Marcel Merčiak z Paríža: Skvelé Košičanky s olympijským úspechom

Má pravdu. V druhom dni kvalifikácie potvrdila, že stále patrí medzi najlepšie. Športová streľba je úžasnou lotériou. Neveríte? Pozrite sa na novú olympijskú víťazku trapu.

Guatemalčanka Adriana Ruanová Olivová nikdy nevyhrala preteky Svetového pohára, nikdy sa nepresadila na majstrovstvách sveta. Aj tak vyhrala olympijské preteky s podobnou prevahou, ako Rehák Štefečeková pred tromi rokmi v Tokiu. 

Fenomenálna Paňková

Ďalšia silná športová osobnosť nám rastie vo vodnom slalome.

V prípade Košičanky Zuzany Paňkovej to nie je žiadne prekvapenie. Len potvrdenie jej ohromného talentu pri spojení s vodou, ktorá jej učarovala a v ktorej má všetky predpoklady a odhodlanie napĺňať športové ambície. Po Paríži budú ešte väčšie. A právom.

V 19 rokoch si ešte len buduje postavenie vo svetovej špičke. V olympijskom finále zašla čistú jazdu, najmä v hornej časti trate bola vynikajúca. Na Američanku Evy Leibfarthovú, ktorá prenikla do finále ako posledná dvanásta a napokon brala bronz, strácala 1,12 sek. Protiprúdna štrnásta bránka ju zabrzdila a šancu na pokorenie Leibfarthovej času pochoval valec pred sedemnástou bránkou. Štvrté miesto je aj tak skvelým výsledkom.

„Zabolí, ale je nádherné. Určite ma nakopne a budem ďalej makať. Lepší výkon som už podať nevedela,“ skonštatovala po pretekoch so slzami v očiach. Pôsobí skromne, ale je športovkyňou s veľkým srdcom a odhodlaním. Je silná v oboch disciplínach. Ak bude napredovať asko doteraz, ženská céjednotka nemusí zostať v budúcnosti bez slovenskej olympijskej medaily. 

Paňková spoločne so súperkami tlieskali dvom najlepším, ktoré sa odpojili od zvyšku poľa s nevídanou prevahou. Nemka Elena Liliková išla na vedúcu pozíciu s náskokom takmer šesť a pol sekundy a Austrálčanka Jessica Foxová jej nadelila ďalších dve a pol! Vznášala sa nad vodou, bránky prechádzala s ladnosťou, rýchlosťou, presnosťou, akokeby to bola tá najsamozremejšia vec na svete.

„Bola to olympiáda snov. Každý športovec má pred sebou chvíle krvi, potu a sĺz. Podstupujete to s tímom ľudí okolo seba len preto, aby ste v daný deň, raz za štyri roky, boli schopní to všetko zo seba dostať. Keď sa vám to podarí, je to ten najúžanejší pocit,“ povedala po pretekoch.

Na kanáli vo Vaires-sur-Marne dosiahala historické double, vyhrala súťaž kajakárok aj kanoistiek a potvrdila výnimočnosť. Prekonala aj Michala Martikána: má šesť olympijských medailí, o jednu viac ako náš velikán. Dcéra vodnoslalomárskych legiend – Brita Richarda Foxa a Francúzky Myriam Jerusalmiovej – má silné prepojenie na Francúzsko. Narodila sa v Marseille, trávila v tejto krajine veľa času a práve pri jej metropole korunovala kariéru najkrajšími víťazstvami. 

Schmiedlová hrá životný turnaj so šancou získať medailu

Tenistka Anna Karolína Schmiedlová nás privádza do úžasu. Skromným, takmer až zdráhavým vystupovaním na dvorci, na ktorom zo seba dostala to najlepšie a prekročila svoj tieň. V štyroch dňoch vyradila rankingovo vyššie postavené hráčky.

V tropických horúčavách zdolala dve členky prvej svetovej desiatky, úspešné na posledných dvoch grandslamových turnajoch. V trojsetovej dráme nepovolila proti Jasmine Paoliniovej, finalistke Roland Garros i Wimbledonu, a v štvrťfinále nedala šancu čerstvej wimbledonskej šampiónke Barbore Krejčíkovej. Dovolila jej uhrať len šesť gemov, sama vyhrala v druhom sete šesť za sebou! 

Oproti súboju s Paoliniovou zlepšila servis a udržala si kvalitu na returne. Akonáhle dostala unavenú súperku do dlhších výmien, mala navrch. Ustrážila si aj dianie počas skvelého obratu v druhom sete. Krejčíková vedela, že ju zachránia len rýchlejšie získavané fiftíny, čoraz viac útočila, ale Schmiedlovej precíznosť nezlomila. Bola to skúška, v ktorej obstála.

