Za akých okolností by Naď mohol byť zodpovedný za trestný čin vlastizrady

Cieľom tohto komentára nie je toto odovzdanie akokoľvek filozoficky či politicky hodnotiť. A už vôbec netvrdím, že niekto jednoznačne spáchal trestný čin. Rýchle mediálne obvinenie ľudí, že sú zločinci, považujem za veľký neduh našej spoločnosti, ktorý ju už skoro pätnásť rokov ničí. Prezumpcia neviny nie je nadávka, ale dôležitá zásada, ktorú si vo vyspelých demokratických krajinách vážia. Rozoberať budeme výlučne podozrenia z trestnej činnosti a ich právny rámec.

Cieľom je teda načrtnúť, za akých okolností by odovzdanie Migov bolo spôsobilé naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov: zneužívanie právomoci verejného činiteľa, porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, sabotáž či vlastizrada.

Budem pritom vychádzať z predpokladu, že poskytnutie vojenskej pomoci susediacej bojujúcej krajine je v rozsahu poskytnutia stíhačiek zásadnou otázkou zahraničnej politiky, na ktorú nemala vláda, ktorej parlament nevyslovil dôveru, právomoc. Toto som si nevymyslel ja, hovoria to viacerí ústavní právnici vrátane analýzy vypracovanej Právnickou fakultou UK ešte v roku 2023 na požiadanie Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, ktorú spracovali kolegovia z Katedry ústavného práva. 

Základné východiská

Pred tým, než prejdeme na analýzu skutkových podstát konkrétnych trestných činov, si ešte musíme ozrejmiť tri otázky vzťahujúce sa na vyvodzovanie trestnej zodpovednosti všeobecne.

V prvom rade, môžu orgány činné v trestnom konaní a súdy viesť v takejto veci riadne trestné konanie? Nemali by vyčkať na nejaké rozhodnutie Ústavného súdu SR v tejto veci? Veď táto kompetencia vlády je formulovaná priamo v ústave.

Odpoveď je jednoznačná, Ústava SR ako základný zákon štátu je priamo realizovaná rovnako ako akýkoľvek iný zákon všetkými subjektami práva, ktorých sa týka, nielen ústavným súdom. Ak by to tak nebolo, v štáte by nefungovalo takmer nič. Takže orgány činné v trestnom konaní a súdy nemusia a nemôžu čakať na ústavný súd.

Trestný poriadok k tomu stanovuje v § 7 ods. 1 jasné pravidlo: „Orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.“

Teda o tom, či vláda mala v uvedenej veci právomoc alebo nie, majú samostatne rozhodovať orgány činné v trestnom konaní a súdy a to až do momentu, kedy by prípadne vzniklo rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by túto otázku riešilo.

V druhom rade, na Slovensku, rovnako ako v iných demokratických krajinách, platí zásada individuálnej trestnej zodpovednosti, čo znamená, že zodpovednosť každého potenciálneho páchateľa treba posudzovať samostatne. 

Pri úmyselných trestných činoch, ktorými sú zneužitie právomoci verejného činiteľa, sabotáž aj vlastizrada, to znamená, že dvaja ľudia síce môžu pracovať spoločne na tej istej veci, ale ak jeden z nich nemá o jej dôsledkoch rovnaké informácie ako ten druhý, môže nastať aj situácia, že jeden z nich bude trestne zodpovedný za úmyselný trestný čin a druhý nebude zodpovedný ani za úmyselný trestný čin a ak k nemu neexistuje nedbanlivostný variant, ani za nedbanlivostný trestný čin (teda nebude zodpovedný za žiadny trestný čin). 

V tomto prípade to znamená, že posúdenie, či jednotliví členovia bývalej vlády v súvislosti s odovzdaním Migov spáchali niektorý z uvedených trestných činov alebo nie, sa musí vykonať vo vzťahu ku každému z nich osobitne. Rovnako tak treba skúmať prípadnú trestnú zodpovednosť osôb, ktoré pripravovali podklady pre rozhodnutie vlády, najmä pre vtedajšieho ministra obrany Jaroslava Naďa.

