Jaroslav Dodok z programu Show your talent: Mladí majú priveľa možností, pomáhame im zistiť, na čo majú talent

Kritizoval školský systém, aby ho o niekoľko rokov nato začal meniť. Jaroslav Dodok je koordinátorom rozvojového programu Show your talent, ktorý počas pandémie pomáhal učiteľom inovatívne učiť v online prostredí a žiakom pomáhal objavovať ich talenty.  

Jaro, od 15-tich rokov sa venujete práci s mládežou. Najprv ako animátor v Hnutí kresťanských spoločenstiev detí – eRku, neskôr ako zakladateľ Rady študentov mesta Banská Bystrica, školiteľ v Iuventa a dnes ako koordinátor rozvojového programu. Čím vás oslovila táto generácia? 

O mladých ľuďoch sa častokrát hovorí, že sú leniví, na všetko iba frflú a sú drzí. Ja si to nemyslím, pretože už od základnej školy stretávam mladých ľudí, ktorí majú veľký potenciál, dobré nápady a nemajú strach ich realizovať. Chýba im však príležitosť, ktorej by sa mohli chopiť a vďaka ktorej by sa mohli prejaviť, a možnosť oprieť sa o niekoho, kto im pomôže.  

Staršia generácia sa vždy sťažuje na tú novú, že je horšia, že nič nevie. Prečo nesúhlasíte? 

Keď som sa s nimi prvýkrát stretol, musel som jednoznačne nesúhlasiť. Pretože častokrát vidíme len tých mladých, ktorí sa nezaujímajú o spoločnosť, v ktorej žijú, nahodia si kapucňu, za rohom si zadymia, v piatok idú na párty a v sobotu večer sa v televíznych novinách hovorí o ich drogových excesoch. No kto z nás im dal inú ponuku, ako tráviť svoj voľný čas? Kto z nás ich pozval do inej partie či komunity ľudí? Máme záujem ich počúvať alebo ich chceme len odsúdiť? Berieme vážne to, že sa v školách necítia dobre, a rozumieme tomu, že sa pripravujú na pracovné pozície, ktoré keď doštudujú, už ani nebudú existovať?

Aj to si môžu povedať aj staršie generácie. Napokon aj vy ste ako študent boli kritický k školskému systému…

Áno, prekážalo mi, že sa na hodinách učíme príliš veľa teórie a nemáme možnosť vyskúšať si to v praxi. Nezostal som však iba pri kritike, ale snažil som sa ukázať, že vzdelávanie môže vyzerať aj inak, viac neformálne, interaktívne a tvorivo. Začal som na školách robiť workshopy, bavili ma médiá, tak som na škole spravil Novinársky deň a priniesol svojim spolužiakom príbehy redaktorov, kameramanov či fotografov. Z workshopov neskôr vznikli víkendové školenia, na ktorých sa mladí učili pracovať v tíme, komunikovať či riešiť konflikty. Avšak nie cez nudnú teóriu, ale skrze zážitok a vlastnú skúsenosť. 

Z jednorazových víkendoviek vznikol pred pár rokmi komplexný rozvojový program Show your talent. Čím to začalo?

Chceli sme mladým ľuďom počas strednej školy dať niečo, čo im bežne škola nedáva. Možnosť spoznať seba samých, svoje silné aj slabé stránky, objaviť svoj talent a začať ho rozvíjať. Nie v individualizme, ale spolu s ostatnými spolužiakmi a učiteľmi. Chceli sme nakopnúť študentov, aby sa začali zaujímať o svoje okolie, aby prinášali nápady a aby vďaka nim škola ožila. 

Mladí ľudia nevedia, v čom sú dobrí? 

Ak sa stredoškoláka opýtate, čo mu nejde, hneď vám vymenuje päť či šesť vecí, lebo mu ich často zdôrazňujú jeho spolužiaci či učitelia. Keď príde domov s jednotkou, rodičia ani nezisťujú, z akého predmetu ju dostal, no keď príde so štvorkou, celý víkend je doma dusno. Teda česť výnimkám, je aj veľa učiteľov a rodičov, ktorí podporujú svojich žiakov a svoje deti v tom, čo im ide. No nie je to samozrejmosťou. Stále častejšie sa školský systém snaží, aby žiaci boli vo všetkom na rovnakej úrovni, mali rovnaké vedomosti a aby sa trojkár snažil nemať trojku a štvorkár nemať štvorku. A to je koreň problému. 

Prečo? 

