Obranyschopnosť? Nemecko to nedokáže

Americký politik JD Vance, „Running Mate“ Donalda Trumpa, nedávno na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii samoľúbo poznamenal: „Deindustrializujete svoju vlastnú krajinu a zároveň hovoríte, že Putina treba poraziť za každú cenu. Ak treba Putina poraziť za každú cenu, potom, milí nemeckí priatelia, prestaňte deindustrializovať svoju vlastnú krajinu v mene smiešnej zelenej energetickej politiky.“

Nielen to však chýba krajine, v ktorej bol kedysi priemysel na svetovej úrovni. Spoločnosti jedna za druhou z trhu odchádzajú alebo končia svoje činnosti úplne. Predovšetkým však do boja sotva môžeme poslať nejakých vojakov. Jednoducho takmer žiadnych nemáme, odkedy krajina v júli 2011 pozastavila povinnú vojenskú službu.

Úplne zrušená teda oficiálne nebola, je však skôr v akomsi zákonnom „pohotovostnom“ režime – ale ako ju možno znovu nasadiť, keď chýbajú potrebné zdroje? Kde sú okresné úrady na zastupovanie obrany, ktoré majú zabezpečovať náhradu personálu? A kde sú kasárne? Dnes ich je 250, keď ešte platila povinná vojenská služba, mali sme ich 750.

Napriek tomu aktuálne dokonca aj Zelení, bývalá mierová strana, veselo predstierajú, akoby bolo možné Rusku „podraziť nohy“, ako sa vyjadrila naša mimoriadne nediplomatická ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková. Okamžite sa začalo špekulovať o obnovení vojenskej služby – ale prečo len pre mužov?

„Myslím si, že by nebolo správne zaobchádzať v tejto chvíli so ženami a mužmi rozdielne. Ak by existovala nejaká povinnosť, musela by sa vzťahovať na obe pohlavia,“ hovorí Agnieszka Bruggerová, zástupkyňa vedúcej parlamentnej skupiny Zelených v Bundestagu a členka výboru pre obranu.

"Neoháňa" sa tým, že by sa mali odstraňovať znevýhodnenia žien, skôr sa pýta: prečo by tu mali byť ženy privilegované? Zelený feminizmus pritom až tak ďaleko nezvykne zájsť. Ale s ohľadom na akú kvalifikáciu by mali ženy vykonávať vojenskú službu? O čom to hovoríme? Čo je reálne?

Ženy v prvej línii?

Možno som staromódna, ale existuje niekoľko dobrých dôvodov, prečo ženy ušetriť od priameho boja. Vždy som sa čudovala, prečo Ursula von der Leyenová počas svojho pôsobenia na poste nemeckej ministerky obrany považovala za potrebné vybaviť hlavný bojový tank „Puma“, povedané tou najlepšou úradníckou rečou, tak, aby bol ako pracovisko vhodný aj pre tehotné ženy. Čo by, preboha, robili tehotné ženy v tanku počas bojových operácií? Chce niekto rodiť na bojisku?

Je to zvrátené. A je to v rozpore s odvekou zásadou, že muži idú do vojny, lebo chcú chrániť ženy a deti alebo okradnúť nepriateľa o jeho ženy. Ženy sú nevyhnutné pre ďalšiu existenciu ľudského druhu, zatiaľ čo malá menšina mužov úplne stačí. Je to cynické? Áno. Ale platí to už tisícky rokov.

Ďalší argument proti nasadeniu žien v prvej línii bez okolkov uviedol izraelský vojenský historik Martin van Creveld: ak je v boji zranená vojačka vedľa muža, ten sa o ňu postará ako prvý bez ohľadu na to, čo sa bude diať. To škodí bojovej morálke, najmä preto, že ženy sú vo všeobecnosti zraniteľnejšie ako muži. Je Creveld reakčnejší starec alebo realista?

V každom prípade sa mi javí realisticky nasledujúca úvaha: len málo žien je fyzicky schopných niesť minimálne 50-kilogramové vybavenie pre bojových vojakov alebo vydržať pochody dlhšie ako 20 kilometrov. Nie sú teda skutočne vhodné ako bojovníci v prvej línii. A prečo by vôbec mali byť? Je dosť iných úloh. Ani v IDF, izraelskej armáde, sa to veľmi nelíši.

