Na mieste, kde lapili Jánošíka, dnes bujnie les. Obec je bezradná, štát sa pomôcť nechystá

Život tohto slávneho zbojníka je opradený toľkým množstvom legiend a povestí, že niekedy je ťažké určiť, čo je pravda a čo už iba mýtus. Jedným z overeným faktov je však miesto, kde ho v roku 1713 zlapali.

Nie, nestalo sa to v žiadnej krčme pri pošmyknutí na povestnom hrachu. Skutočnosť je oveľa prozaickejšia – Jánošíka chytili v usadlosti, v lokalite nazývanej Mravcov vŕšok nad Klenovcom, len pár desiatok metrov od spomínanej cesty II/532.

V mnohých iných krajinách by bolo miesto, kde sa skončila sloboda najznámejšieho zbojníka národa, doslova pútnickým miestom s pamätníkom a rôznymi službami pre húfy návštevníkov. Nie však na Slovensku. Mravcov vŕšok je dnes zabudnutý kút krajiny, o ktorom ani mnohí obyvatelia širšieho regiónu nevedia, že sa tam kedysi písala história.

Od kurucov k zbojníkom

To, že Jánošíka skutočne chytili na Mravcovom vŕšku uvádza najdôležitejší prameň (a zároveň jeden z mála), ktorý máme o jeho živote. Ako píše poľský autor Stanisław Andrzej Sroka v knihe Jánošík – pravdivá história karpatského zbojníka, ide o 626-stranový súdny spis s protokolmi zo súdnych konaní Liptovskej župy.

V ňom je na stranách 563-567 protokol zo súdneho konania s Jánošíkom a na ďalších stránkach aj protokol z konania voči jeho najbližšiemu zbojníckemu druhovi Tomášovi Uhorčíkovi. Druhým cenným prameňom je ďalšia župná súdna kniha, ktorá sa však v origináli nezachovala a máme len jej odpisy z 19. storočia.

Vzhľadom na skromné písomné pramene toho o detstve a mladosti Juraja Jánošíka nevieme veľa. Zo zachovaného protokolu vyplýva, že sa zúčastnil na kuruckom povstaní, ktoré zasiahlo Uhorsko v roku 1703 a bolo namierené proti cisárskej moci Habsburgovcov.

„Môžeme len predpokladať, že Jánošík sa dobrovoľne pridal ku kurucom niekedy v rokoch 1706-1708 vo veku okolo 18 až 20 rokov,“ píše Sroka na základe informácií zo súdneho spisu.

Po odchode z povstaleckého vojska hospodáril Jánošík krátky čas na rodinnom gazdovstve v Terchovej, ale čoskoro sa opäť stal vojakom, tentoraz v habsburskom cisárskom vojsku. Slúžil v oddiele na zámku v Bytči, čo zásadne ovplyvnilo zvyšok jeho života.

Bytčiansky zámok bol totiž aj väzením a jedným z tamojších väzňov bol už spomínaný Tomáš Uhorčík, s ktorým sa Jánošík spriatelil. Ani v tejto službe však budúci zbojník nevydržal dlho, keďže rodičia ho z nej vykúpili a opäť sa vrátil do Terchovej.

Zbojnícky dôchodok

Na zámku v Bytči nezostal ani Uhorčík, ktorý z väzenia ušiel, pričom na slobodu mu pomohol zrejme práve Jánošík. Uhorčík ho potom presvedčil, aby sa pridal do jeho zbojníckej družiny, k čomu podľa súdneho spisu došlo koncom septembra 1711 (teda v roku, keď sa skončilo kurucké povstanie).

Hneď nasledujúci mesiac však Uhorčík v družine skončil a velenie prenechal práve mladému Jánošíkovi. To bol celkom prekvapivý krok, keďže Jánošík bol ešte mladík a ako zbojník neskúsený. Zrejme však mal vodcovské schopnosti a bezpochyby zavážili aj osobné väzby medzi ním a Uhorčíkom.