Aj keď na Slovensku máme aj trestnú zodpovednosť právnických osôb, táto sa na vládu ako celok nebude vzťahovať. Z hľadiska dôvodov tohto tvrdenia odkazujem na komentár Jozefa Onačillu na túto tému spred pár dní, ktorý to detailne vysvetľuje.

V treťom rade si musíme vysvetliť pojem uzrozumenie, ktorý je dôležitým definičným kritériom pojmu úmyselné zavinenie (zjednodušene úmyselný trestný čin) a to z hľadiska takzvaného nepriameho úmyslu. Priamy úmysel je vymedzený v Trestnom zákone úplne zrozumiteľne ako zavinenie, kedy páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Prosto chcel spáchať trestný čin.

Nepriamy úmysel, využívajúci práve kľúčový pojem uzrozumenie, je definovaný Trestným zákonom tak, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie záujmov chránených Trestným zákonom spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Čo to znamená?

Teória aj súdna prax sa jednoznačne zhodujú, že uzrozumenie s konaním a následkom a ďalšími znakmi trestného činu je aj stav ľahostajnosti k tomuto konaniu a následku, teda že páchateľ koná bez ohľadu na to, či daný následok nastane alebo nie, pretože to znamená uzrozumenie s oboma týmito alternatívami. Teda v takomto prípade ide o úmyselný trestný čin, pretože bežne uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že ten následok môže s vysokou pravdepodobnosťou nastať. 

Typický príklad je, keď páchateľ povie, veď ja som ho nechcel zabiť, len som ho nožom trikrát bodol do hrude. 

A na situáciu s Migmi by sa to dalo interpretovať napríklad takto: veď ja neviem, či sme mali tú právomoc alebo nie, síce som počul aj názory, že to ústava neumožňuje, ale chcel som spraviť podľa môjho názoru správnu vec a tak mi bolo jedno, či tam nejaké pochybnosti sú alebo nie.

Zneužívanie právomoci verejného činiteľa a porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku

Pokiaľ ide o trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, v tomto prípade zrejme treba uvažovať o možnej právnej kvalifikácii podľa § 326 ods. 4 písm. b) Trestného zákona vzhľadom na potencionálne spôsobenie škody veľkého rozsahu, s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody desať rokov až dvadsať rokov. 

V tomto prípade by šlo o konanie spočívajúce v prekročení právomoci. Zároveň by však muselo byť u každého z potenciálnych páchateľov preukázané (na vyvodenie trestnej zodpovednosti voči nemu), že bol uzrozumený s tým, že o odovzdaní stíhačiek Mig Ukrajine nemala vláda právomoc rozhodovať. 

Tu bude dôležité zabezpečiť aj výpovede členov bývalej vlády, či náhodou neboli niektorým členom bývalej vlády ubezpečovaní o tom, že existuje naozaj reálna právna analýza, ktorá im takýto postup umožňuje. Za takých okolností je teda možný stav, že za tento trestný čin by bol zodpovedný iba ten člen vlády, ktorý tvrdil, že má právnu analýzu, ktorá takýto postup umožňuje a v skutočnosti by ju nemal, respektíve mal by iba niekoľko nepresvedčivých náznakov právnej analýzy. 

Hlavný problém pri zneužití právomoci verejného činiteľa v tejto situácii totiž nie je ten, že by nejaký člen vlády mohol mať iný právny názor, ale ten, že niekto, kto mal jednoznačne pripraviť materiál k veci, o ktorej odborníci verejne upozorňovali, že na ňu vláda nemá právomoc, túto vec zanedbal a neurobil, respektíve nedal urobiť dostatočnú právnu analýzu.

Ak by to tak bolo, potom by bol podľa môjho názoru taký člen vlády uzrozumený s tým, že vláda prekračuje svoju právomoc. A tiež každý ďalší, ktorý o tom vedel a aj tak zahlasoval za dané rozhodnutie.

Trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa vyžaduje na svoje naplnenie cieľ, ktorým je spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Tu stačí, že by sa preukázalo uzrozumenie s tým, že vláda môže prekročiť svoju právomoc v kombinácii s tým, že Ukrajina ako právnická osoba mala z takéhoto protiprávneho aktu prospech (bez ohľadu na možnú dobrú vieru Ukrajiny). 

Samo spôsobenie škody Slovenskej republike by bolo potrebné preveriť vzhľadom na to, akú reálnu hodnotu mali stíhačky, ktoré sa napokon na Ukrajine ukázali ako bojaschopné. 

S tým súvisí aj možnosť vyvodenia trestnej zodpovednosti za trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktorý by mohol byť spáchaný zároveň s trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa. 

Úmyselný variant tohto trestného činu by v tomto prípade naplnil ustanovenie § 237 ods. 4 Trestného zákona a počíta s tým, že páchateľ je aspoň uzrozumený s tým, že inému (teda Slovenskej republike) spôsobí škodu veľkého rozsahu (škoda prevyšujúca 650 000 eur, čo zrejme bude ľahko naplnený znak, nech už boli Migy v akomkoľvek stave, z ktorého sa dali priviesť do akcieschopnosti) tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť (povinnosť rozhodovať o majetku štátu v súlade so zákonom vrátane ústavy) spravovať cudzí majetok (stíhačky vo vlastníctve Slovenskej republiky).

Trestná sadzba za tento trestný čin je po nedávno ústavným súdom odobrenej novele Trestného zákona tri roky až desať rokov.

Vtip pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je, že ako jediný zo spomínanej štvorice trestných činov má aj svoj nedbanlivostný variant v § 238 Trestného zákona, čo znamená že na spôsobenie škody veľkého rozsahu (tejto skutkovej podstate stačí aj menej závažná značná škoda) tým, že páchateľ poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok, sa nevyžaduje uzrozumenie so spôsobením takejto škody. 

Postačuje takzvaná nevedomá nedbanlivosť, teda že páchateľ vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, že svojím konaním môže porušenie záujmu chráneného Trestným zákonom spôsobiť, teda že môže spôsobiť ujmu na majetku Slovenskej republiky.

Pritom ak pôjde o člena vlády, musíme túto možnosť vedomosti posudzovať vzhľadom k priemerne inteligentnému a skúsenému členovi vlády (takto sa nevedomá nedbanlivosť posudzuje aj v iných prípadoch, napríklad priemerne inteligentný a skúsený vodič dopravného prostriedku pri dopravnej nehode). 

A dokázať nevedomú nedbanlivosť je podstatne ľahšie ako dokázať uzrozumenie. Takže prípadnou aplikáciou tejto skutkovej podstaty trestného činu môže byť teoreticky za Migy potenciálne postihnutých podstatne viac členov bývalej vlády. Trestná sadzba trestu odňatia slobody za túto nedbanlivostnú formu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je do dvoch rokov, čo je pochopiteľné, pretože úmyselné trestné činy mávajú vyššie trestné sadzby ako ich nedbanlivostné náprotivky, pretože nedbanlivostné trestné činy sú menej závažné.

Samozrejme, pri tomto trestnom čine, či už v úmyselnej alebo nedbanlivostnej forme, je potrebné preveriť, ako je to vlastne so sľubovanou majetkovou kompenzáciou za tieto stíhačky zo strany Európskej únie, prípadne Spojených štátov amerických.

V týchto otázkach sa totiž verejne objavili viaceré rozporuplné informácie. 

