Na stretnutie na ambasáde s Rahimom prišla kamarátka Janka, ktorá pracuje už roky vo Výskumnom ústave lesa v meste Ås. Kde si stretla tohto “karamela“? Spýtala som sa nahlas. "Prišiel na stretnutie s prezidentom a vie celkom dobre po slovensky,“ žmurkla na mňa. Všetci traja sme sa nahlas zasmiali...
Rahim pochádza z iránskeho Azerbajdžanu (Azerbaijan), regiónu na severozápade Iránu, ktorý susedí s Irakom, Tureckom, Nachičevanom, Arménskom a republikou Azerbajdžan. Jeho pradedo má korene v Čile. Rahim prišiel z Iránu do Nórska ako utečenec na jar 1997 a požiadal o politický azyl. Bol takmer doštudovaným zubárom, ale v Nórsku mu toto vzdelanie neuznali. „Odporučili mi štúdium základných školských predmetov podľa nórskych pravidiel a potom sa pokúsiť dostať na univerzitu a začať študovať ako ostatní, oveľa mladší študenti. Zistil som, že bude pre mňa najlepšie ísť študovať medicínu do zahraničia, keďže v Nórsku to bolo veľmi komplikované,“ upresnil.
Prečo si sa rozhodol študovať práve na Slovensku?
Tak to je dlhá história. Skúsim ju skrátiť a neochudobniť o dôležité detaily. V roku 2002 som sa najskôr rozhodol študovať medicínu v poľskom meste Gdansk spolu s niekoľkými priateľmi z Nórska. V tom čase som ešte nemal nórske občianstvo, tak som musel požiadať o vízum. Splnil som všetky podmienky na prijatie a dokonca som si zaplatil školné, ale víza som nedostal.
Povedali ti dôvod?
Bol rok po 11. septembri, po teroristickom útoku v USA a ja s mojím iránskym pôvodom som mohol byť potenciálne „nebezpečný“. Pravdepodobne ma vyhodnotili ako hrozbu. Po 11. septembri bolo dosť časté, že čo Arab, to potenciálna hrozba. Bol to pre mňa šok ako pre človeka, ktorý utiekol z Iránu a požiadal o politický azyl. Cítil som sa dvojnásobne potrestaný. Skúšal som to opakovane, ale bezvýsledne.
Takže potom si išiel študovať medicínu do Martina?
To ešte chvíľu trvalo. Aby som nestrácal čas, odišiel som ešte v roku 2002 za bratom do Srbska, ktorý tam študoval medicínu a praxoval ako všeobecný lekár. Aj tam som urobil prijímačky a chcel študovať v Novom Sade. Ale dokázal som tam zostať len jeden semester.
V roku 2002 mohlo byť v Srbsku dosť ťažké študovať.
Nevedel som v štúdiu pokračovať, pretože to bolo tesne po bombardovaní Srbska vojskami NATO. Všade samé ruiny, zničené mosty, ľudia smutní a nešťastní, čo je pochopiteľné. Svojho času som zažil podobnú vojnu v Iráne. Táto situácia v Srbsku vo mne prebudila staré traumy. Po semestri som sa zbalil a odišiel nadobro “domov“ do Nórska. Nemal som však ani prácu, ani možnosť študovať, ani v tých časoch nárok na žiadnu študentskú pôžičku, pretože som nezískal ešte štátne občianstvo. To som dostal až v roku 2004.
Tak do tretice ti vyšlo štúdium v Martine?
Hm, ani to nebolo až také „hladké“. Na jar 2003 som bol na veľtrhu vzdelávania v nórskom Lillestrøme, kde som sa stretol so zástupcom Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine, s prof. Mudr. Albertom Stránskym, CSc. Zaujal ma totiž baner s krásnymi horami nad ich stánkom. Spýtal som sa, čo sú to za hory a či sú aj skutočné alebo je to nejaký photoshop výtvor. Povedal, že hory sú skutočné a volajú sa Tatry. Prof. Stránsky bol naozaj veľmi príjemný a ochotne a so záujmom si vypočul môj príbeh. Povedal mi o možnosti pokračovať v štúdiu v Martine. Zrazu som pocítil nádej a bol som šťastný. Prijímacie skúšky som urobil na slovenskom veľvyslanectve v Osle. O trochu neskôr som prišiel do Martina, s nádejou, že začnem hneď študovať medicínu.
Počujem dobre v tvojom hlase ťažký nádych?
Áno. Na Slovensku som tiež musel požiadať o vízum. O študentské víza museli vtedy ešte žiadať aj nórski študenti. Všetci ich dostali, len ja nie. Bolo mi to veľmi ľúto.
Kde bol tentoraz problém?
Keď som sa pýtal na dôvod, povedali mi, že im pripadá podozrivé, že som požiadal o vízum práve v čase, keď mal na Slovensko prísť pápež Ján Pavol II. Zase ma vyhodnotili kvôli pôvodu ako hrozbu? Pýtal som sa. Už som všetky moje pokusy o štúdium chcel vzdať, bol som z toho všetkého unavený a sklamaný...
