Dlhodobo tiež patrí medzi krajiny starého kontinentu s mierne vyššou pôrodnosťou. Od roku 2010 však aj Francúzsko čelí poklesu. V rokoch 2022 až 2023 tam klesla pôrodnosť o šesť percent. V súčasnosti pripadá na jednu Francúzku v priemere 1,7 dieťaťa.
Vo Švédsku to nie je inak. V diskusiách sa stále dáva Švédsko za vzor, ale prehliada sa, že napríklad v roku 2023 pripadalo na jednu ženu 1,5 dieťaťa, čo je najnižší počet od roku 1749. Rovnaký problém rieši aj Nemecko alebo Švajčiarsko. Ani Česká republika na tom nie je dobre. Pohybuje sa okolo 1,6 dieťaťa na ženu a očakáva sa ďalší pokles. O demografickej núdzi sa hovorí v Južnej Kórei, ktorá uzatvára rebríček pôrodnosti s 0,7 dieťaťa na ženu.
Väčšiu pozornosť si tento dlhodobý trend získal po skončení obdobia kovidu, keď mnohé krajiny dosahujú historické minimá. O príčinách sa špekuluje: uvádzajú sa zdravotné alebo sociálne príčiny, ako aj neochota žien podstúpiť tehotenstvo v čase, keď sú očkované alebo im hrozí riziko nákazy chorobami.
Z dlhodobého hľadiska sa zdá, že príčiny sú tri.
Po prvé, podľa Tomáša Sobotku z viedenského Inštitútu pre demografiu môže napríklad štátny zásah zvýšiť úhrnnú pôrodnosť o 0,2 dieťaťa na ženu. To nie je málo, ale nie je to ani dosť. Tí, ktorí sa zameriavajú len na rodinnú politiku, zanedbávajú, po druhé, základné príčiny, ktoré sú zrejme kultúrne.
Po tretie, dostupné štúdie ukazujú, že ľudia chcú deti, najčastejšie chcú mať dvoch potomkov. Ich rozhodnutia, paradoxne podmienené spoločenskými hodnotami, sú však v rozpore s ich želaniami.
Až budeme mať viac… čoho vlastne?
Svoju úlohu zohrávajú peniaze. Štúdie zaoberajúce sa poklesom pôrodnosti, ako napríklad Society at a Glance, ktoré nedávno vydala OECD, uvádzajú, aký naliehavý je rast cien bývania v západnom svete. Americký výskumník Lyman Stone dodáva, že je možné vychovávať dieťa v malom byte, ale údaje ukazujú, že viac detí sa rodí v lepšom bývaní, najmä vo vlastnom. Druhou najčastejšie uvádzanou položkou je drahé vzdelanie. Demografi, ktorí sa zaoberajú najmä Spojenými štátmi, Južnou Kóreou a Japonskom, konštatujú, že ľudia medzi dôvodmi bezdetnosti alebo narodenia jedného dieťaťa uvádzajú neschopnosť zaplatiť drahé školy.
Tu sa prejavuje rozdiel medzi vnímanou a skutočnou neistotou. Rodičia majú vysoké nároky. Nechcú dať svojmu dieťaťu akúkoľvek školu, ale vzdelanie, ktoré je nad ich možnosti. Radšej budú mať jedno dieťa s lepším vzdelaním ako dve, ktoré by rozriedili ich zdroje. Postoj, ktorý sa prejavuje v týchto úvahách, môže byť skôr prekážkou ako skutočným nedostatkom. Ak sa zvýšia nároky, zdroje budú vždy obmedzené.
Rodičia sú nároční aj z hľadiska času stráveného s dieťaťom. Iste, dospelí boli vždy so svojimi potomkami, ale často sa pri nich motali, kým si dospelí plnili svoje povinnosti. Dnes sa kladie dôraz na intenzívne trávenie času s dieťaťom, ktoré je v centre pozornosti. Tento čas sa predlžuje.