Takýmto spôsobom všetku svoju pozornosť, svoj čas a všetko úsilie investujeme do toho, čo nám najviac nejde, ale nerozvíjame to, v čom sme dobrí. Mrháme potenciálom mladých ľudí. Nevyužívame ich prirodzené obdarovania. Hľadáme len šedý priemer a potláčame akúkoľvek výnimočnosť alebo jedinečnosť. Mladí ľudia tak nikdy nespoznajú svoje dary a talenty. Pričom ich majú, len o nich nevedia. 

Ako pomáha váš program odhaľovať ich talenty?

Vďaka talentovým testom od Gallupovho inštitútu. Dievča, ktoré je tiché a vyčíta si to, sa v našom programe dozvie, že jej talent môže byť empatia a to, že dokáže pozorne počúvať a vnímať potreby druhých ľudí. Alebo chlapec, ktorý neustále sníva, obklopuje sa inšpiratívnymi príbehmi iných, nie je len nejaký „snílek“, ale niekto, kto môže mať vizionársky talent a v budúcnosti viesť firmu. Naším cieľom nie je len pomôcť mladému človeku objaviť svoj talent, ale ukázať mu, ako ho môže rozvíjať.

Ako to vyzerá v praxi? 

Študenti, ktorí sú zapojení do nášho programu, zažijú spoločne víkendové školenia, kde sa medzi sebou spoznajú, naučia sa vnímať vzájomne svoje silné stránky, svoje tímové roly a prekonávať rôzne výzvy prostredníctvom neformálnych aktivít. Potom získajú svojho osobného mentora z praxe, ktorý im celý rok pomáha napredovať a maximalizovať svoj potenciál. A aby to nebolo len o získavaní, tak naši účastníci vytvárajú aj spoločné tímové projekty, ktorými prispievajú k pozitívnej zmene vo svojom okolí. Na záver svoje úsilie, svoje skúsenosti, prekážky a zážitky odprezentujú na záverečnej konferencii pred svojimi spolužiakmi, učiteľmi, rodičmi, ale aj budúcimi zamestnávateľmi.  

Hovoríme zatiaľ len o študentoch, ale čo učitelia?

Zo začiatku sme sa sústredili hlavne na študentov. Ako dozor s nimi však na víkendové školenie prišli aj učitelia. Po pár minútach programu za nami prišli, či sa môžu aj oni zapojiť do neformálnych aktivít. Nečakali sme to. Pochopili sme, že aj oni chcú byť súčasťou. A tak sme ich dali do pozície „facilitátorov“, čo sú také aktívne typy, sú členmi študentských tímov, podporujú študentov, no neorganizujú projekty za nich. Okrem toho pre celý učiteľský kolektív na škole zabezpečujeme workshop s názvom Pašeráci neformálneho vzdelávania, kde sa učia, ako zaujať svojich žiakov, aké neformálne a inovatívne metódy či aktivity môžu používať na hodinách. 

S akými reakciami alebo spätnou väzbou sa stretávate pri učiteľoch? 

Na začiatku nevedia, do čoho idú, očakávania sú rôzne. Na víkendovke však lepšie spoznajú svojich žiakov a nakoniec pochopia, že celý program môže byť prínosom aj pre nich. Je to, samozrejme, individuálne, niekomu sadne program viac, niekomu menej. Niekto sa chce otvoriť a priblížiť žiakom, iný menej. No ja si vážim už minimálne len tú odvahu do toho vôbec ísť. Teraz najnovšie dokonca pilotujeme aj jeden nový projekt, v rámci ktorého už aj všetci zapojení učitelia majú svojich mentorov. Spätná väzba je ohromujúca. Zrazu majú učitelia pocit, že niekomu na nich záleží, že sa môžu porozprávať s niekým, kto im rozumie, dá radu, inšpiruje ich. 

Ako sa vám podarilo dať dokopy takýto tím? 

Priznám sa, že toto je pre mňa zázrak, ktorému dodnes nerozumiem. So svojou spoluškoliteľkou Jarkou Lipkovou sa poznáme už dlho, ona ma zapálila pre prácu s mládežou. Potom prišla do cesty energická a nesmierne nadšená pani riaditeľka Romana Trnková zo SPŠ Dopravnej, pridali sa žiaci jej školy, partneri a oslovili sme ďalších expertov z projektového riadenia, ako je Silvia Žabková a mnohí ďalší. Show your talent tak zastrešilo naše občianske združenie OZ TEAM, CVČ – JUNIOR BB a neskôr sa k nám pridala aj mládežnícka organizácia SYTEV.

