ak nie, ani Mikuláš a ani Ježiško a ani nikto iný vám nič nedonesie. Lenže to je pekne sprostá otázka. Všetci poslúchajú. Jedni viac, druhí menej, ale poslúchajú. A viete prečo? Lebo musia. Ak nie iných, tak seba. Všetci sme poslušní až to bolí. Absolútna neposlušnosť nie je možná. Bohužiaľ, teda vďakabohu, teda ako to ten Ičo kedysi bravúrne poskladal tú vetu... no nič. O čo ide je, že poslúchať musíme všetci. Hoci... musíme vraj iba zomrieť. No neviem teda, ako to je.