Naopak, to, čo sa dá jasne pochopiť, je Uhorčíkovo vycúvanie zo zbojníckej družiny. Mal už 37 rokov, čo bolo pred vyše tristo rokmi, keď ľudia žili kratšie, vnímané ako pokročilejší vek. Z nich deväť rokov zbojníčil a nedávne väzenie ho zrejme utvrdilo v tom, že je naozaj čas skončiť. Okrem toho sa podľa informácií, ktoré uviedol pri súdnom vypočúvaní, dostal do konfliktu s iným zbojníkom z družiny.

Svoju zbojnícku bandu teda prenechal Jánošíkovi a odsťahoval sa do Klenovca vo vtedajšej Malohontskej stolici (neskôr súčasť Gemersko-malohontskej župy), kde žil pod falošným menom Martin Mravec. Zároveň sa oženil s dcérou jablunkovského baču, ako uvádzajú pramene.

Pri tomto detaile sa treba na chvíľu pristaviť. Mnohé zdroje totiž umiestňujú túto Jablunku či Jablonku do Poľska, alebo Česka. Avšak Jablonka bola aj pri Klenovci, medzi vrchom Čremoš a Utekáčom. Šlo o osadu so siedmimi či ôsmimi domami a Jánošík tam vraj dokonca ukryl jeden zo svojich pokladov.

Ani v tomto prípade nejde o legendu, tvrdil to on sám. Je o tom zmienka v už spomínanom súdnom protokole. „Jako sa ide od Jablonky na Klenovec k Cisárskym horám na pravú ruku idúce, na grúne v jednej jedli je ruka vyťatá na buku,“ doslovne uvádza Jánošíkovo vyjadrenie v súdnom protokole. Avšak ktovie, či to bola pravda. Treba mať na pamäti, že išlo o vyjadrenie pri mučení a Jánošík to možno povedal len preto, aby svojim trýzniteľom čosi poskytol.

V každom prípade je pravdepodobné, že do Klenovca prišiel Uhorčík práve kvôli svojej žene, ktorá zrejme odtiaľ pochádzala. „Ťažko je to presne povedať, lebo žiadne záznamy nie sú. Všetko sa to len tradovalo. Ale ak by to nebola táto naša Jablunka, prečo by tu bol Uhorčík zakotvil?“ poznamenala pre Štandard Blažena Hrušková, poslankyňa a predsedníčka kultúrnej komisie pri obecnom zastupiteľstve v Klenovci.

Je to o to pravdepodobnejšie, že Uhorčík so ženou žil v usadlosti na už spomínanom Mravcovom vŕšku a ten je neďaleko Jablonky. Bývalý dlhoročný zbojník sa tam snažil o niečo, čo by sme dnes nazvali „viesť riadny život“. Pustil sa do gazdovania, bol pastierom oviec a pri rôznych príležitostiach vraj i hrával na gajdách.

Chytili ich dvakrát

Kontakty s bývalými kumpánmi však evidentne neprerušil, keďže Jánošík ho často navštevoval. To sa im obom stalo prvýkrát osudným koncom októbra 1712, keď ho pri Klenovci zlapali po prvýkrát, čo je zaznamenané aj v písomných prameňoch. „Chytili ho gemerskí hajdúsi hore na Chorepe aj s Uhorčíkom a jedným Kokavčanom. Bola tam krčma U Blahov, kde sa zastavovali a oddychovali furmani a iní pocestní,“ vysvetlil pre Štandard riaditeľ Miestneho kultúrneho strediska v Klenovci Jaroslav Zvara.

Keďže sedlo Chorepa je len pár sto metrov nad Mravcovým vŕškom, Jánošík a Uhorčík to tam nemali ďaleko. Niekedy sa spomína, že táto krčma bola priamo v Klenovci či dokonca v Kokave nad Rimavicou, ale najpravdepodobnejšou lokalitou je práve uvedené sedlo.

