Dúhové vlajky sa presťahovali nad bratislavské múzeum

Netreba zabúdať na rôzne pokrokové politické osobnosti, ktoré medzičasom na tejto pofidérnej akcii vystúpili, za všetky spomeniem štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti za Smer-SD Moniku Jankovskú. Jej habkanie na pódiu v roku 2014 si môžete pripomenúť v staršom článku Štandardu.

V Bratislave sa takto ideologicky už dlhšie prezentuje mestské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré je pokryté dúhovými a inými vlajkami od leta do jesene. Spolu s Vysokou školou výtvarných umení, kde sa s extrémistickými trantifa vlajkami hrdo fotí jej rektorka Koklesová, tvoria momentálne stálice vo svete bratislavského LGBT.

Najnovším, aj keď nie nečakaným prírastkom inštitúcie platenej z našich daní je Múzeum mesta Bratislavy, ktoré sa pokúsilo LGBT komunitu vykresliť v rozpore s faktami a urobilo z nich úplných úbožiakov: „Citlivo vnímame dlhodobé potláčanie ľudských práv LGBTI+ ľudí či dokonca systematickú snahu o ich vymazanie z verejného priestoru. Aj preto na nádvorí Starej radnice aktuálne nájdete viať dúhovú vlajku, ktorou symbolicky vyjadrujeme podporu nielen podujatiu Dúhový PRIDE Bratislava, ale celej queer menšine.“

Čitateľ sa môže zamyslieť, z akého titulu podporuje múzeum konkrétnu akciu presadzujúcu LGBT ideológiu a prečo bez akejkoľvek právnej argumentácie tvrdí, že tu existuje skupina ľudí, ktorej práva sú údajne dlhodobo potláčané. Odpoveď znie, zo žiadneho.

Aktivizmus do verejného priestoru financovaného všetkými daňovými poplatníkmi jednoducho nepatrí. A Slovensko je k LGBT komunite v porovnaní s Francúzskom či Nemeckom pomerne tolerantnejšie.

Lenže ako hovoril nebohý smerák Paška, vyhrali voľby, tak teraz môžu všetko. A voľby vyhrali aj s veľkou predvolebnou podporou dnešného poslanca KDH Františka Mikloška liberálny župan Juraj Droba a progresívny primátor Matúš Vallo.

Obaja prevzali záštitu nad PRIDE-om, ten druhý navyše nominoval do mestských inštitúcií aktivistov, ktorí vešajú ideologické vlajky nad bratislavskými ulicami.

Možno sa budem opakovať, ale LGBT ideológia propaguje širokú škálu očividných nevedeckých nezmyslov. Na jednu stranu ako zodpovední rodičia zakazujeme deťom alkohol, cigarety, obmedzujeme ich spotrebu cukru, no dúhová ideológia im hovorí, že je pre ne bezpečné brať hormóny, ktoré im zastavia vývoj, prípadne ho zvrátia opačným smerom. S očividnými zdravotnými rizikami, ktoré z nich vo vysokej miere môžu urobiť doživotných pacientov s osteoporózou, kardiovaskulárnymi ochoreniami, ale aj poškodeniami mozgu. Prípadne odrezanými časťami tela, čo časom môže už vyspelý transčlovek trpko oľutovať.

Ideológii a jej dúhovým nositeľom to, samozrejme, neprekáža, ich cieľom je dostať najmä mládež na svoju stranu a indoktrinovať ju predstavou, že s nimi môžu byť originálni, iní, že môžu byť vlastne čímkoľvek a kýmkoľvek. Doslova. Novodobí mengeleovia v psychologických poradniach či za chirurgickými stolmi sa k tomu radi pridávajú a tvária sa, že je to nielen úplne normálny biznis, ale dokonca pomoc tým zmäteným deckám, nainfikovaným sociálnymi sieťami a progresívnou politikou.

Všetky tieto myšlienky sú dnes na Západe šírené so štátnou podporou a už dlhšie pripomínajú štátne „náboženstvo“, pred ktorým sa musia skláňať všetci vrátane skutočných náboženstiev. Niečo ako marxizmus-leninizmus za komunizmu, pseudovedecký paškvil obhajujúci víťazstvo proletariátu a zatracujúci náboženstvo ako „ópium“ ľudstva.

Dnešným ópiom sa javí byť stavanie ľudských nadpráv ako novodobých zlatých teliat na najvyšší piedestál. A tých, ktorí s nimi nesúhlasia, čaká trest. Keď v Kanade, štátoch USA ovládaných demokratmi, ale aj v Británii nesúhlasíte napríklad s manželstvami párov rovnakého pohlavia, profesne ste na niektorých pozíciách skončili. Budete sociálne „vymazaní“ a môžete čeliť trestnoprávnym postihom. Ako zločinci.

Na Slovensku tieto praktiky zatiaľ neboli pretavené do zákonov, ale naozaj nechýbalo veľa a všetko mohlo byť inak. Predvolebný program Progresívneho Slovenska avizoval tristné zásahy do Trestného zákona, keď sľubovali tvrdé tresty za takzvaný „misgendering“ a ďalšie urážky. Čiže zvrátenosti známe na západ od Slovenska, kde keď biologického muža vydávajúceho sa za ženu oslovíte ako muža, tak vám opäť hrozí právny postih.

Toto všetko dnes na Slovensku propagujú nenápadne zabalené do dúhovej vlajky inštitúcie ovládané progresívcami. Dnes ich už nie je veľa, aj ombudsmana máme politicky neutrálneho, a naozaj nehrozí, že by dúhová vlajka zaviala napríklad na ministerstve kultúry. Zostali však niektoré ostrovčeky, ktoré zneužívajú svoje verejnoprávne postavenie a molestujú daňových poplatníkov presadzovaním svojich ideologických, učivo základných škôl popierajúcich predstáv. Samozrejme, prezentovaných ako heroický boj za nové ľudské práva.

Niektoré texty treba zakončiť optimisticky a tento bude jedným z nich, aj keď v prípade progresívnej Bratislavy nás ešte čakajú naozaj ťažké chvíle. Ako historik naozaj verím, že sa Múzeum mesta Bratislavy vráti k svojmu pôvodnému poslaniu, ktorým je zachovávanie exponátov a prezentovanie historických udalostí, ktoré významným spôsobom ovplyvnili naše mesto.

Tým poslaním v žiadnom prípade nie je aktivistické pretláčanie akýchkoľvek ideológií. Najmä nie takých, ktoré už zo svojej neslobodnej podstaty nakoniec skončia na smetisku dejín.