Už v roku 2016 na to upozornili Giulia M. Dotti Sani a Judith Treas. Analyzovali údaje z jedenástich západných krajín a zistili, že priemerný čas strávený s dieťaťom sa za posledných päťdesiat rokov zvýšil z jednej hodiny denne na dve hodiny. Tento trend sa od roku 2016 nezastavil. Práve naopak. Aj otcovia trávia s dieťaťom čoraz viac času. Ale aj napriek tomu si rodičia kladú otázku: Ak mu zaobstarám súrodenca, nebudem svoje dieťa podvádzať?
Pritom sa šíri detská osamelosť. Je pravda, že deti trávia viac času s rodičmi, ale menej s rovesníkmi. A často im chýbajú súrodenci. Keď deti prichádzajú neskôr, starí rodičia sa už často nemôžu podieľať na ich výchove. Výsledkom je, že dieťa buď trávi celý čas s rodičmi, alebo je samo.
Ďalším diskusným evergreenom je väčšie zapojenie otcov do rodinného života. V severských krajinách nie sú otcovia "zapojení" do výchovy, ale preberajú rovnaký podiel zodpovednosti a radosti. Kto však očakáva, že práve preto majú viac detí, mýli sa. Otcovia, ktorí strávili čas na rodičovskej dovolenke, netúžia po druhom dieťati, často ich výslovne odmietajú. Ako ukázali sociologičky Sara Cools a Marte Strøm, rodiny s aktívnymi otcami zostávajú pri jednom potomkovi.
Samostatnou kapitolou je výchova. V kontexte rozvojových krajín je dobre známe, že najlepším spôsobom, ako zabrániť nechcenému tehotenstvu tínedžerov, nie je distribúcia antikoncepcie, ale vzdelávanie. V prvom rade je potrebné motivovať dievčatá, aby chceli znížiť počet detí. Práve vzdelanie im poskytne inú kariéru ako materstvo a až po otvorení týchto dverí bude antikoncepcia "fungovať".
Ani to neplatí absolútne, najmä nie v bohatých spoločnostiach. Zoberme si opäť Švédsko. Rakúsky demograf Wolfgang Lutz potvrdzuje, že menej vzdelané ženy vychovávajú viac detí ako vzdelanejšie, ale najlepšie vzdelané ženy rodia v priemere viac detí ako "priemerne" vzdelané. Prečo je to tak? Skutočne vysoké vzdelanie sa často spája s bohatstvom. Takéto páry majú dostatok prostriedkov na to, aby si splnili sen o troch deťoch.
Pozoruhodná je štúdia o kanadskej plodnosti (Ne)očakávanie dieťaťa, ktorú v roku 2023 publikoval už spomínaný Lyman Stone: "Deti čoraz viac figurujú ako vrchol materiálneho a vzťahového úspechu. Nie sú stavebným kameňom rodiny, ale jej klenbou," píše. Sám Stone sa domnieva, že jeho závery platia v celom západnom svete a aj on zdôrazňuje, že máme menej detí, ako chceme. Ak totiž ženy začnú rodiť po tridsiatom piatom roku života, často sa im podarí mať len jedno dieťa, pretože rodiť v krátkych intervaloch je náročné. V tejto súvislosti sa hovorí o skorom poklese plodnosti žien, ale už dávno vieme, že ani spermie sa vekom nezlepšujú. V dôsledku toho nežijeme v kultúre "nadmernej pôrodnosti", ale v kultúre "chýbajúceho dieťaťa".
Fetiš vzdelania
Prečo sa nám však nedarí naplniť naše túžby? Stojí za to vrátiť sa k vzdelávaniu a spýtať sa, či sa jeho súčasná podpora uberá správnym smerom. Málokto, kto pracuje vo vysokom školstve, si nevšimol, ako sa vzdelávanie naťahuje k tridsiatke a často aj za ňu. Má to zmysel v prípade študentov, ktorí sa plánujú venovať výskumnej kariére. Avšak tí, ktorí nič také neplánujú, akoby uviazli v systéme. Veď nie je výnimočné, že, aspoň podľa mojich skúseností na Filozofickej fakulte, aj menej angažovaní študenti si naťahujú bakalárske štúdium na šesť rokov a magisterské na päť. Doktorandské štúdium môže trvať osem rokov.