Sabotáž a vlastizrada

Zároveň by bolo potrebné preveriť, či pôvodné rozhodnutie o uzemnení stíhačiek nebolo už súčasťou nejakej stratégie, ktorá mala za cieľ pripraviť pôdu na ich následné odovzdanie Ukrajine. To by nebolo rozhodujúce z hľadiska trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, pretože v čase uzemnenia stíhačiek ešte vláda mala dôveru parlamentu i právomoc rozhodovať v zásadných otázkach zahraničnej politiky, a teda sa nedalo v tom čase predpokladať, že by takéto rozhodnutie smerovalo k prekročeniu právomoci. Mohlo by to však zohrať kľúčovú úlohu pri posudzovaní toho, či by potenciálne išlo o trestný čin sabotáže alebo vlastizrady.

Ako sabotáž, tak aj vlastizrada patria medzi najzávažnejšie trestné činy, ktoré sú uvedené v Trestnom zákone. Patria medzi trestné činy proti republike, ktoré sa ako dokázané trestné činy po roku 1989 vyskytujú v úplne minimálnej miere. 

To neznamená, že by ich nemohlo byť podstatne viac, býva im však často zabránené z prostredia tajných služieb a keďže slovenské tajné služby nemajú, na rozdiel od mnohých zahraničných tajných služieb, právomoc vyšetrovať v trestnom konaní, často vyšetrovanie možných takýchto trestných činov, hoci aj v štádiu pokusu, ani nezačne, pretože ak by tajné služby o tom informovali orgány činné v trestnom konaní v potrebnom rozsahu, mohli by tým ohroziť utajované skutočnosti vrátane zdrojov, ktoré im pomohli týmto trestným činom zabrániť. A to prosto nejde. Ale to je iný problém.

V prípade odovzdania stíhačiek Ukrajine, ak by sa preukázalo spáchanie trestného činu sabotáže, išlo by o trestný čin podľa § 317 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pretože by tam nepochybne bola spôsobená škoda veľkého rozsahu a možno aj iný, obzvlášť závažný následok. Takýto trestný čin sa trestá trestom odňatia slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. 

V tejto situácii by o sabotáž išlo, ak by sa preukázalo, že páchateľ alebo páchatelia boli aspoň uzrozumení s tým, že zbavením sa a odovzdaním stíhačiek, za ktoré v danom čase nemáme náhradu, a teda nemáme žiadne iné stíhačky, marili alebo aspoň sťažovali plnenie dôležitej úlohy ozbrojených síl alebo že sa tým v činnosti ozbrojených síl spôsobí porucha alebo iná vážna škoda (technicky má daná skutková podstata ešte znak, že to musia urobiť zneužitím svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo svojej funkcie alebo sa dopustia iného konania) a že to môže poškodiť obranyschopnosť Slovenskej republiky. 

A to by vzhľadom na všeobecne známe okolnosti mohlo potenciálne prichádzať do úvahy. Rozhodujúce pre vyhodnotenie, či šlo o sabotáž alebo nie, by mali byť odpovede na niekoľko otázok. Sú stíhačky zbrane, ktoré sú pre plnenie niektorých úloh, najmä súvisiacich s obranou vzdušného priestoru, nezastupiteľné? Mali sme kontinuálne za ne zabezpečenú náhradu? Bola dohoda o obrane nášho vzdušného priestoru dostatočne právne (zmluvne) aj fakticky zabezpečená zo strany susediacich štátov? Teda, že susediace štáty nie z láskavosti, ale na základe zmluvného záväzku mali po celý čas povinnosť chrániť náš vzdušný priestor, až kým nebudeme mať vlastnú dostatočnú náhradu?

Ak sú odpovede na všetky predchádzajúce otázky nie a boli osoby s tým uzrozumené (samozrejme, kto z ministrov vtedajšej vlády by mal mať o daných otázkach väčší prehľad ako minister obrany Jaroslav Naď, prípadne jemu najbližší ľudia na ministerstve) a zároveň boli uzrozumené aj s tým, že tieto kroky môžu poškodiť obranyschopnosť Slovenskej republiky, obávam sa, že sa podstatne zvyšuje pravdepodobnosť ich trestnej zodpovednosti za trestný čin sabotáže. 

A nielen v prípade Migov.

