Upozorňovať progresívne médiá, že nie je vhodné šíriť dezinformácie a maskovať realitu, je už dnes disciplína takmer rovnako efektívna, ako snažiť sa vynosiť Karpaty do lesa. Keď sa však vo vlastných hoaxoch utopia aj oni sami, mohli by začať čomusi rozumieť. Prípad Biden je varovaním.
Americké médiá a osobnosti blízke demokratom po debate prezidentských kandidátov Trumpa a Bidena tri týždne opakovane upozorňovali na slabú mentálnu kondíciu svojho chránenca, až ho napokon dotlačili k odstúpeniu. V čase, keď je už takmer nemožné zvrátiť priebeh kampane a nájsť dôstojného súpera pre valcujúceho Donalda Trumpa.
Z Bidenových kognitívnych schopností a upadajúcej duševnej sily boli doslova zdesení, padali slová ako panika a katastrofa. Odrazu sa všetkým rozsvietilo, že s takýmto „materiálom“ sa do volieb ísť nedá.
Základná otázka však znie: a to vari nevideli, čo sa deje, keď na jeho nespôsobilosť začali upozorňovať až dnes?
Denník Štandard posledné tri roky opakovane upozorňoval na jeho mentálne prešľapy, ktoré vzbudzovali nielen úsmevy, ale najmä šokovaný údiv. Naším cieľom nebolo starého pána zosmiešňovať. Existuje aj iný, oprávnený dôvod, prečo je vo verejnom záujme informovať pravdivo o nespôsobilom stave najmocnejšieho muža sveta a jedného z jadrových pánov sveta. Obzvlášť v čase vojny a možno len tesne pred ďalšou svetovou katastrofou, do ktorej sa v pominutí zmyslov opäť rútime.
Ešte pred pár rokmi sme mohli podobné prešľapy, na aké sme si zvykli pri Bidenovi, sledovať len pri fiktívnej postave prezidenta v amerických parodických filmoch, napríklad vo filme Horúce strely 2. No v súčasnosti sa stali americkou politickou realitou a brali sa ako niečo úplne samozrejmé.
A to povinne. Za rovnako fiktívne sa totiž v médiách hlavného prúdu považovali jeho mentálne prešľapy, pri ktorých si bežne mýlil osoby, strácal sa v súvislostiach, nepamätal si mená kľúčových spolupracovníkov, zdravil mŕtvych ľudí, nevedel kadiaľ zísť z pódia alebo sa jednoducho počas exponovanej akcie zrazu vybral nevedno kam a ani jeho najbližší kolegovia netušili, čo robí.
Toto všetko sme museli chápať ako niečo, čo sa jednoducho nestalo. A to aj napriek tomu, že šokujúce situácie boli zaznamenané na videách či v jeho príhovoroch. Upozorňovať na tento problém znamenalo, že sa stávate podozrivým, že vraj podporujete hoaxy, ste nepriateľom demokracie či dokonca podporujete Putina. Áno, presne z toho sme boli obviňovaní progresívnymi médiami, keď sme na Bidenov mentálny stav upozorňovali.
Bidenov zdravotný stav ako liberálne tabu
Naopak, zatajovanie jeho skutočnej kondície sa stalo jednou z hlavných dezinformačných kampaní liberálnych médií posledných rokov. V hre vraj nebolo nič menšie, ako „boj za záchranu demokracie“, ktorá vraj na tomto mužovi stála a padala.
Asi len máločo môže ilustrovať úpadok „demokracie“ tak plasticky, ako práve tento symbol.
Teraz, keď sa do pravdivého informovania o Bidenových prešľapoch pustili americké médiá blízke demokratom, odrazu už nejde o tabu ani v slovenskom progresívnom mediálnom prostredí, ktoré tiež Bidenovu mentálnu slabosť označovali za fake news nehodnú informovania.
Naše mediálno-kultúrne prostredie pritom nikdy netrpelo prehnanou citlivosťou ohľadom indispozícií starého pána v role prezidenta. Nie je to tak dávno, čo si to odniesol náš exprezident Ivan Gašparovič. Jeho časté brbty vzbudzovali rozpaky a úsmev, no jeho kritici z toho odvodzovali aj jeho možnú mentálnu nespôsobilosť.
S Bidenom sa to však nedalo porovnať. Gašparovičove slovné pokĺznutia nikdy nenaznačovali, že by boli čímsi viac ako len lingvistickým pokĺznutím. Bolo pri nich zrejmé, že obsahovo zostával „v kontexte“. Keď hovoril o Organizácii spojených nádorov, bolo zjavné, že myslí OSN, a nie nejaké zorganizované nádory v mozgu. Keď prekrstil pápeža na Dominika XVI., narážal zjavne na Benedikta, a nie niekoho iného. Mimo obraz sa v zásade neocitol ani vtedy, keď rečnil o „kríze na balkóne“ (myslel tým, pravdaže, Balkán).