Prvé zlapanie Jánošíka a Uhorčíka však bolo podľa všetkého len zhodou okolností. Pandúri, ktorí vtedy prečesávali kraj a hľadali bývalých povstaleckých kurucov, mali asi podozrenie, že Jánošík môže byť zbojník a tak ho aj s Uhorčíkom zadržali a dopravili do väzenia v kaštieli v Hrachove neďaleko Rimavskej Soboty.

„V hrachovskom väzení však nepobudli dlho, pretože za nimi prišiel malohontský podžupan Pavol Lányi. Bol dobrým známym Uhorčíka, ktorý zas poskytol alibi Jánošíkovi. Tvrdil, že bol celý čas uňho v Klenovci a teda nemohol v tom čase zbíjať,“ uvádza Sroka vo svojej publikácii o Jánošíkovi.

Bohužiaľ, pre Jánošíka to nebolo dostatočné varovanie, keďže už o pár mesiacov bol opäť na Malohonte. Najprv bol paholkom v Kokave nad Rimavicou a neskôr u Uhorčíka trávil koniec zimy. V marci 1713 ho tam napokon zlapali drábi, ktorých vyslali priamo z Liptova.

Osudným sa mu stalo prepadnutie vdovy Schardonovej, manželky vyššieho cisárskeho dôstojníka, ku ktorému došlo ešte v lete 1712 na Liptove a intenzívne ho preto hľadali. Je veľmi pravdepodobné, že úkryt Jánošíka prezradil niektorý z jeho druhov, zrejme Mikuláš Šustek, ktorý bol súdený, mučený a potom popravený v Žiline. Podobný osud čakal aj Jánošíka na súde v Liptovskom Mikuláši, kde bol odsúdený na smrť a popravený zavesením na hák.

Zhruba mesiac po Jánošíkovi popravili aj Uhorčíka. Na rozdiel od jeho kamaráta ho nezavesili na hák, ale lámali v kolese, čo bol nemenej krutý a zároveň potupný spôsob popravy. Zaujímavosťou je, že súd najprv vôbec nevedel, že ide o zbojníka Uhorčíka a súdili ho len za ukrývanie Jánošíka. Zmenilo sa to až v ďalších dňoch procesu, keď sa už v súdnej zápisnici nespomína ako Mravec, ale ako Uhorčík.

„Sú iba dve možnosti. Buď sa Martin Mravec sám priznal, že je Uhorčíkom, alebo ho odhalil niekto iný,“ konštatuje v knihe Neznámy Jánošík historik Jozef Kočiš. Dodáva, že tou osobou mohol byť jedine slúžny Trenčianskej stolice Krištof Ugronovič, ktorý predtým pôsobil ako správca panstva na Bytčianskom zámku, kde Uhorčíka väznili.

Jánošíka na Mravcovom vŕšku nič nepripomína

Hoci sa z Jánošíka v nasledujúcich storočiach stala legenda a najznámejší slovenský zbojník, na Mravcovom vŕšku dodnes nie je nič, čo by jeho pamiatku pripomínalo. Nestalo sa tak za socializmu, keď bol Jánošík doslova heroizovaný a vyzdvihovaný ako príklad boja proti feudálnemu útlaku. Naopak, neďaleko miesta, kde stála Mravcova usadlosť, boli vybudované družstevné hospodárske budovy a ovčín, čo celé miesto vizuálne trochu znehodnotilo.

V roku 2013, pri príležitosti 300. výročia úmrtia Jánošíka, bolo k realizácii podobného zámeru najbližšie. „Chceli sme tam osadiť veľkú skalu, na ktorej by bola socha Jánošíka. Pri nej by bolo posedenie,“ vraví Zvara, ktorý sa osobnosťou Jánošíka dlhodobo zaoberá.

Tento zámer však podľa neho narazil na problém s nevysporiadanými pozemkami a na nesúhlas majiteľky, ktorá na Mravcovom vŕšku vlastní časť pôdy, vrátane miesta, kde kedysi údajne stála „izba“, v ktorej Jánošíka zlapali. Izbami totiž miestni nazývajú niekdajšie obytné drevenice, kde hlavným priestorom bola rozľahlá miestnosť, izba.

