Slovensko ako štát blahobytu. Ale pre koho?

Podivný názor, že slovenský štát je príliš malý na nejaké úspory, a preto tak zle funguje, sa ostatnú dekádu usadil v hlavách aj inak rozumných ľudí. Ak už musíme ozdravovať verejné financie a znižovať deficity, tak jedinou možnou cestou sú spomínané vyššie dane. Výdavky sú sväté. Zašlo to až tak ďaleko, že už aj novinári nazývajú zvyšovanie a zavádzanie nových daní Orwellovským newspeakom – úspornými opatreniami a šetrením.

Aj vďaka tomuto absurdnému pohľadu normalizovanému elitami sme dospeli do situácie, keď náš nefunkčný a v sociálnej oblasti priam neexistujúci štát stojí viac než dánsky štát blahobytu.

Že preháňam? Náš štát je už v pomere k veľkosti ekonomiky drahší (výdavky 47,9 percenta HDP v 2022) ako ten dánsky (47,2 percenta) a rovnako drahý ako ten švédsky (48 percent). Pokiaľ viem, tak ako v Dánsku to na Slovensku zatiaľ ani náhodou nefunguje. A to sme kedysi snívali o Švajčiarsku (32 percent).

Verejné výdavky narástli ako rakovina, pričom kvalita verejných služieb ďalej degraduje. Keď niečo nefunguje, nie je riešením dávať do toho ešte viac peňazí oslabovaním súkromného sektora, ktorý nás jediný drží nad vodou. Pokrok Slovenska za posledných 20 rokov, zhruba toľko už ubehlo od významnejších reforiem, vyrobili práve súkromníci – zamestnávatelia a zamestnanci, ktorí svojou prácou zlepšujú svet okolo nás. A spravili to napriek politikom a ich politikám.