Zaiste sa to mnohým zdalo vtipné. Oprávnene. Napokon, šlo o prezidenta, hlavu štátu, a tých pokĺznutí nebolo až tak málo. Bolo však zrejmé, že tieto výroky nenasvedčujú, že by bol výkon štátnickej funkcie ohrozený vážnou kognitívnou indispozíciou. Napriek tomu sa tieto podozrenia bežne artikulovali. A to aj v médiách. V omnoho vážnejšom prípade Bidena však boli tieto médiá podstatne zhovievavejšie.
Ak by sa maskovanie reality, šírenie dezinformácií o zdravotnom stave Bidena v mene „záchrany demokracie“ nenastavilo ako modus operandi, Demokratická strana a progresívne médiá by si ušetrili množstvo problémov. Jednak by nemuseli vysvetľovať, prečo tri roky označovali za dezinformačný naratív čosi, čo dnes vo veľkom sami šíria.
Hlavne by však mohli ísť do volieb s príčetným materiálom, a nezostreliť si svojho „najlepšieho kandidáta“ vygenerovaného v primárkach, ktoré vyhral s bezkonkurenčným náskokom. Ak by o jeho zdravotnom a duševnom stave pravdivo informovali už vtedy, nemuseli by spustiť masívnu kampaň v štýle „náš prezident je idiot“ štyri mesiace pred voľbami. Na to hádam nepotrebujete marketingového génia, aby ste tušili, že šance na víťazstvo Demokratickej strany v prezidentských či kongresových voľbách to veľmi nenakopne.
Len ťažko sa však môžu demokratické osobnosti, médiá či skeptickí senátori dnes ospravedlňovať, že sa o Bidenovom probléme dozvedeli až z onej prezidentskej debaty. To, čo v nej predviedol, keď nedokázal dokončiť myšlienku, v ktorej sa priebežne zrejme sám stratil, si ani zďaleka nezadá s tri roky starým mítingom, na ktorom svoju pubertálnu vnučku predstavil ako svojho syna Beaua, ktorý päť rokov predtým zahynul na ťažkú chorobu. „Toto je môj syn Beau, ktorého mnohí z vás pomohli zvoliť do delawareského senátu,“ povedal a vzal vnučku za ramená. Opravil sa až po upozornení. Vlastne sa potom opravil aj druhýkrát (tú vnučku si totiž vtedy ešte pomýlil s inou vnučkou).
Pred dvomi rokmi na stretnutí s občanmi v Colorade dokonca hovoril o svojom mŕtvom synovi Beauovi ako o mužovi, ktorý zomrel vo vojne v Iraku: „Hovorím to ako otec muža, ktorý získal bronzovú hviezdu, medailu za významnú službu a prišiel o život v Iraku,“ povedal Biden. Beau síce rok slúžil v Iraku, no zomrel neskôr v USA na rakovinu.
Ani jeho nedávne oslovenie Volodymyra Zelenského, ktorého sprvu predstavil ako „ukrajinského hrdinu, prezidenta Putina“, nie je ničím novým a ani ojedinelým. Okrem toho, že Biden sa pred rokom zaskvel výrokom „Putin nikdy nevyhrá vojnu v Iraku“, Zelenského pomenoval krstným menom Vladimir už počas samitu NATO vo Vilniuse. Bidenovo odmietanie rokovať s ruským prezidentom by bolo za normálnych okolností vážnou diplomatickou slabosťou s tragickými dôsledkami, za týchto podmienok možno jeho okolie tuší, že je takto azda aj lepšie. Nikto by nemal pod kontrolou, čo sa počas rokovaní stane, a zo všetkých najmenej azda sám Biden.
(Mimochodom, skúste si predstaviť reakcie Putina, keď si po večeroch tieto videá svojho hlavného geopolitického rivala dookola púšťa na zlepšenie nálady.)
Napokon, s menami má Biden všeobecne problém. Keď si počas videokonferencie nevedel spomenúť na meno svojho kolegu, austrálskeho premiéra, nazval ho „ten od protinožcov“.
https://www.youtube.com/watch?v=uG-B9gN3V80&t=1s
Jeho posledné faux pas so Zelenským pripomína aj jeho minuloročný trapas v Írsku, keď pred írskym ministrom zahraničných vecí a bývalou rugbyovou legendou, svojím vzdialeným bratrancom, chcel zložiť kompliment pre miestny rugbyový tím: „Do pekla, porazil Black and Tans,“ povedal Biden. V skutočnosti chcel povedať „All Blacks“, čo bol názov novozélandského tímu a odkaz na slávne víťazstvo Írov proti nim z roku 2016.