To chápem. A čo dobré sa stalo, že sa ti to nakoniec podarilo?
Zrazu mi jedného dňa zavolal „anjel“ – pani Zuzana Chudá zo slovenskej ambasády, keď som bol práve na horách a predýchaval som moje sklamanie. Nabádala ma, aby som sa opäť pokúsil požiadať o vízum. Ja som však bál ďalšieho sklamania. Pani Zuzka, ktorej touto cestou zo srdca veľmi ďakujem, bola však vytrvalá a dala mi tak silu. Tentoraz mi bola žiadosť o vízum schválená. Len som trochu zmeškal začiatok výučby na jeseň 2003. Štúdium v Martine som skončil v roku 2011 aj s ročnou dobrovoľnou prestávkou.
Rozprávaš celkom dobre po slovensky. Ako si sa učil slovenčinu?
V Martine sme medicínu študovali v angličtine, mali sme aj niekoľko semestrov v slovenčine. Ale veľa sme sa nenaučili. Motivácia však bola iná. Našiel som si priateľku z malej dedinky menom Polerieka, ktorá je pričlenená k obci Abramová. Janka bola a je numerologička, duchovná mentorka, taká šamanka, ktorá pomáha ľudom nájsť svoje miesto a poslanie v živote. Má jednoducho slnko v srdci. Jej maminka Elenka je úžasná dáma v rokoch, pracovitá, skromná, láskavá k ľuďom, zvieratám aj k prírode. Ona sa tak s láskou a úctou starala o svoju záhradku, mala v nej nádhernú zeleninu, ktorej sa občas aj prihovárala. Vodu do záhradky nosila vo vedre z neďalekej riečky. Páčilo sa mi to, obdivoval som ju, pomáhal som jej, ako som vládal a vedel. O to viac som sa s ňou chcel rozprávať. Mamka Elenka nevedela po anglicky, a preto som sa začal vážne učiť po slovensky, aby som jej rozumel. Stále som s ňou v kontakte, aj keď sme sa s priateľkou už pred mnohými rokmi rozišli.
Slovenčina je dosť ťažký jazyk. Ako si sa ho učil? Čo ti v jeho výučbe najviac pomohlo?
No, pochopil som, že najviac a najjednoduchšie sa hovorí v krčme pri pive. Tak som občas zašiel “na jedno“ , počúval chlapov a pýtal sa. A tak sa prirodzene stalo, že chápem aj slovenský slang, narážky a celý ten folklór okolo.
Viem od teba, že máš rád Slovensko. Čo konkrétne slovenské?
Na toto musím po slovensky odpovedať: Slovensko mám veľmi rád. (Rozhovor prebiehal spontánne prepínajúc medzi nórčinou a slovenčinou). A zopakujem, aj keď to možno znie pateticky: Slovensko mám veľmi rád, len tak! Je to bezpodmienečná láska. Ale chcem byť konkrétnejší:
Ľudia sú, podľa mojich skúseností, vrúcni a pohostinní. Na Slovensku je ľahké zoznamovať sa s ľuďmi a získavať nových priateľov. Príroda je krásna a zachovalá. Mestá a dediny si uchovávajú unikátne dedičstvo a tradície. Rodiny sú tu pohostinné a milé, ľudia spoľahliví a úprimne si pomáhajú bez toho, aby za to niečo žiadali. Milujem slovenské jedlo, čapované pivo v miestnej krčme, vaše dobré vína a slovenský folklór.
Na Slovensku si vraj podporil aj nejaké projekty Slovákov? O čo konkrétne išlo?
Boli to dve aktivity pre mojich známych, ktorým som chcel pomôcť. Kúpil som starý dom, zrekonštruoval ho a vzniklo v ňom centrom jogy pre zahraničných študentov aj miestnych ľudí. Slovenskému priateľovi som zase pomohol zrealizovať jeho sen a otvoriť si skvelú kaviareň.
So Slovenskom je spojený aj tvoj aktuálny projekt s vínami. Povedz nám o tom niečo nekomerčné, viac o pointe toho projektu.
Slovenské vína si zaslúžia byť viac známe v Škandinávii. Klíma je na Slovensku čistá. Počasie vínu tiež praje. Osobne si myslím, že kvalita vína sa vyrovná vínam vyrábaným v teplejších krajinách, napr. v južnej Európe. Víno na Slovensku sa vyrába väčšinou tradičným spôsobom. Práve preto som si vybral po odskúšaní a osobných stretnutiach dve rodinné vinárstva, v ktorých ma zaujala nielen kvalita vína, ale aj ľudské vzťahy a úcta k rodine, k tradíciám, k pôde a k samotnému remeslu. Ide o vinárstvo Terra Parna a Chowanec a Krajčovič. Ide spolu zatiaľ o tri vína a nórski záujemcovia si ich môžu kúpiť v štátnom Vinmonopolete a rovnako aj online. Budem ich ponúkať aj do nórskych barov a reštaurácií.