Mali by sme si tiež položiť otázku, či zamestnávatelia nemajú na mladých ľudí prehnané nároky z hľadiska vzdelania, ktoré vedú k oneskorenému vstupu na trh práce. Hoci je nepochybné, že je správne, aby mladí ľudia strávili rok po ukončení štúdia v ďalšom vzdelávaní, školy by mali dôslednejšie trvať na skoršom ukončení štúdia a zamestnávatelia by mali vziať do úvahy, že je lepšie mladých ľudí preškoliť, než sa spoliehať na čas strávený v inštitúciách.
Aká je súvislosť medzi dlhým vzdelávaním a poklesom pôrodnosti? V prípade žien je to jasné. Okno, v ktorom môžu porodiť vytúžené dve deti, sa zmenšuje. Dlhé školské vzdelávanie má však škodlivý vplyv na obe pohlavia. Ľudia sa nestávajú finančne nezávislými a často žijú s rodičmi. Podľa Stonea, ktorý skúmal mieru plodnosti v 100 krajinách, je to hlavný dôvod, prečo ľudia nemajú deti. Často však bývajú doma nielen kvôli vysokým nákladom na bývanie, ale aj preto, že študujú, a preto si nemôžu dovoliť bývanie.
Okrem toho je zrejmé, že oneskorený vstup do zárobkovej činnosti a následne do stabilného partnerského vzťahu často ovplyvňuje psychiku najmä mladých mužov. Výskumy tiež ukazujú, že ženy aj v emancipovaných spoločnostiach majú záujem o mužov, ktorí sú ekonomicky nezávislí. Muž, ktorý žije doma a študuje, nebude atraktívny, čo môžu prežívať ako frustrujúci faktor. To, že mladé ženy dávajú prednosť zabezpečenejším mužom aj v emancipovaných spoločnostiach potvrdzuje aj minuloročná švajčiarska štúdia Margit Osterlohovej a Katji Rostovej. Obe výskumníčky boli za svoje zistenia napadnuté, ale už spomínaný Lyman Stone dospel k rovnakému záveru.
To, že prílišné vzdelanie a s ním spojená nižšia nezávislosť môže najmä mladých mužov "sociálne" uspať, sledujú vedci na celom svete, najmä v Japonsku a Južnej Kórei. V prieskume japonského Inštitútu pre politiku trhu práce z roku 2022 sa dočítame, že šesťdesiat percent ľudí mladších ako tridsaťpäť rokov sa hlási k téze: "Keby som mohol, nepracoval by som vôbec." Polovica mladých Japoncov sa už vymyká tomu, čo doteraz zistili výskumníci v iných západných krajinách: že ľudia chcú mať deti. Päťdesiat percent mladých Japoncov nechce mať potomkov. Majú však jedny z najdrahších škôl na svete.
To, že západné spoločnosti ustrnuli aj v oblasti vzdelávania je pozoruhodné, hoci nie prekvapujúce. Predpokladám, že tak ako pri všetkom ostatnom: liek je jed, ak neodhadnete dávku. Roky vzdelávania dospelých majú zmysel len vtedy, ak študentom dávajú viac príležitostí, než im berú. Ak to tak má byť aj naďalej, mali by sme prehodnotiť, aké vzdelanie chceme, aby mali mladí ľudia pri vstupe na trh práce. Možno by pomohlo uznať, že mnohé pracovné miesta nie sú o formálnom vzdelaní, ale o zručnostiach a vedomostiach získaných v práci.
V súvislosti s demografickým poklesom sa hovorí o neudržateľnosti dôchodkového systému, hospodárskom poklese a nedostatku opatrovateľov starších ľudí. V Japonsku sa to už prejavuje. Sociológ Yusuke Yamashita dodáva, že pohľad na ulice môže každého znepokojiť. "Keď dnes cestujete napríklad vlakom, takmer nikdy nestretnete deti," poznamenáva. Okrem uvedeného by sme mali začať viac hovoriť o tom, že univerzitné vzdelanie nás síce rozvíja, ale nie je to všetko, niekedy môže byť vyslovene nedostatočné. Myslím si, že aj deti môžu byť dobrou školou.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.