Ako pre Štandard dodala starostka Klenovca Katarína Pribilincová, problém s pozemkami znemožňuje v súčasnosti samospráve získať peniaze na podobný projekt. „Každá výzva je pre vlastníkov a my nie sme vlastníci, takže sa do žiadnej nevieme zapojiť,“ konštatovala.

Štandard oslovil aj Ministerstvo kultúry (MK) SR s otázkou, či rezort podporí prípadný projekt miestnej samosprávy na inštaláciu pamätnej tabule, sochy, prípadne inej infraštruktúry na spomínanom mieste.

„MK SR nemá finančný nástroj, ako takúto aktivitu podporiť. Je možné však sledovať výzvy Fondu na podporu umenia a tam môže vlastník podať projekt, ktorý bude následne posudzovaný a vyhodnotený,“ odpovedala nám riaditeľka odboru komunikácie rezortu kultúry Petra Bačinská.

Ako však bolo spomenuté, táto možnosť neprichádza do úvahy, pretože samospráva nie je vlastníkom predmetných pozemkov. Rezortu sme sa preto ešte opýtali, či neplánuje, prípadne nezváži nejaký samostatný projekt, ktorý by na danom mieste Jánošíka pripomínal.

„Ministerstvo aktuálne takýto projekt nepripravuje. Fond na podporu umenia však každoročne spolufinancuje Medzinárodný folklórny festival Jánošíkove dni v Terchovej, ktorý je však organizovaný obcou Terchová,“ odpísala Bačinská.

Starostka Klenovca zdôraznila, že projektu zameranému na propagáciu Jánošíka a jeho spojeniu s Mravcovým vŕškom budú v obci otvorení aj v budúcnosti. Všetko však závisí od financií, ktorých dnes samosprávy nemajú nazvyš.

„Určite som naklonená tomu, aby sme jánošíkovskú tradíciu pozdvihli a šli týmto smerom tradícií. Efektívne by to bolo práve vtedy, ak by to stálo práve na tom autentickom mieste. Ak natrafíme na výzvu, kde by stačil aj dlhodobý podnájom pozemkov, pokúsili by sme sa o to. Zatiaľ sme o tom ale nerokovali s vlastníkmi, či by vôbec boli ochotní dať nám pôdu do podnájmu,“ povedala Pribilincová.

Podotkla, že niektorí z množstva vlastníkov pôdy v danej lokalite ani nie sú Klenovčania, takže samospráva by sa s nimi musela najprv skontaktovať, čo nebude jednoduché.

Socha na Klenovskom Vepri

Hoci teda Jánošíka na mieste jeho zlapania nepripomína žiadna pamätná tabuľa ani jeho podobizeň v žiadnej forme, jednu sochu tohto hôrneho chlapca v katastri Klenovca predsa len nájdeme. Nie priamo v obci, ale na vrchu Klenovský Vepor, vzdialenom vzdušnou čiarou asi 13 kilometrov od dediny.

Prvá socha Jánošíka na Vepri bola osadená z iniciatívy obyvateľov susedného Čierneho Balogu. Časom však schátrala a niekto ju dokonca z kopca zhodil. V roku 2012 ju preto nahradila druhá, ktorú vyrobil rezbár Dušan Šarkan na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach (Klenovskej Rontouke), ktoré sa pravidelne konajú v Klenovci. Iniciátorom bola v tomto prípade obec Klenovec a miestne občianske združenie Rodon.

Počas nasledujúcich desiatich rokov jej však odhnil spodok a bolo ju treba opäť nahradiť. Iniciatívy sa chopil starosta obce Rimavské Zalužany Milan Medveď a zorganizoval zbierku na vytvorenie tretej sochy. Jej autorom je rezbár Pavel Švantner a na Vepri je od roku 2022. Pôvodná socha (v poradí druhá) zostala v turistickej útulni pod Veprom. Ďalším zobrazením Jánošíka v Klenovci je veľký obraz v zasadacej miestnosti obecného úradu.

