Je rok 2024 niečím odlišný?
Americkí republikáni sa skutočne nachádzajú v ideologickej premene, ktorá síce nie je bezprecedentná, ale naozaj sa nestáva každé štyri roky, to je pravda. Senátor z Ohia JD Vance, ktorého si Trump vybral, je zaujímavý jednak tým, že túto transformáciu vedie, ale aj tým, že je intenzívne spojený s americkou subetnickou skupinou, ktorá sa v posledných desaťročiach len zriedkavo dostala do najvyšších poschodí americkej spoločnosti, známou ako hillbillies (hoci ani tu netreba prepadať superlatívom - Bill Clinton tiež vyrastal v skromných pomeroch na mieste, ktoré môže niesť označenie hillbillies, aj keď priamo k hillbillies nepatril).
Hillbillies, [v našom ponímaní ľudia žijúci na lazoch pozn. red.], žijúci v pruhu Ameriky okolo Apalačského pohoria, sú potomkami prisťahovaleckého prúdu označovaného ako „Scots-Irish“. Aj keď nie sú ani čistokrvní Škóti, ani Íri. Boli to obyvatelia škótsko-anglického pomedzia v dobách, kedy škótski a anglickí panovníci holdovali ustavičným nájazdom na pohraničné územie druhého. Scott Alexander na svojom blogu Slate Star Codex vybral najpodstatnejšie časti z knihy historika Davida Hacketta Fischera Semeno Albionu o anglosaských prisťahovaleckých skupinách.
Odcitujme z nej svižný opis zrodu neskorších Scots-Irish: „V reakcii na tieto tlaky sa obyvatelia pohraničia militarizovali a zostali feudálnymi aj dlho po tom, čo sa zvyšok ostrova začal modernizovať. Život sa skladal z obrábania pôdy toho- ktorého brutálneho bojovníka, ktorý mal práve navrch, nasledovaného náhlym povolaním do boja, nasledovaného krutou smrťou. Hraničiari sa s tým vyrovnávali, ako najlepšie vedeli, a vytvorili kultúru vyznačujúcu sa extrémnou mierou klanovosti, xenofóbie, opilstva, tvrdohlavosti a násilia.“
Po nastolení anglicko-škótskej únie sa panovníci takto založeného obyvateľstva snažili zbaviť a nahradiť ho iným, lepšie ovládateľným (nakoniec sa najlepšie osvedčili ovce). Hraničiari zamierili do Ulsteru, od čoho si miestna vrchnosť sľubovala, že budú užitoční proti odbojným Írom. Lenže po čase sa im začalo zdať, že tento liek je horší ako choroba, a povzbudzovali ich k emigrácii do Ameriky. Tam však v mnohých kolóniách zaujali podobný názor, okrem kvakerov v Pensylvánii, takých vtedajších slniečkárov. Tí dospeli k poznaniu, že s touto cháskou to nepôjde, až po pár rokoch. A povzbudzovali ich, aby sa posúvali ďalej do západnej Pensylvánie, kde začínajú Apalačské hory. Hraničiarom sa tam zapáčilo. Dodnes si každý všimne, že si ponechali mieru svojbytnosti ako azda žiadna iná prisťahovalecká skupina. Scivilizovať ich nebolo ľahké. Citujme ešte raz z Alexanderovho konspektu Semeno Albionu:
„Anglikánsky kazateľ Charles Woodmason, ktorý je dôležitým zdrojom informácií o prvých hraničiaroch, uviedol, že počas jeho misijnej činnosti hraničiari narušovali jeho bohoslužbu, robili výtržnosti, keď kázal, pred kostolom rozpútali bitku svorky psov, nechali utiecť jeho kone, ukradli mu kľúč od kostola, odmietli mu jedlo a prístrešie a pred bohoslužbou dali jeho kongregácii dva sudy whisky'“.
Čo, samozrejme, neznamená, že by sa izolovali úplne, sú to Američania podieľajúci sa na vývoji svojej krajiny ako ktokoľvek iný. Pre vonkajšieho pozorovateľa, ktorý pozná Ameriku z čítania a návštevy metropol, však toľko viditeľní nie sú - ešte tak najviac pre fanúšikov country hudby.