Samozrejme, všetci sme videli fotografie týchto pekných mladých izraelských vojačiek, ktoré ležérne nosia zbrane cez plece. Ale aj ony radšej vykonávajú nevyhnutné administratívne úlohy alebo pracujú v zdravotníckej službe. V Izraeli sú muži povinní absolvovať trojročnú vojenskú službu, ženy len dvojročnú a zväčša potom nemusia vykonávať záložnú službu. Do bojovej jednotky, v ktorej sa vojaci cvičia takmer rok, nie je výhodné prijímať ženy. Slúžia príliš krátko.

Mimochodom: o všetkých iných pohlaviach, ktoré údajne existujú, nie je v správach o vojnách a armádach ani zmienka, aspoň to tvrdí nemecký módny trend. Zaujímalo by ma, v čom to tkvie? Veď Anastasia Biefangová je od roku 2017 prvou otvorene transrodovou veliteľkou práporu v nemeckých ozbrojených silách. No, toto teda je žena, ktorá si poradí s ťažkou batožinou!

Nerovnosť nie je rovnosť. Rovnaké "pozície" či postavenie namiesto rovnakých práv by boli v armáde nebezpečné. A nielen tam. Každý, kto videl video, ako sa zamestnanci tajnej služby snažili ochrániť bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa počas útoku, si uvedomil, že dve ženy v tíme toho neboli schopné. Boli príliš malé na veľkého chlapa a neboli ani dostatočne silné. Napriek všetkému ženskému hrdinstvu totiž existujú fyzické rozdiely. Šéfka bezpečnosti, ktorá medzitým odstúpila, však presadzovala rovnako ambiciózny a chybný plán zamestnať aspoň 30 percent žien, zrejme aj na takýchto misiách.

Čo sa teda dosiahne tým, že služba bude povinná aj pre ženy?

Nemali by byť ženy a muži jednoducho nasadení na to, čo vedia najlepšie? Napríklad v Izraeli pracujú v protivzdušnej obrane prevažne ženy: zdá sa, že sa na to jednoducho hodia viac, rozpoznajú viac ako muži. Prieskumníčky sedia v deväťhodinových zmenách pred obrazovkami, ktoré v reálnom čase zobrazujú zábery z monitorovacích kamier, napríklad na hraniciach s Pásmom Gazy.

To by bola téma, a nie niečo také abstraktné ako rovnaké postavenie či pozície: kto čo robí lepšie? Odpoveď by nemala byť prekvapením.

Ako to teda vyzerá v „Bundeswehri“ [nemeckých ozbrojených silách, pozn. red.]? Prekvapivo sa má zvýšiť podiel žien, predovšetkým v zdravotníckej službe. A ministerstvo obrany triumfálne hlási: „V civilnom sektore […] je takmer rodová parita s 950 mužmi a 900 ženami, čiže vyvážený pomer pohlaví.“ Úprimne: je cieľom armády parita? Alebo jej obranyschopnosť?

Ale čo už. Máme predsa NATO a predovšetkým (stále) USA. Poslankyňa za stranu Zelených Agnieszka Bruggerová považuje umiestnenie amerických raketových striel v Nemecku za nie celkom riskantné, ale „vhodné a, žiaľ, nevyhnutné rozhodnutie“. Už vôbec nejde o to tieto zbrane niekedy nasadiť.

Či sa na to dá spoľahnúť? V každom prípade sa to s nemeckým obyvateľstvom nekonzultovalo. A o rozmiestnení určite nerozhoduje nemecká vláda. Aj v tomto prípade prevláda zvláštna naivita: v čase studenej vojny ľudia ešte vedeli, kde by sa odohrala jadrová výmena úderov medzi svetovými mocnosťami – nad Nemeckom, z ktorého by potom zostalo len málo.

Človek sa len opatrne odváži vyjadriť to, čo by sa dalo tušiť: že ľavica a zelení tak pohŕdajú vlastnou krajinou, že by boli ochotní akceptovať takéto vedľajšie škody. Ostáva len dúfať, že Donald Trump to ako americký prezident odvolá. V podstate už oznámil, že Európa a Nemecko sa budú musieť v budúcnosti postarať o svoju bezpečnosť sami. Mám však pochybnosti, či to Nemecko bude v dohľadnej dobe schopné urobiť.