Je vás pomerne dosť. Rozrastáte sa na veľké množstvo stredných škôl…

Prvý rok nám ani len nenapadlo, že by sa nám program rozšíril na ďalšie školy. Priniesli ho tam však naši mentori a my sme stáli pred výzvou, či pomôcť aj ďalším školám. Šli sme do toho. Dnes sme na SPŠ Dopravnej vo Zvolene, na SPŠ Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici, na SOŠ v Tisovci a na Gymnáziu Hlinská v Žiline. A to so sebou prináša aj veľa dobrých vecí – noví ľudia, nové skúsenosti, väčší dosah na mladých a tiež množstvo komplikácií – ako skoordinovať taký veľký a rýchlo rastúci tím, ako nestratiť prvotnú ideu, neustále zlepšovať kvalitu programu, zabezpečovať jeho financovanie a mohol by som pokračovať.  

Je podľa vás neformálne vzdelávanie, ktoré robíte, cestou, ktorá nahradí formálne, teda klasické vyučovanie? 

Neviem, či je to úloha alebo akýsi ultimátny cieľ neformálneho vzdelávania. Skôr by som povedal, že môže vhodným spôsobom dopĺňať to školské formálne vzdelávanie. My v prvom rade potrebujeme začať stierať rozdiely medzi týmito dvomi spôsobmi. Aj hodina matematiky, podnikovej ekonomiky či prírodovedy môže byť neformálna, interaktívna, zážitková a zábavná.  

Čo sa deje so žiakmi po roku, ktorý strávia vo vašom programe? 

Tak ako si na úvodnej víkendovke vytvoria svoj akčný plán osobného rozvoja pre obdobie, na ktoré sú v programe, na konci školského roka si spravia s mentorom akúsi reflexiu tejto cesty, ktorou si prešli, a stanovujú si ďalšie kroky, ktoré chcú spraviť po ukončení nášho programu. K tomu od nás dostanú na záverečnej víkendovke aj na konferencii množstvo príležitostí, ako sa ďalej rozvíjať, ako si nájsť brigádu, založiť vlastný biznis a podobne. Ak teda majú záujem, môžu pokračovať vo svojom rozvoji. 

Spomínate si na študentov, ktorí prešli pozitívnou zmenou vo vašom programe? 

Je ich viac. Spomeniem Tamaru, ktorá bola na začiatku počas výberových pohovorov bledá, pretože mala obrovskú trému a strach pred niekým rozprávať. No my chceme dávať šancu aj takýmto študentom. Po roku na konferencii prezentovala, ako obehala a presvedčila niekoľko sponzorov a získala od nich toľko darčekov, že ich nevládala sama odniesť. Alebo Vlado, ktorý sa rozhodol počas prvého ročníka na strednej škole zorganizovať vďaka podpore svojho mentora kurz bezpečnej jazdy, prenajal si letisko, spravil k tomu udalosť na Facebooku, pre záujemcov určil účastnícky poplatok a zrejme bez toho, že by o tom vedel, si vyskúšal biznis model, s ktorým môže v budúcnosti podnikať. 

Ako by ste po tom všetkom, čo ste zažili s mladými ľuďmi, nazvali túto generáciu? 

Určite nie ako stratenú generáciu. Ale ako generáciu, ktorá stojí pred otázkou, ako si vybrať z množstva príležitostí a životných ciest, ktoré pred sebou má. Verím, že títo mladí ľudia sa o niekoľko rokov stanú iniciátormi zmien v našej spoločnosti. Či už budú pôsobiť v neziskovom sektore, vo firemnom alebo v štátnom sektore. Ak budú vedieť, kým sú, čo dokážu, budú poznať svoje osobné poslanie, budú tvorcami nových vízií, projektov, riešení. Tých lokálnych, aj tých globálnych. Nielen tých spoločenských, ale aj tých rodinných. Dopad toho, čo dnes spravíme pre mladých ľudí, neuvidíme zajtra a možno ani o rok. Preto sa na školstvo a mladých zabúda, lebo výsledky nie sú krátkodobé. Ale o päť či desať rokov si buď budeme udierať hlavu o múr, alebo s hrdosťou fandiť tejto generácii. 

Ako k tomu chcete prispieť svojím rozvojovým programom Show your talent? 

Každý deň môžeme preto niečo spraviť s tým, čo máme, tam, kde sme. Aj keď asi takto otázka nestojí, veľa sa vďaka mojim kolegom učím. Dodávajú mi odvahu, nastavujú zrkadlo, prinášajú nové inšpirácie, ako robiť nové veci. No predovšetkým ma učia, ako byť vytrvalý a trpezlivý. Takže v druhom rade chceme prispievať k zmene školstva na Slovensku vytrvalým úsilím. Náš program má záštitu Ministerstva školstva, s ktorým otvárame túto tému, snažíme sa sieťovať všetkých lokálnych aktérov v okolí škôl, v ktorých pôsobíme, hľadáme ľudí, ktorí by sa k našej vízii pridali. 

• 

• 

Foto: Martin Almáši, Janka Pohančeníková a archív OZ TEAM