Historik Walter Russell Mead ich vo svojej knihe Zvláštna prozreteľnosť identifikoval ako nositeľa jednej zo štyroch hlavných amerických zahraničnopolitických tradícií. Nazýva ju jacksonovskou tradíciou podľa Andrewa Jacksona (bol prezidentom v rokoch 1829–1837; jeho tvár je zobrazená na dvadsaťdolárovej bankovke). Jacksonovci sú v zásade izolacionisti, ale keď ich cudzina vyprovokuje, sú potom zúriví. Sú chrbticou amerických ozbrojených síl. S inou tradíciou, jeffersonovcov, ich spája ako izolacionizmus, tak trvanie na individuálnych právach, avšak s iným akcentom – jeffersonovci majú radi prvý dodatok ústavy (sloboda prejavu), jacksonovci viac druhý (právo nosiť zbrane). Sú nedôverčiví voči federálnej vláde, ale svoju nechuť prehryznú, keď ide o reguláciu veľkého biznisu alebo programy, na ktoré podľa svojho názoru majú nárok, ako dôchodky.
Nie je žiadny objav, keď zdôrazníme, že napriek osobnosti Donalda Trumpa je jeho „MAGA“ hnutie menšou historickou anomáliou, než sa zdá.
Osobný príbeh vyjadrený v knihe
JD Vance, ako je známe, v roku 2016, ešte pred vstupom do politiky, vydal úspešnú knihu Hillbilly Elegy. Je to nielen osobný príbeh, ale aj cenná sociologická sonda, kritický, aj keď láskyplný pohľad na skupinu, z ktorej autor pochádza. Je teraz často zdôrazňované, ako Vance odvtedy zmenil názor na Donalda Trumpa, ktorého v tom čase považoval za politickú obdobu drog, ktoré sľubujú zradnú úľavu jeho súkmeňovcom. To povedal verejne; často je citovaná aj jeho súkromná komunikácia z tej doby, v ktorej píše, že stále nevie, či je Trump skôr len cynik ako Nixon, alebo „americký Hitler“. Mal jasno v tom, že Trumpov vzostup je dôsledkom kolektívneho zlyhania Republikánskej strany, ktorá svojim voličom z nižších vrstiev nič neponúkala.
Ale o Ronaldovi Reaganovi tiež hociktorý republikán nehovoril veľmi úctivo, kým sa nestal prezidentom, jeho patricijského viceprezidenta Georgea Busha nevynímajúc. Skôr než o obrat ohľadom jednej osoby sa zaujímajme, či neurobil Vance obrat širší.
Na začiatku svojej knihy píše, že lipnutie na tradícii prináša jeho hillbillyom „veľa dobrých rysov – intenzívny zmysel pre lojalitu, náruživú oddanosť rodine a krajine – ale tiež veľmi zlých. Nemáme radi ľudí zvonku alebo ľudí, ktorí sa od nás líšia, či už ten rozdiel spočíva v tom, ako vyzerajú, ako sa správajú, alebo, to asi najviac, ako hovoria. Aby ste ma pochopili, musíte chápať, že som v srdci škótsko-írsky hillbilly“.
V knihe potom nešetrí príklady tých horších vlastností. Vrátane spomínanej klanovej kultúry a morálneho sveta, v ktorom doteraz vládne „kultúra cti“, v iných spoločenstvách už dávno nahradená „kultúrou dôstojnosti“. Sociálne vedy sú dnes ochudobnené tým, ako sa všetko snažia vysvetľovať hlavne rôznymi podobami „útlaku“ a nápravu vidia hlavne vo vzdelaní.
Nie je to tak dávno, keď sociálni vedci dokázali jasnejšie hovoriť o význame morálnych tradícií a rodinných štruktúr a vlastnosti, ktoré vypočítava Vance, identifikovali ako dôležité faktory (výrečný je názov klasického diela žánru, štúdia Edwarda Banfielda o Sicílii z roku 1958 menom Morálny základ zaostalej spoločnosti ).