„Dostala som sa na vlnu, na ktorej som si verila pri každom údere. Hrám tak, že nemám čo stratiť,“ povedala po výhre 6:4, 6:2. 

Ak ju český Blesk označil za nevýraznú súperku a Krejčíkovej maľoval bezpečnú diaľnicu do finále, škaredo sa mýlil. „Nechcem na nič vopred myslieť, aby mi to nezväzovalo ruky,“ dodala Schmiedlová.

Na parížskej antuke ju čakajú ešte dva zápasy, najskôr semifinále proti Chorvátke Donne Vekičovej, ktorá má v nohách trojhodinový duel s Ukrajinkou Kosťukovou, ukončený tesne pred polnocou.

Schmiedlová hrá životný turnaj so šancou získať olympijskú medailu! Môžu to byť jedny z najžiarivejších chvíľ histórie slovenského športu pod piatimi kruhmi.

Po piatom mieste Richarda Turyho a štvrtej priečke Zuzany Paňkovej by si Košice zaslúžili olympijskú medailu. Parádne by im svedčala v storočnicovom roku maratónu, ktorého myšlienka sa zrodila v hlave Vojtecha Bukovského práve v Paríži, počas OH 1924. 

Nadalova rozlúčka?

„Negatívnou stránkou francúzskej horlivosti pre bitých je ľútosť a mlčanie,“ napísal v L´Equipe uznávaný športový publicista Vincent Duluc. Mal tým na mysli chvíle, keď nadšené publikum upustí od intenzity mávania francúzskou trikolórou, pretože domáci reprezentant prehral, vypadol, či stratil šancu na medailu. Do úchvatnej atmosféry patrí niekedy aj chvíľka ticha, moment akéhosi zastavenia času.

Presne také prebehlo na centrálnom dvorci Rolanda Garrosa. Rafael Nadal ho definitívne opustil. V 38 rokoch, napriek veľkým zdravotným problémom, ktoré ho kvárili v ostatnom poldruha roku, bojoval španielsky ľavák ako lev. V prostredí, ktoré miloval a ktoré milovalo jeho, na dvorci, na ktorom získal pred 19 rokmi prvý z 22 grandslamových titulov. 

Vo chvíli, keď americkí deblisti Austin Krajicek a Rajeev Ram, premenili štvrťfinálový mečbal, nastalo ticho. Krátko predtým publikum vybuchovalo ako sopka. Atmosféra sa viac ponášala na futbalový štadión, ako na tenisovú arénu. Každá víťazná loptička Nadala s Carlozom Alcarazom bola sprevádzaná jasotom 15-tisíc divákov a nádejou, že Rafa pôjde ďalej, že z olympijskej scény nezmizne.

Po Krajicekovom nechytateľnom servise nebolo počuť ani hlások. Umpireová rozhodkyňa zišla na dvorec, aby potvrdila správnosť verdiktu, keďže nebol ohlásený out. Váhavo, takmer bojazlivo ukázala Nadalovi s Alcarazom, že podanie súperov bolo v poriadku. Až po troch – štyroch sekundách sa ozval potlesk a ovácie. Parížsky kráľ rýchlo namával a odišiel. 

Možno to bol posledný zápas Rafaela Nadala. Ešte nevieme, či to bola rozlúčka. Jeho odchodu sa bude tak či tak ťažko veriť, pretože po náročných skúškach rôznych zranení prichádzal späť so železnou pravidelnosťou ako pravý šampión. Nikdy sa neuspokojil až do chvíle, kým nemal pocit, že môže vyhrávať a byť znovu najlepším. Úžasný športovec patriaci do najvzácnejšej sorty, pretože talentom, schopnosťami a pravým umením posunul hranice svojho odvetvia a myslenie v ňom.

„Individuálne som nebol na úrovni, akú som potreboval na boj o medaily. Bol to zábavný týždeň, v mnohých ohľadoch pozitívny. Neskončilo sa to tak, ako som si predstavoval, ale taký je šport. Bezhraničná podpora a náklonnosť, ktorú tu v Paríži cítim zakaždým, keď vyjdem na dvorec, je pre mňa osobným zadosťučinením a ťažko vysvetliteľnou vnútornou emóciou,“ povedal Nadal.

Parížska olympiáda mu priniesla dve odmeny: členstvo v štafete s olympijskou pochodňou pod Eiffelovkou a pri plavbe po Seine tesne pred zapálením olympijského ohňa po boku Nadii Comaneciovej, Carla Lewisa a Venus Williamsovej a po jeho definitívnom súťažnom konci chvíľku ticha, ktorej sila mala väčšiu hodnotu ako ovácie pre šampiónov.