Folkloristi sa hanbili

Jánošíkovská tradícia zostala v Klenovci medzi obyvateľmi stále živá a tohto zbojníka si miestni pripomínali okrem iného aj v ľudových piesňach.

„Na vrch Javoriny, horou pekný chodník, po ňom sa prechodí v noci každý zbojník. Po ňom sa prechodí, kamarátov vodí, v Gemerskej stolici pánom zle on robí. Tí gemerskí páni, veľmo sa ho báli, na Mravcovom vŕšku drábi ho zlapali,“ spieva sa v jednej z nich.

Klenovskí folkloristi sa téme Jánošíka venujú dodnes. „Vždy, keď je nejaké okrúhle výročie, tak si ho pripomíname na Klenovskej Rontouke. Naposledy to bolo vlani pri 310. výročí úmrtia. Mali sme programy venované zbojníckej tematike a Jánošíkovi. S deťmi sme tiež nacvičili choreografiu nazvanú Jánošík, Jánošík, kde tvoja valaška,“ ozrejmila pre Štandard Stanislava Zvarová, ktorá spolu s už spomínaným manželom Jaroslavom vedie tri folklórne súbory v Klenovci.

Spomienka na Jánošíka žije v Klenovci okrem piesní aj v názvoch niektorých lokalít. Nájdeme tu nielen Jánošíkovu ulicu, ale napríklad i Jánošíkovu skalu, studničku Jánošíkova slza či Jánošíkov lesík. Známemu zbojníkovi sa venovali aj niektorí autori, pochádzajúci z regiónu.

„Veľkú pozornosť Jánošíkovi venoval napríklad klenovský rodák Vladimír Mináč. V diele Dúchanie do pahrieb mal celú stať práve o jánošíkovskej tradícii,“ konkretizovala Hrušková. Jánošíka si pripomínali aj klenovskí ochotníci, ktorí o ňom hrávali predstavenia.

Hrušková tiež pripomenula, že počas Gemersko-malohontských slávností rezbári vždy tvorili sochu nejakého zbojníka, ktorá potom bola slávnostne osadená v miestnom drevenom amfiteátri. Ten už dnes neexistuje, pre zlý technický stav ho samospráva pred desiatimi rokmi musela rozobrať a na výstavbu nového sa doposiaľ nenašli peniaze.

Podľa Zvaru sa však mimo Klenovca jeho obyvatelia príliš nechválili tým, že práve u nich nášho najznámejšieho zbojníka lapili. Naopak, vnímali to ako skutočnosť, za ktorú sa trochu hanbili. „Keď sme napríklad ako folklórny súbor z Klenovca vystupovali v Terchovej, tak sme sa trochu aj obzerali, či nás tam nedobijú,“ dodal Zvara s úsmevom.

Jánošíkovská tradícia

Historickou záhadou, ktorú už zrejme nikdy nerozlúskneme je otázka, prečo sa práve Jánošík stal legendou a najznámejším slovenským zbojníkom. Zbojníčil krátko, ani nie jeden a pol roka, a zomrel v mladom veku, mal len 25 rokov. Napriek tomu je veľmi známou postavou nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku, ako pripomína Sroka.

Upozorňuje, že Jánošík zvykol devy v Terchovej i Klenovci obdarúvať predmetmi (napríklad prsteňmi), ktoré získal pri lúpežných prepadnutiach. „Možno práve tieto darčeky spolu s pekným vzhľadom Jánošíka prispeli k tomu, že sa po smrti stal slávnym, na rozdiel od iných zbojníkov, ktorých mená sa zachovali iba v zaprášených súdnych spisoch,“ domnieva sa Sroka.

Navyše, v prvých desaťročiach po jeho smrti nič nenasvedčovalo tomu, že sa z neho stane taký mýtus. Rôzne povesti a pesničky o ňom určite kolovali, ale písomné záznamy o tom nie sú. Jánošíkovská tematika sa do popredia začala dostávať až koncom 18. storočia a plne ju rozvinuli Štúrovci v 19. storočí.

