Bruselské facky demokracii. A dedičná progresivistická oligarchia na obzore

Bruselské inštitúcie sa po európskych voľbách nanovo obsadzujú. Doterajšie výsledky sú fackou demokraticky prejavenej vôli európskych voličov. Zatiaľ čo voliči dávali naprieč Európou najavo, že si prajú zmenu, ich vlády a bruselskí poslanci robia všetko pre to, aby pokračovali v doterajšom kurze vojny, bruselskej centralizácie, korupcie, deštrukcie národných ekonomík a potláčania slobody prejavu.

Geopolitická eurokomisia a jej ničivé dôsledky

Nikto toto smerovanie nezosobňuje tak ako staronová predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Zatiaľ čo v skorších časoch sa Komisia pýšila svojou technokratickou nestrannosťou a svoje kompetencie ukradomky rozširovala na základe technických a právnych argumentov odkazujúcich na spoločný trh, za Leyenovej išli podobné nuansy bokom.

Prosto vyhlásila, že stojí na čele "geopolitickej" komisie, a pasovala sa za konečného arbitra európskych záujmov a hodnôt. V kadečom nadväzovala na svojho predchodcu Junckera, no i tak tam, kde on po Luxembursku opatrne manévroval, Leyenová postupovala s nemeckou bezohľadnosťou a tvrdohlavosťou.

Výsledkom je green deal, ktorého ničivé vplyvy na hospodárstvo desia priemyselníkov a poľnohospodárov po celej Európe vrátane jej Nemecka. Výsledkom boli nezmyselné nákupy covidových vakcín, očkovací teror, zbytočne minuté peniaze a oficiálne odsúdenie Leyenovej za netransparentnosť. Výsledkom je bruselské preverovanie demokratickosti členských štátov, na základe ktorého nevolení byrokrati podľa arbitrárnych kritérií šikanujú demokraticky zvolené vlády.

Výsledkom je kontrola sociálnych médií a tlak na odstraňovanie správ, ktoré sa bruselským progresivistom nepáčia. Výsledkom je zatiahnutie Európy do zástupnej vojny USA s Ruskom, ktorá sa vedie za európske peniaze a ukrajinské životy.

Vo všetkých týchto katastrofách hrala Leyenová hlavnú úlohu. Európski voliči to dobre chápali, jej neobľúbenosť ukazoval jeden prieskum za druhým. Napriek tomu európska oligarchia dospela k názoru, že lepšieho služobníka nenájde a túto zdiskreditovanú figúru znovu presadila.

Hoci vládnuci kartel Európskoho parlamentu pozostávajúci z ľudovcov, socialistov a liberálov disponuje nadpolovičnou väčšinou, Leyenová vedela, že len na nich sa nemôže spoliehať. Niektoré delegácie z kartelu, napríklad nemeckí liberáli a francúzski republikáni, ju odmietli podporiť.

S pár desiatkami hlasov, ktoré zaistili hladkú voľbu, sa preto poponáhľali zelení. Teda skupina, ktorá zažila najväčší volebný výprask. Ak dnes európski voliči niekoho skutočne neznášajú, sú to práve zelení. Voľbou Leyenovej sa pridali ku kartelu a získali vplyv ďaleko presahujúci ich chabý mandát.

Pošliapavanie demokracie a benefity za lojalitu

Naopak, bez vplyvu pravdepodobne zostane tretia najväčšia frakcia Európskeho parlamentu. U patriotov sa zišli Le Penová, Salvini, Orbán, Wilders, Babiš, Kickel a mnoho ďalších výrazných politikov, ktorí opakovane získavajú masívnu podporu voličov. V otázkach migrácie, green dealu, slobody prejavu a vojny sú hlasom európskeho ľudu.

Preto sa ich európska oligarchia snaží izolovať a nepustiť k žiadnym parlamentným funkciám. Šliape pritom po základnom pravidle demokratických zborov, podľa ktorého má opozícia nárok na riadne zastúpenie vo vedení parlamentu.

S osobitnou nenávisťou pristupuje európska oligarchia k Viktorovi Orbánovi. Maďarské predsedníctvo EÚ začal cestami do Kyjeva, Moskvy, Pekingu a Washingtonu, všade hovoril o mieri. Ukázal, že sa to dá. Brusel besní, síce nemá čím a kým by vojnu viedol, ale dnes ju vzýva dokonca viac než Washington.

Rozzúrený Brusel uvalil na Maďarsko nové sankcie, tentoraz diplomatické. Európski pohlavári sa nezúčastňujú na akciách, ktoré sa konajú v Maďarsku, a ešte ich podkopávajú zvolávaním bruselských akcií v rovnakom termíne. Podobné zadupávanie nepohodlného člena EÚ ešte nezažila.        

Brusel tiež dáva najavo, že vie oceniť lojalitu Východoeurópanov, ktorí držia krok. V prípade Ruska to mnoho z nich robí z presvedčenia. Napríklad estónska premiérka Kaja Kallasová si takto vyslúžila funkciu vysokej predstaviteľky pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, jej predchodcami pritom boli politici zo veľkých západných členských štátov – Španiel, Talianka, Angličanka. Rusi na ňu pred časom vydali medzinárodný zatykač za ničenie sovietskych pamätníkov v Estónsku. Konštruktívne kroky k mieru od nej čakať nemožno. Na rozdiel od Orbána vzorná Európanka.

Navyše, podobne ako Leyenová či dosluhujúci predseda Európskej rady Charles Michel, aj Kallasová sa narodila v správnej rodine. Ich otcovia zastávali vedúce pozície doma i v Bruseli a predovšetkým nikdy nevybočovali z rámca predpísaného príslušným mocenským centrom.

Než sa Kallas stal európskym komisárom, slúžil ako estónsky premiér. Za sovietskych čias bol zástupcom šéfredaktora denníka estónskych komunistov. Ideálna formácia pre neskoršieho amerického miestodržiteľa v Tallinne a lojálneho Bruselčana. S podobnou obratnosťou sa otec Leyenovej pohyboval medzi Bruselom a americkým protektorátom zvaným západné Nemecko.

Obe dcéry idú v šľapajach svojich otcov. A bruselská progresivistická oligarchia sa mení na oligarchiu dedičnú.