Vance samozrejme nie je len hillbilly, koniec koncov vyštudoval práva na Yale a vzal si za manželku dcéru indických imigrantov, tiež z práv na Yale. Ale, ako hovorí v knihe jeho babička, „môžete chlapca presadiť z Kentucky, ale vyrvať z neho Kentucky nemôžete“.
Dokáže inteligentne vystupovať, produkuje skutočnú legislatívnu agendu, nielen výkriky na Instagram ako niektorí jeho republikánski kolegovia. Ale rovnako sa nemožno zbaviť dojmu, že najviac vo svojom živle je, keď môže dať najavo, ako veľmi je proti niečomu a ako málo mu na tom záleží, pričom tým niečím môžu byť celé spoločenské vrstvy či profesie. Keby nebolo v jazyku politiky slovo nenávisť sprofanované výhradným použitím pre záujmy preferovaných etnických a sexuálnych menšín, možno by sme ho použili.
Rozhovor pre New York Times
Ak chcete ukážku Vancea, keď nie je v inštinktívnej defenzívnej pozícii voči liberálnym novinárom ani nie je tlačený do kampaňových skratiek, je dobrým miestom rozhovor, ktorý s ním pred mesiacom viedol komentátor New York Times Ross Douthat.
Kriticky, bez toho, aby sa snažil ho stoj čo stoj pristihnúť pri niečom problematickom. Príde tam reč na radikálny návrh amerických populistov, zvýšenie ciel ako zdroj štátnych príjmov. Na čo všetci klasickí ekonómovia povedia, že to len zníži efektívnosť ekonomiky a ako zdroj príjmov funguje ako veľmi regresívna daň. Ale Vanceovi sa to páči, pretože to vyvinie tlak na zvýšenie miezd. Ak totiž niekoho nenávidí, tak to sú podnikatelia – podporovatelia republikánov starého strihu, ktorí sa neustále dožadujú prísunu lacnej pracovnej sily z cudziny: „Ale my nemôžeme prevádzkovať náš podnik, pokiaľ neprídu nejakí tí prisťahovalci, pretože nemôžeme nájsť ľudí, ktorí by tú prácu robili.' Moja odpoveď znie, že existujú ľudia, ktorí by robili tieto práce, keby existovali stimuly.“
To je politik Vance roku 2024. Spisovateľ Vance roku 2016 si tým nebol taký istý. Popísal totiž príklad typického spolupracovníka, ktorého spoznal pri práci v sklade dlaždíc. Hoci mal tehotnú priateľku, do práce chodil striedavo, a keď už prišiel, čo najviac sa ulieval. A keď ho nakoniec vyhodili, sťažoval sa, ako mu to mohli urobiť. „Problémy, ktoré sme videl v skladisku, sú oveľa hlbšie ako makroekonomické trendy alebo politika,“ písal. „Príliš veľa mladých mužov štítiacich sa ťažkej práce. Dobré pracovné miesta, ktoré je problém trvalo obsadiť. A mladík, ktorý má všetky dôvody pracovať – budúcu ženu s dieťaťom na ceste – nechá bezstarostne plávať dobré miesto s výborným zdravotným poistením. Najhoršie na tom bolo, že keď sa to stalo, tak sa tváril, že to jemu niekto niečo urobil.“ Politik Vance roku 2024 by toto nenapísal. Dnes by toho flákača uistil, že za to môže nekontrolovaná imigrácia a globalistické elity.
Ukrajina nemá dosť mužov a Západ nemá dostatočné kapacity aby si dával maximalistické ciele
Hlavne pre európskych komentátorov bolo zdesenie z Vanceovej nominácie motivované predovšetkým jeho postojom k pomoci Ukrajine – je proti nej. Je Vance „proputinovský“? Myslím, že nie je, a nielen preto, že on hovorí, že nie je. Ale tieto postoje nemožno hodnotiť bez celého kontextu americkej zahraničnej politiky posledných desaťročí. Web Politico nedávno priniesol cennú reportáž o tom, ako je medzi tými republikánskymi kongresmanmi, ktorí sú najviac proti pomoci Ukrajine mnoho tých, ktorí slúžili v Iraku a v Afganistane. Pretože na vlastné oči videli, ako to bolo nanič a ako to bolo ich nadriadeným vo Washingtone jedno. Sú alergickí na frázy o obrane demokracie a Ukrajinu strkajú do jedného vreca. Ukrajina odmietla potvrdiť ich schému a zrútiť sa v prvých dňoch ruského útoku, tak ako iracká alebo afganská armáda. Skoro ako by jej to niektorí zazlievali.