„Vtedy sa im to hodilo, národ potreboval hrdinu,“ poznamenala Hrušková s tým, že cieľom bolo, okrem iného, pozdvihnúť slovenskú kultúru a národné povedomie.

Budovanie kultu Jánošíka pokračovalo aj v 20. storočí, keď okrem iného vznikli tri známe celovečerné filmy (v rokoch 1921, 1935 a 1963). Všetky však majú od reality ďaleko a postavu zbojníka i jeho život výrazne romantizujú. O triezvejší pohľad sa snažila snímka Jánošík – pravdivá história z roku 2009, ale ani tá sa nevyhla kritike, napríklad za príliš dlhú stopáž, nezáživný príbeh či hlavného hrdinu bez charizmy.

Pre udržanie povedomia o Jánošíkovi je dôležité oboznamovať s ním najmladšie generácie. Klenovská starostka Pribilincová aj poslankyňa Hrušková sú pedagogičky a zhodli sa na tom, že téma Jánošíka je v našom školstve dostatočne zastúpená.

„Je to aj maturitná otázka a o Jánošíkovi sa učí. Závisí to však aj od pedagóga, do akej hĺbky ide. Ja o Jánošíkovi viem dosť a písala som o ňom aj do našich Klenovských novín, zvyknem ho preto priblížiť študentom a vtedy naozaj spozornejú,“ priblížila Hrušková, ktorá pôsobila aj ako riaditeľka gymnázia v Hnúšti.

Podľa starostky, ktorá učila na základnej škole, je téma Jánošíka na nižších stupňoch založená hlavne na rozprávkach či bájach. „Myslím si, že i vďaka nim už aj malé deti vedia o Jánošíkovi,“ povedala Pribilincová.

Mravcov vŕšok kedysi a dnes

Klenovec bol v minulosti známy nielen ako veľká dedina, ale aj početnými lazmi v okolí. Jednou z lazianskych lokalít bol i Mravcov vŕšok, čo napokon dokazuje i prípad zlapania Jánošíka v Uhorčíkovej usadlosti.

Život tam pokračoval aj po Jánošíkovej a Uhorčíkovej smrti. Na leteckej mape z roku 1950 vidieť, že na Mravcovom vŕšku bola vtedy nejaká usadlosť, teda laz, alebo kolešňa, ako ich nazývali miestni. Okolo sa rozprestierali obhospodarované políčka a pasienky.

Počas takmer trištvrte storočia sa tam však ráz krajiny výrazne zmenil. Mnohé predtým obhospodarované plochy zarástli lesom, v okolí pribudli rekreačné chatky a na mieste bývalej usadlosti je dnes drevená, pôvodne družstevná chata (postavená presne na mieste jedného z niekdajších objektov, zrejme drevenice).

Práve neďaleko nej mala podľa Zvaru stáť niekdajšia Mravcova usadlosť, kde chytili Jánošíka a údajne tam stále vidieť pozostatky podmurovky jeho drevenice. Hoci sme sa boli pozrieť priamo na mieste, nepodarilo sa nám ich nájsť, keďže miesto je zarastené kríkmi a lesom.

Iné by to možno bolo neskoro na jeseň, alebo počas skorej jari, keď všetko nezakrýva bujná vegetácia. O tom, že kedysi určite išlo o obývané miesto, svedčia už len terénne vlny na mieste niekdajších políčok a zvyšok kamennej studničky.

„Jestvuje málo národov, ktoré by sa s takou ľahkosťou zbavovali svojich dejín ako Slováci,“ napísal v knihe Stopy dávnej minulosti známy historik a spisovateľ Pavel Dvořák. Bohužiaľ, platí to aj o Mravcovom vŕšku, kde nám časť našej histórie zarástla lesom a zmizla pod zeleňou. Snáď sa niekedy v budúcnosti dočká generácie, ktorá nebude vzťah k histórii len deklarovať, ale aj prejavovať činmi.