Čo si myslíš, nie sú Nóri tak trochu snobskí, čo sa týka značiek vína a krajiny pôvodu? Budú dôverovať slovenským vínam?
Nóri sú zvedaví. Tak verím, že budú mať záujem spoznať aj tieto nové chute. V Nórsku je to s ponukou vína ťažké. Je tu prísny zákaz reklamy na alkohol. To sťažuje spustenie nášho predaja. Ale musíme byť trpezliví a vytrvalo pracovať, ponúkať cez súkromné kanály.
Na alkohol, cigarety a autá v Nórsku platí takzvaná daň z luxusu. Je to niečo, čo štátni úradníci považujú za nadštandard, ktorý keď chceš, musíš si zaň priplatiť. Počula som príbehy Slovákov, ktorí chceli do Nórska dovážať minerálky, sladkosti a tak ďalej. Vzdali to však kvôli formalitám, prísnym zákonom a vysokým daniam a poplatkom. Nórsko si tak chráni svoj domáci trh. Preto aj ceny za pivo a víno vyzerajú pre nás tak demotivujúco. Ty si sa napriek tomu na to dal. Ozaj, len pre zvedavosť, dá sa vytvoriť popri tých ich daniach, clách a poplatkoch nejaká slušná marža pre obchodníka?
Väčšina z ceny ide na daň z alkoholu, ktorá je v Nórsku vysoká.
Aká vysoká, môžeš to upresniť?
Napríklad pri víne, ktoré spadá do kategórie 4,7 – 22 % objemu alkoholu, je to 5,40 NOK (0,45 eur) za každé percento na liter. Stačí si to vynásobiť hodnotou 12 – 13,5 a máš základnú aktuálnu daň pre rok 2024. Potom platíš environmentálnu daň, percentá pre samotného predajcu – Vinmonopolet, za dopravu, poplatky za uskladnenie a 25 % DPH. My získame tak okolo 1-1,5 € na fľaši. Nádejou bude zisk z obratu, ale na to je potrebná reklama, ktorá je v Nórsku zakázaná. V každom prípade je to dobrodružstvo a chcel by som to aj ja skúsiť.
Ty si ale vyštudovaný, atestovaný lekár. Kde pracuješ?
Pracujem ako psychiater pre deti a mládež v nemocnici v Osle a blízkom okolí. Tiež ako psychoanalytik a posudkový lekár v mojom odbore. Projekt so slovenským vínom v Nórsku je skôr moje hobby.
Navštevuješ Slovensko pravidelne? Ktoré sú tvoje obľúbené miesta?
Cestujem na Slovensko asi trikrát do roka. Mám rád Tatry a Turiec. Mojím favoritom je Banská Štiavnica.
Aký je podľa teba základný rozdiel medzi Slovákom a Nórom. Štatistiku a psychoanalýzy nabok. Skús tak s nadhľadom.
Možno takto: bude to o spontánnosti a živote tu a teraz. Keď stretnem Nóra, kamaráta po dlhšom čase a poviem mu: nemáš čas si sadnúť na drink a pokecať? Tak slušne povie áno, pozrie do mobilu a po chvíli povie: mohol by som o dva týždne v piatok, medzi 15 až 16. hodinou? Keď stretnem kamaráta na Slovensku a spýtam sa ho, to isté, väčšinou odpovie: jasné. Kde si chceš ísť sadnúť? Aspoň verím, že sa to nezmenilo.
Máš po ruke nejakú príhodu zo Slovenska, ktorá ťa pobavila?
Bude z mojich začiatkov, keď som ešte nevedel dobre po slovensky, len som veľmi chcel. Prišiel som do dedinského obchodíka, lebo som chcel kúpiť šampiňóny, asi do rizota. Tak som vošiel, pekne pozdravil a v duchu hesla: toto anglické slovo by mohla poznať aj táto pani predavačka, som prehovoril slovensko- anglicky: Mushrooms máš? „Samozrejme,“ usmiala sa predavačka a ja som si vydýchol, že sme sa tak rýchlo pochopili. Chytila ma za rukáv a odviedla k poličke, na ktorej stáli rumy: mám rum, pozri tri druhy... Tak dobre som sa už dlho nezasmial.
Máš ako psychoterapeut na záver nejaké inšpirácie pre zdravý a plnohodnotný život?
Tak o tejto téme sa dá veľa rozprávať. Aspoň stručne: žite život v prítomnosti! Jedzte dobre a vychutnávajte si jedlo, hýbte sa, dobre spite. Milujte seba a tak milujte aj druhých. Denne si upresňujte svoje myšlienky a nechajte vo svojej hlave prebývať len tie pozitívne. Dôverujte svojim plánom, nevzdávajte sa ich, nech sa prejavia vo vašom živote. Sme silnejší, než si myslíme.
Ďakujem za rozhovor, Rahim.