Paríž je spojený s olympijskou históriou pupočnou šnúrou. Veď práve v tomto meste, na akademickej pôde Sorbonny, zadefinoval Pierre de Coubertin pred 130 rokmi víziu novovekých olympiád. Veľmi rýchlo ju naplnil, pretože sa mu podarilo získať rozsiahlu medzinárodnú podporu, ale keď po úspešnej aténskej premiére z roku 1896 dostal ďalšiu olympiádu do Paríža, zažil sklamanie.
Začiatky a prvá československá medaila
Olympiáda 1900 bola súčasťou Svetovej výstavy a konala sa pod názvom Medzinárodné športové a telocvičné súťaže, ktoré nemali s olympiádou nič spoločné. Nemala oficiálne otvorenie ani ukončenie. Trvala päť a pol mesiaca, súťažilo sa počas nej v najrôznejších pretekoch, v provizórnych podmienkach, častokrát ako atrakcia pre návštevníkov výstavy.
Coubertin bol smutný z toho, že olympijská myšlienka nenašla u francúzskej vlády odozvu. Musel sa zmieriť s trpkou realitou: z finančných dôvodov sa aj ďalšie dve olympiády (v St. Louis v roku 1904 a v Londýne v roku 1908) konali ako súčasť Svetovej výstavy.
O dve desaťročia končil na poste prezidenta MOV. Paríž sa hier zhostil lepšie, aj keď program bol znovu rozťahaný – od začiatku mája do konca júla do 84 dní. Postavili 50-tisícový štadión v Colombes, aj keď atletická dráha mala na ňom dĺžku 500 metrov, pretože ležala po obvode rugbyového ihriska. Olympionici mali v jeho blízkosti v barakoch prvýkrát spoločné ubytovanie, čo bola predohra tradície olympijskej dediny realizovanej od roku 1932. Prvýkrát štartovalo viac ako tritisíc športovcov, prvýkrát bol zaregistrovaný trojciferný počet žien, prvýkrát sa na otváracom ceremoniáli vztyčovala olympijská, domáca i grécka vlajka.
Najväčšou hviezdou bol fínsky bežec Paavo Nurmi, ktorý získal v priebehu štyroch dní päť zlatých medailí. Dosiahol aj double na 1 500 a 5 000 metrov, ktorý o 80 rokov neskôr zopakoval Maročan Hicham El Guerrouj. S tým rozdielom, že Nurmi vyhral tieto dva behy v jeden deň v priebehu 75 minút!
V Paríži zažiaril aj 19-ročný americký plavec Johnny Weissmuller. Syn viedenských rodičov vyhral tri disciplíny, v Amsterdame 1928 pridal ďalšie dve zlaté medaily a neskôr sa preslávil na striebornom plátne v dvanástich filmoch o Tarzanovi.
Olympiáda v Paríži v roku 1924 bola historická aj pre Československo: gymnasta Bedřich Šupčík preň získal prvú zlatú medailu. Bol najrýchlejší v šplhu, dnes už neexistujúcej disciplíne.
Tieň bezpečnostnej hrozby
Počas sto rokov dosiahla olympiáda gigantické rozmery. Je pompéznou a drahou udalosťou.
Francúzsko do nej investovalo v ostatných siedmich rokoch okolo deväť miliárd eur. Paríž v minulosti niekoľkokrát neuspel v snahe vrátiť hry k Seine. Skončil druhý pri voľbe dejiska OH 1992 (za Barcelonou), potom tretí v boji o OH 2008 (za Pekingom a Torontom) a znovu druhý v exkluzívnom súboji piatich metropol pri OH 2012, keď prevýšil Moskvu, New York i Madrid, ale v 4. kole prehral o štyri hlasy s Londýnom.
Voľba Paríža za organizátora hier XXXIII. olympiády bola menej komplikovaná. Traja konkurenti kandidatúry stiahli (Budapešť, Rím, Hamburg) a Los Angeles sa radšej zameral na rok 2028. Exekutíva MOV už len vydala odporúčanie, ktoré v septembri 2017 schválilo 131. zasadnutie MOV v Lime.
