Kto je JD Vance, muž, ktorý stojí za Donaldom Trumpom?

Nemecké médiá a politici sa však stále správajú, akoby bol Trump stelesnením diabla, namiesto toho, aby sa prispôsobili skutočnosti, že „Make America Great Again” v jeho podaní jednoducho znamená: Amerika na prvom mieste.

To podporuje aj jeho „running mate”, ktorý by sa v prípade víťazstva vo voľbách stal viceprezidentom, James David, skrátene JD Vance. O niekoľko týždňov bude mať 40 rokov a od januára 2023 zastupuje americký štát Ohio v Senáte USA. Ešte jednoznačnejšie ako Trump odmieta ďalšie vojenské angažovanie sa v Ukrajine, Putina nepovažuje za existenčnú hrozbu a podporuje Izrael v boji proti Hamasu.

Je presvedčený, že USA by sa mali starať o svoje vlastné záujmy – a v tomto smere je čo robiť, čo Vance pravdepodobne vie lepšie ako väčšina ostatných politikov. JD Vance predovšetkým vie, čo hýbe Trumpovými priaznivcami v bielej spodnej vrstve obyvateľstva krajiny – pretože na rozdiel od Trumpa bol jedným z nich. Mal okolo tridsať rokov, keď napísal knihu „Hillbilly Elegy“, ktorá sa v roku 2016 stala bestsellerom. Vance pochádza z oblasti v USA známej ako „fly-over country“ – pretože kto by tam už len chcel pristáť? Oblasť, ktorá je domovom tých, ktorých Hillary Clintonová nazvala „poľutovaniahodnými“ a na ktorých by sa podľa nej malo jednoducho zabudnúť.

Pochádza z „Rust Belt“, z oblasti, ktorú kedysi charakterizoval oceliarsky priemysel a ktorá teraz upadá, z mesta v Ohiu, ako jeden z miliónov bielych Američanov so škótskymi alebo írskymi koreňmi. Američania týchto ľudí hanlivo nazývajú hillbillies, rednecks alebo white trash. „Ja ich nazývam susedmi, priateľmi a rodinou.“ V hĺbke srdca, píše Vance, je stále škótsko-írskym buranom/hillbilly.

Príbeh o sebaposilnení

Jeho kniha nie je ani román, ani literatúra faktu, je to takzvaný „memoár“, spomienka na vlastný príbeh – a je to ťažké sústo. Postavy: drogovo závislí, ako bola jeho vlastná matka, chudobní bez nádeje na lepší život, psychicky narušení a zranení a fyzicky či emocionálne zneužívané deti. Všetko ľudia, ktorých napriek tomu miluje. Ťažko uveriteľné, naozaj. A predsa je láska dominujúcim tónom. Elégia nie je litániou o obetiach, nie je v nej obviňovanie „spoločnosti“, žiadny pátos očakávajúci sympatie, namiesto toho Vance rozpráva príbeh o sebaposilnení – a knihu možno čítať aj ako životný návod.

Jeho otec opustil matku a syna v ranom veku, matka mala jeden vzťah za druhým, všetky stroskotali. Väčšinou pri hlasných hádkach, za zvuku rinčiaceho skla a prevráteného nábytku sa Vance a jeho sestra triasli a plakali v posteli. Ani jeden z mužov nebol pre chlapca vhodným otcovským vzorom.

Záchranu ponúkali len starí rodičia, „Mamaw“, ktorá by bránila rodinný majetok aj za cenu vraždy, a „Papaw“, občasný alkoholik, ktorý sa s Jamesom Davidom učil matematiku. Vyrastal v Middletowne, kde Hillbillies neboli práve vítaní: boli síce bieli, ale akosi iní. Priniesli so sebou odvekú rodinnú štruktúru, ktorá sa nehodila do sveta súkromia a malých uzavretých rodín. Ale rodina, ktorú starí rodičia chlapcovi poskytli, mu pomohla na ceste k nezávislosti. Mnohé deti sa musia zaobísť bez takejto podpory a niektoré sa v tomto procese stratia.

Celé sa to číta ako fascinujúca štúdia o cudzom kmeni, a takto zrejme kniha bola pôvodne prijatá: Konečne nám niekto vysvetlí, prečo je Donald Trump u týchto ľudí taký obľúbený. To však v roku 2016 vôbec nebolo autorovým zámerom. JD Vance si dlho myslel, že Donald Trump je len ópium pre ľudí. Opisuje však druhú stranu Ameriky odvrátenú od všetkých miest, o ktorých si myslíte, že ich poznáte, pretože hrajú rolu v televíznych seriáloch. A opisuje obyvateľstvo „somewheres“, ako napísal David Goodhart, teda zakorenených, ľudí, ktorí nedokážu vytiahnuť nohy z rodnej pôdy, nad ktorou sa týčia „anywheres“, ktorí môžu žiť kdekoľvek, aj nad oblakmi. V skutočnosti musíte opustiť miesto ako Middletown, ak nechcete zhniť v maraste beznádeje.