Black and Tans bol názov britského oddielu, ktorý Írov masakroval vo vojne za nezávislosť v rokoch 1919 až 1921 a ktorý sa „preslávili“ brutálnymi útokmi na civilistov.
Napokon, o brpty nikdy nebola núdza...
https://www.youtube.com/watch?v=tStLUWVyZPc
Ani jeho nedávne zablúdenie v Taliansku, keď sa zrazu vytratil nevedno kam od skupinky lídrov G7 a správnym smerom ho musela diskrétne obrátiť až hostiteľka, talianska premiérka Giorgia Meloniová...
https://www.youtube.com/watch?v=Ezh3cC-obbY
...nie je žiadnou ojedinelou udalosťou. Táto príhoda pripomína minuloročný incident s britským kráľom Karolom v Británii. Počas slávnostnej ceremónie, keď lídri kráčali po červenom koberci sa Biden z čista jasna pristavil pri členovi čestnej stráže a začal sa s ním rozprávať. Kráľ Karol sa ho snažil odviesť preč, ale Biden sprvoti na jeho snahu veľmi nereagoval a pokračoval v rozhovore. Po chvíli akoby precitol a pohol sa preč, ale vyzeral dezorientovaný a kráľ Karol mu musel viackrát ukázať, kadiaľ má ísť.
Mnohé z týchto videí, ktoré ani zďaleka nie sú kompletným výpočtom jeho mnohých mentálnych zakopnutí, ukazujú, že problém s Bidenom, ktorý dnes demokratické médiá a senátori označujú ako neprekonateľný pre výkon funkcie prezidenta a bezpečnostné riziko pre svet, nie je nový. Bol tu s nami roky predtým, keď ho ešte bezlimitne podporovali a všetky prešľapy kamuflovali.
V septembri 2022 napríklad počas konferencie Biden pozdravil kongresmanku Jackie Walorskú, ktorá dva mesiace predtým zahynula pri autonehode. „Jackie, si tu? Kde je Jackie?“ hľadal ju Biden v publiku. (Nešlo pritom o žiadnu nevedomosť, po tragédii Biely dom vydal vyhlásenie, ako Bidena náhla nehoda „šokovala a zarmútila“).
Do kurióznej situácie sa dostal aj pár mesiacov predtým, keď počas stretnutia s energetickými manažérmi kamery zachytili „ťahák“, ktorý Biden žmolil v ruke. Mal na ňom napísané základné pokyny, ako sa má správať, vrátane toho, kedy si má „sadnúť na svoje miesto“, prípadne kedy odísť.
https://www.youtube.com/watch?v=UgcqDNwudk8&t=6s
Dezinformačný valec a snaha zamaskovať realitu sa podľa všetkého zosypala až vtedy, keď už aj posledný demokratický senátor pochopil, že tieto incidenty nedokážu zakryť a hrozí im fatálne poníženie vo voľbách, ktoré bude mať anekdotické rozmery.
„Demokratická strana väčšinu svojej kampane pred prezidentskými voľbami strávila zakrývaním si očí pred obavami Američanov z veku a mentálnej kondície prezidenta Joea Bidena,“ píšu dnes vo Washington Post v článku, ktorý u nás zverejnil Denník N. „Namiesto toho, aby sa s týmto problémom strana vyrovnala, jej najvplyvnejší členovia ho dlho označili za vykonštruovaný médiami.“
Ide až o banálne pravdivé konštatovanie. Až na to, že sa na tom celý čas podieľal aj mediálny konglomerát. Bidenove prešľapy či skĺznutia z pódia.
Presvedčiť Bidena, aby odstúpil z kampane, bola však tá ľahšia časť neriešiteľnej úlohy, do ktorej sa sami vmanévrovali. Biden je z hry von, tentoraz sa už týmto figovým listom nebude dať zakrývať ten hlavný problém. Ten totiž spočíva v základnej otázke, ktorá sa akosi vytratila, no dnes vypláva na povrch:
Prečo sa vôbec nemohúcny a malátny Biden stal kandidátom demokratickej strany?
Pretože po nedávnej invázii woke progresivizmu v Demokratickej strane bol z „mladých kádrov“ pod 80 najlepší, koho mali k dispozícii, a kto nevystrašil svojich vlastných voličov programom.
Jeho pravdepodobná náhradníčka (ak sa demokratom nepodarí presvedčiť podstatne perspektívnejšiu a príčetnejšiu Michelle Obamovú), zelená progresívna socialistka Kamala Harrisová, ktorej ideológia vzbudzuje odpor aj vo vnútri vlastnej strany, má svoju prezidentskú debatu ešte len pred sebou. Nie je vylúčené, že volič demokratov bude po nej rovnako zdesený, ako po tej prvej, hoci iným spôsobom.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