Vance si dáva záležať, aby uznával, že Ukrajinci bojujú statočne, a svoju opozíciu formuluje v chladnej reči čísel: Ukrajina nemá dosť mužov a Západ nemá dostatočné kapacity zbrojnej výroby na to, aby si mohol stanovovať maximalistické ciele. Amerika musí prioritizovať a čeliť Číne je dôležitejšie.
S tým je ťažké polemizovať (občas sa zdá, že podľa predstáv európskych komentátorov, ktorí najviac kritizujú ideológiu „America first“, by americké politické strany mali mať ideológiu „Europe first“). Pokiaľ čitateľ napriek tomu vníma isté signály nedôvery, potom ani nie tak preto, že Vanceove cifry sú možno tendenčné. Je možné rozpoznať iný dôvod.
Pre Ameriku je Taiwan dôležitejší ako Ukrajina
Vance jednoznačne hovorí, že je v americkom záujme odstrašiť Čínu od útoku na Taiwan. Taiwan je pre Ameriku dôležitejší ako Ukrajina a Čína významnejšie ohrozenie ako Rusko.
Dá sa to zdôvodniť. Lenže stačí trochu zapátrať a zistíte, že podľa dôveryhodných pozorovateľov stav taiwanskej obranyschopnosti nie je povzbudivý. Obyvateľstvo sa síce väčšinovo Čínou nechať pohltiť nechce, ale nemá príliš bojového ducha. Vojenská služba nie je populárna a vládnuce kruhy veľmi nerobia pre to, aby sa armáda dala brať vážne.
„To, čo teraz môžeme ovplyvniť, je, aby sa Číňanom invázia na Taiwan predražila, a to nerobíme, pretože všetky tie prekliate zbrane posielame na Ukrajinu, a nie na Taiwan,“ hovorí Vance. Iní roky upozorňujú, že problém je iný – Taiwan sa orientuje na nákup „drahých hračiek“, zbraňových systémov, ktoré pre realistickú obranu ostrova nie sú namieste. Že ich zbrojná politika je skôr akýsi nákup poistenia, nákup vplyvu vo Washingtone prostredníctvom zbrojárov.
Je nemysliteľné, aby o tom Vance nevedel. Prečo svoj nemilosrdne kalkulujúci pohľad zameriava len na Ukrajinu?
Čo veští zmena, ktorú Vance prekonal, pre budúcnosť? Je to zjavne ambiciózny človek, ktorý myslí dlhodobo. A nezabúdajme, že pri Trumpovom veku sa ľahko môže stať, že jeho vplyv a zodpovednosť vzrastú viac, než je u viceprezidentov obvyklé. Nie sme si istí, ako vážne máme brať tvrdenie jedného Vanceovho spolužiaka z Yale, že tou poslednou kvapkou, ktorá strhla Vancea k bezbrehej nenávisti voči elitám, bolo to, ako kritici zvozili film natočený podľa jeho knihy. (V tom prípade má tenkú kožu. Kritici film, na ktorom sa Vance nepodieľal, zvozili preto, že bol zlý; kniha, ktorú napísal, mala recenzie dobré).
Prenechajme však posledné slovo filmovému kritikovi Sonnymovi Bunchovi. Ako napísal na Twitteri, „JD Vance, ktorý si uvedomil, že hovoriť pravdu (ľudia sú zodpovední za zlepšenie/zničenie svojich životov) predáva knihy jednému publiku, zatiaľ čo hovoriť lož (ľudia sú bezmocnými pešiakmi globálnej elity) inému publiku prináša moc, je svojím spôsobom najamerickejší príbeh zo všetkých.“
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.