JD Vance, ktorý v tom čase nemal v škole najlepšie známky, sa rozhodne prihlásiť do armády, presnejšie k námornej pechote. Asi najlepšie ho pochopíme, keď si prečítame, čo si tam pod neúprosným drilom uvedomil: dokážeš oveľa viac, než si myslíš, že dokážeš. Dovtedy si zamieňal nedostatok úsilia s neschopnosťou, mal pocit, že nemá kontrolu nad svojím životom, že je bezmocný, mal pocit „naučenej bezmocnosti“. Na druhej strane ho „mariňáci" naučili „naučenej pevnej vôli“: robiť to, čo naozaj chcete.

Toto je posolstvo, ktoré sa dá pochopiť aj mimo vojenského drilu: nenechaj sa stiahnúť okolnosťami, nech sú akokoľvek zlé. A nečakaj, kým ti pomôže štát. To nikdy nepomôže.

Vance si pomohol sám. Po skončení služby v námornej pechote študoval právo na Yaleovej univerzite. Je to na smiech aj na zaplakanie, keď Vance opisuje, ako sa po skončení štúdia zúčastnil na veľkej večeri a nakrátko odišiel na toaletu, aby zavolal svojej manželke indického pôvodu Ushe a opýtal sa, na čo slúži všetok ten príbor, ktorý bol vedľa jeho taniera. Napriek všetkým svojim úspechom zostáva cudzincom v cudzom svete. V politike a v Bielom dome by mohlo byť užitočné pochopiť takéto pocity – Donaldovi Trumpovi môžu byť cudzie.

Odkaz Nemcom

Autobiografická kniha sa končí akousi sebaanalýzou: hlboko vo vnútri možného budúceho viceprezidenta USA zostáva Hillbilly/buran, ktorý sa v konfliktných situáciách buď stiahne do svojho panciera ako korytnačka, alebo vybuchne, pričom po ňom zostanú obrovské vedľajšie škody. Odkedy knihu napísal, možno zostarol a zmúdrel. A zostal „autentický“? Ach, celý život je divadlo. Ale v tejto knihe je teplé jadro, ako bijúce srdce.

Čo od neho môžeme očakávať? V knihe nie je žiadny hotový program, nebola napísaná na tento účel. Ale možno je výzva na sebaposilnenie namierená aj na Nemecko, na transatlantistov v nemeckej politike, ktorí akoby plnili príkazy z Washingtonu.

Dňa 10. júla 2024 oznámili nemecká a americká vláda svoj zámer umiestniť v Nemecku od roku 2026 „zbraňové systémy dlhého doletu“. Podľa údajov Výskumnej služby Kongresu USA sa tieto zbraňové systémy majú stať súčasťou „Multi-Domain Task Force“ (multidoménovej operačnej skupiny) americkej armády vo Wiesbadene. Takže rovno do tretej svetovej vojny?

V Nemecku sa však o tom nediskutuje. A takmer nikto sa nepýta, či by Nemecko mohlo mať spolurozhodujúce slovo. Toto ďalekosiahle rozhodnutie nebolo spojené ani s ponukou na rokovania s Ruskom, ako to bolo v prípade dvojitého uznesenia NATO z roku 1979.

Zmení sa to po zvolení Trumpa za prezidenta? Počas panelovej diskusie na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári Vance odmietol obvyklé zdôvodnenie podpory Ukrajiny: Putin nepredstavuje existenčnú hrozbu. A pokiaľ ide o Nemecko, povedal podpredsedníčke Strany zelených Ricarde Langovej: „Deindustrializujete svoju vlastnú krajinu a zároveň hovoríte, že Putina treba poraziť za každú cenu.

Ak treba Putina poraziť za každú cenu, potom, milí nemeckí priatelia, prestaňte deindustrializovať svoju vlastnú krajinu v mene smiešnej zelenej energetickej politiky.“

Pretože ak chcete vyhrať vojnu, potrebujete muníciu a ľudskú silu. Americká superveľmoc to sama nedokáže zabezpečiť. Európa sa musí prebudiť a postarať sa o svoju bezpečnosť. To sa však nepodarí so súčasnou nemeckou vládou.