Podobný test by bolo potrebné urobiť aj v prípade protiraketového systému S-300. A tam o to viac, že dnes je všeobecne známe, že za neho asi nebola riadne dohodnutá náhrada na celý čas, kým si nezabezpečíme nový systém, keďže ako je známe, žiadny jeho ekvivalent dnes slovenské nebo nechráni. A keď si premietneme zábery z nedávneho iránskeho raketového útoku na Izrael a jeho veľmi účinné eliminovanie izraelským protiraketovým systémom, ani nemusíme byť odborníkmi na zbraňové systémy, aby nám došlo, že stíhačky nedokážu takto účinne odraziť raketový útok. 

Kto vedel, že to tak s protiraketovou obranou na Slovensku môže dopadnúť a zároveň krok odovzdania systému S-300 Ukrajine relevantným spôsobom schvaľoval alebo sa na tom podieľal, veľmi pravdepodobne bol uzrozumený aj s tým, že tým môže zásadne poškodiť obranyschopnosť Slovenskej republiky. 

Preto pre vyvodenie trestnej zodpovednosti za trestný čin sabotáže pri S-300 treba v prvom rade skúmať činy a vedomosti Jaroslava Naďa a jemu blízkych spolupracovníkov, ale aj premiéra Hegera a ďalších členov vlády. A tu bude asi dosť záležať od toho, čo im presne minister Naď v tejto súvislosti povedal. A čo ministrovi Naďovi povedali jeho blízki spolupracovníci. 

Tu pripomínam, že na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sabotáže sa nevyžaduje prekročenie právomoci verejného činiteľa, tento trestný čin je možné spáchať aj v rámci výkonu právomoci verejného činiteľa. Preto pri sabotáži nie je rozhodujúce, či vláda mala alebo nemala oprávnenie rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky. A preto sa tento trestný čin môže vzťahovať tak na odovzdanie Migov ako aj na odovzdanie systému S-300. 

No a za akých okolností by mohlo ísť o trestný čin vlastizrady podľa § 311 Trestného zákona? V slovenskom Trestnom zákone je tento trestný čin formulovaný ako trestný čin alternatívne zložený z viacerých iných skutkových podstát trestných činov (teda pre vlastizradu stačí naplnenie len jedného z týchto trestných činov), ku ktorému musia pristúpiť dve podmienky. Jedným z týchto trestných činov je aj trestný čin sabotáže.

Prvou pristupujúcou podmienkou je, že trestný čin vlastizrady môže spáchať len občan Slovenskej republiky. To členovia vlády nepochybne boli a nepochybne nimi boli aj ďalší spolupracovníci, ktorí pripravovali podklady.

Druhou pristupujúcou podmienkou je, že tento trestný čin musí byť spáchaný v spojení v s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom.

Ustanovenie § 133 ods. 1 Trestného zákona definuje cudziu moc. Na účely Trestného zákona sa ňou rozumejú cudzie štáty a ich vojenské alebo iné zoskupenia predstavované ich organizáciami a orgánmi, akými sú najmä osoby vykonávajúce spravodajskú činnosť, vojenskí funkcionári, diplomati a iní štátni úradníci.

Ustanovenie § 133 ods. 2 Trestného zákona definuje cudzieho činiteľa na účely Trestného zákona ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá síce nie je orgánom alebo zástupcom cudzieho štátu, ale vzhľadom na svoje politické, hospodárske alebo spoločenské postavenie má významný vplyv vo svojom štáte alebo v medzinárodných vzťahoch.

Na trestný čin vlastizrady teda v prípade odovzdania Migov alebo protiraketového systému S-300 stačí dokázať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sabotáže a zároveň to, že sa na nej nejakým spôsobom, čo i len napríklad radou, podieľal nejaký konzultant z iného štátu či medzinárodnej organizácie. Hoci aj z radov spojencov Slovenskej republiky.

Záver

V demokratickom právnom štáte treba takéto závažné podozrenia spravodlivo a transparentne vyšetriť. Bez emócií.