Nad všetkou snahou organizátorov, nad vyvrcholením ich dlhoročnej práce bude počas vyše dvoch týždňov visieť mrak bezpečnostných hrozieb. Pred ôsmimi rokmi ich Francúzsko zvládlo počas ME vo futbale, len polroka po tragédii v parížskom divadle Bataclan a po bombovom útoku pri Stade de France počas zápasu Francúzsko – Nemecko.
Otvárací ceremoniál, ktorý prebehne podľa pôvodných plánov na Seine, by malo z brehu na parížskych uliciach sledovať viac ako 300-tisíc divákov. Dohliadať na nich bude 45-tisícová armáda bezpečnostných zložiek, policajtov, vojakov.
„Sme pripravení a budeme pripravení počas celej olympiády,“ vyhlásil prezident Emmanuel Macron.
Francúzi sa tešia čoraz viac
Francúzska politika sa otriasa po nedávnych parlamentných voľbách, ktoré boli prejavom rozdelenej spoločnosti. Aj preto len ťažko bude tohtoročná olympiáda pre národ takým jednotiacim momentom ako MS 1998 vo futbale, ktoré spojili krajinu v podpore víťazného ťaženia Zidanovho tímu, postaveného na rôznorodosti.
Napriek tomu sú organizátori mierne optimistickí. Podľa Le Monde posledný prieskum spred 10 dní na vzorke viac ako 1 500 respondentov ukázal, že 23 percent obyvateľov „cíti spokojnosť“ zo skutočnosti, že Paríž bude dejiskom olympiády. Je to dvakrát viac ako pri podobnom prieskume z konca mája!
Organizátorov vedie 46-ročný Tony Estanguet, rodák z pyrenejského Pau, velikán vodného slalomu, veľký súper Michala Martikána, trojnásobný olympijský víťaz. V prvom období bol na čele kandidatúry spoločne s uznávaným šéfom francúzskeho rugby Bernardom Lapessantom, ktorý po roku 2018 z výkonnej pozície v organizačnom výbore zo zdravotných dôvodov odstúpil a olympiády sa nedožil. Zomrel v máji minulého roka po ťažkej chorobe. „Na začiatku nás bolo v tíme kandidatúry päťdesiat. Dnes pracuje pre organizačný výbor štyri a pol tisíca ľudí,“ pripomenul Estanguet v nedávnom rozhovore pre londýnsky Guardian.
Versailles, Grand Palais či Eiffelovka
Od začiatku boli mottom pre parížskych organizátorov odvaha a ambície. Pretavilo sa to do prepojenia veľkoleposti Paríža s výnimočnosťou olympijských hier. Estanguet o tom hovoril ako o snahe „dostať šport zo štadióna“. Aj preto bude 15 ikonických lokácií Paríža súčasťou týchto hier.
Pod Eiffelovkou na Marsových poliach bude prebiehať turnaj v plážovom volejbale, šermiari budú súťažiť v historickej budove Grand Palais, lukostrelci pri Invalidovni, na Námestí svornosti prebehnú preteky freestylistov v cyklistickom BMX, trojkovom basketbale, v breakdancingu a skejtbordingu, v záhradách vo Versailles sa predstavia olympionici v jazdectve a modernom päťboji.
Väčšina z viac ako 10-tisícového kontingentu športovcov z 206 krajín absolvuje v piatok plavbu loďou po Seine a po nádhernom meste, ktoré patrí k olympiáde a ktorému päť kruhov svedčí.
Bez ohľadu na hrozby, na vnútornú rozpoltenosť Francúzska a na vonkajšie problémy súvisiace so situáciou na Ukrajine či na Blízkom východe, ktoré organizátori ovplyvniť nemôžu.
Bude to mimoriadna udalosť. S návratom verejnosti a fanúšikov na tribúny na olympijské športoviská. Hry potrebujú nový impulz. A svet potrebuje viac ako kedykoľvek predtým vnímať základné posolstvo hier: ľudské snaženie, ktoré nie je možné bez porozumenia a bez života v mieri.